Na ceste zo strachu


Mohli by utiecť všetci ľudia zo všetkých krajín (reportáž)
Azimko, kalašnikov v ruke (rozhovor)
Severná Kórea zabíja aj bez jadrových zbraní
Trochu termínov

Kľúčovou formuláciou definície utečenca podľa Konvencie 1951 je slovné spojenie "opodstatnené obavy z prenasledovania". Tento slovný zvrat jednoznačne vymedzuje jediný motív príslušného konania - strach. Strach je subjektívny pocit. Jeho pramene môžu byť rôzne - rasové, náboženské, národnostné, spoločenské, politické... K prvku strachu, ktorý predstavuje stav mysle a subjektívne kladenú podmienku, pristupuje formulácia opodstatnený. To znamená, že vnútorný pocit dotyčnej osoby je podložený objektívnou situáciou. Je viacero príčin, závažných i pochopiteľných, ktoré vedú k opusteniu vlastného domova a krajiny. Utečenec odchádza z jedinej príčiny - zo strachu.

História

Začiatky problému utečenectva sa nedajú presne datovať. Keď si však uvedomíme pôvod tohto problému, ktorý korení v ľudskej neznášanlivosti, zistíme, že problém utečenectva je starý ako ľudstvo samo. Až príchodom 20. storočia a krízou, ktorú spôsobili svetové vojny, sa problém utečenectva stal globálnym a vo svojej masívnosti a rozmernosti dominantným. Po 1. svetovej vojne v roku 1921 Liga národov, predchodkyňa OSN, vymenovala nórskeho vedca a výskumníka Fridjtofa Nausena za prvého Vysokého komisára pre utečencov. V dôsledku druhej svetovej vojny vznikli ďalšie humanitárne organizácie: Organizácia OSN pre obnovu a pomoc, Medzinárodná organizácia pre utečencov a neskôr aj UNHCR.

Nové vlny utečencov

Rozdelením sveta na bipolárne časti, spustením železnej opony a nástupom komunistických totalít na Východe začala kulminácia novej vlny utečencov. Prvé vyvrcholenie dosiahla v roku 1953 po krvavých udalostiach v Maďarsku. O pár rokov neskôr sa situácia zopakovala v Československu. Kým vo Východnej Európe trpeli štáty pod červeným terorom, v Afrike sa v súvislosti s dekolonizáciou otvorila pandorina skrinka občianskych vojen. Celé to začalo bojom za nezávislosť v Alžírsku. Napriek ukončeným kolonizačným procesom, v Afrike je stále veľké množstvo pušného prachu. Vybuchuje postupne, vo forme občianskych vojen, genocídy... Ani smerom na východ krvavé udalosti neutíchli. Veľkú vlnu utečencov vyvolal konflikt medzi gréckym a rabským obyvateľstvom na Cypre. Ešte masovejšie úniky spôsobil konflikt v južnej Ázii - v Indočíne. Podobnú bilanciu zaznamenali v 70-tych rokoch červení Kméri v Kambodži. V 80-tych rokoch sa vlna násilia prebudila v Strednej Amerike.

Začiatok poslednej skončenej dekády bol poznačený vojnou v Perzskom zálive, ktorá akoby odštartovala reťaz svetových nepokojov a kríz - nacionalistické vojny na Balkáne, kríza v Somálsku, genocída v Rwande, občianske vojny v Zakaukazských štátoch a vnútorné krízy v štátoch po rozpade ZSSR. Stále je čerstvá rana konfliktu v Kosove. Ešte celkom nedozneli udalosti vo Východnom Timore. Stále je aktuálny Afganistan a každým dňom na intenzite vzrastá nebezpečenstvo na Blízkom Východe. Do nášho slovníka a myšlienok sa vkradli slová ako fundamentalizmus, Taliban, džihád, mudžáhidovia. Nad problémom utečencov by sme sa však nemali zamýšľať len v čase globálnych humanitárnych kríz. Problém utečenectva totiž samotný vo svojej rozmernosti a obsiahlosti predstavuje už polstoročie vysoko aktuálny a súvislý problém. Súčasná medzinárodnopolitická situácia, a s ňou spojená humanitárna kríza, tento problém len prehlbuje. Kam až siahajú hranice ľudského utrpenia? Ako môže ešte narastať kríza ľudskosti a človečenstva? Veď už teraz sme v stave, že človek sa bojí človeka.

Človek sa bojí človeka

Je to tak, mnohí ľudia sa cítia ešte väčšmi ohrození z možného príchodu tých, ktorí vlastne sami prichádzajú ohrození na nové územie. Tento strach "hostiteľov" evidentne postráda prívlastok "opodstatnený". Za závažnú a pochopiteľnú príčinu strachu totiž nemožno považovať úzkosť o svoju prácu, svoje sociálne prídavky, svoje súkromie, svoje teplé hniezdočko. A v týchto súvislostiach sa termín potenciálneho strachu mení v slová ako sebeckosť, ľahostajnosť, netolerancia.

Problém sa odsúva na pozíciu organizačných záležitostí, o ktorých sa rozhoduje vo vysokej politike. Teda tak trochu mimo nás. Zostúpiac z výšin legislatívnych úprav, vyhlášok a nariadení ministerstva vnútra stretávame problém nahý vo svojej podstate. Pri obnaženosti problému sú nepodstatné byrokratické posuny v úradoch. Kľúčovým slovom sa stáva nádej. Nádej, že dvere budú otvorené. Viera v prijatie, pochopenie, toleranciu....

Zvykli sme si problém prenášať do vysokých filozofických rovín. V nich väčšinou zosypeme všetky kritické slová na hlavy štátnych a úradných predstaviteľov. Zašomreme čosi o neriešiteľnosti problému a tým je pre nás vybavený.

Miesto problému

Akosi nám uniká skutočnosť, že problém treba riešiť na mieste. Miesto tohto problému nie je v utečeneckom tábore, nie je ani na východných hraniciach, nie je ani na svetových rokovacích fórach. Miesto problému je v samotných nás. Treba sa pritom postarať nielen o najzákladnejšie potreby ako je strava, ošatenie a poskytnutie adekvátneho ubytovania, ale utečencovi treba ponúknuť možnosť vyrovnať sa s mnohými životnými pocitmi, ako je napr. potreba zachovania sebaúcty, udržania pocitu, že stále niekam patrím, potreby byť milovaným .

Slovensko napriek dôsledkom nedávnej histórie, ktorá spôsobila ekonomické meškanie, získalo prvenstvo v počte žiadostí o azyl v postkomunistických krajinách. Je síce pravda, že väčšina žiadateľov o azyl vnímala Slovensko len ako tranzitnú krajinu. Napriek tomu Slovensko spolu s ostatnými postkomunistickými krajinami dostávajú v rámci utečeneckého problému dôležitú úlohu. Donedávna sme totiž patrili ku krajinám, ktoré utečencov skôr produkovali ako prijímali. V súčasnosti je však preferovaná myšlienka rovnomerného rozloženia bremena utečenectva na všetky krajiny. Hoci túto globálne prijímame myšlienku prijímame, naše správanie v konkrétnostiach vyzerá inak. Azda najmarkantnejšie prehovorili o postojoch nášho obyvateľstva voči utečencom výsledky nedávneho septembrového referenda v obci Rohovce, kde sa až 98 percent zúčastnených ľudí na referende vyjadrilo proti otvoreniu nového utečeneckého tábora.

Nový sociálny fenomén

Isté je, že prijímanie utečencov a žiadateľov o azyl na území Slovenska je stále relatívne novým sociálnym fenoménom. Pre mnohých ľudí je táto otázka stále neznámym, vzdialeným problémom. A xenofóbia je práve strach z neznámeho a nepoznaného. Sú tu však zároveň aj záväzky morálne, akési splácanie morálneho dlhu minulosti, najmä ak si uvedomíme, že o našich utečencov z bývalého Československa sa v minulosti postarali v poskytli im pomoc v iných krajinách. Mnohí naši spoluobčania však namietajú, že máme dosť vlastných starostí, závažné ekonomické a sociálne problémy, vysoké percento nezamestnaných a ľudí žijúcich na pokraji životného minima, a preto utečencov naozaj nepotrebujeme. Okrem výhrady, že nám utečenci berú pracovné miesta, majú najviac obáv z kriminality a možných cudzokrajných chorôb.

Problém utečenectva vôbec nekotví v samotných utečencoch. Oni, naopak, predstavujú morálnu silu a vytrvalosť. Neľahký životný osud ich naučil vážiť si vzácne veci, akými sú priateľstvo, pochopenie, rodina, domov. Naučil ich vytrvalosti, oddanosti a ešte aj tomu, že živote sa vždy musí nájsť nejaké riešenie, a to aj vtedy, keď sa zdá, že žiadne neexistuje. Je už len na nás, či tento problém začneme riešiť srdcom.


Trochu termínov

UNHCR
Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov je humanitná organizácia, ktorá poskytuje medzinárodnú ochranu a pomoc utečencom na celom svete. Založený bol v roku 1951 Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov s cieľom pomôcť približne 1,2 miliónu utečencov, ktorí boli v dôsledku druhej svetovej vojny vysídlení zo svojich domovov. Súčasným Vysokým komisárom Organizácie Spojených národov pre utečencov je Ruud Lubbers, holandský ekonóm a politik, ktorý začal pôsobiť v tejto funkcii od januára 2001.
Legislatíva
Po 2. svetovej vojne, ktorá mnoho občanov vysídlila a nepriamo spôsobila nástup totalitných diktatúr vo viacerých štátoch, na spoločnosť silno doľahol problém utečencov. Preto 28. júla 1951 bol v Ženeve prijatý Dohovor o právnom postavení utečencov. Dohovor však bol obmedzený časovo (zachytával len udalosti zapríčiňujúce utečenectvo spred roku 1951) a tiež miestne (vzťahoval sa len na členské štáty Dohovoru). Preto bol dňa 31. januára 1967 v New Yorku podpísaný Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov. S Dohovorom a Protokolom vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a prezident republiky ich ratifikoval. V súčasnosti predstavuje počet účastníkov oboch týchto právnych nástrojov 108 štátov. K týmto dohodám sa pridáva aj štatút UNHCR a viaceré regionálne dokumenty.
Legislatíva na Slovensku
Východiskom pre riešenie migračnej politiky sú Zásady migračnej politiky SR. Problematiku utečencov upravuje Zákon o pobyte cudzincov a od 1. 1. 2003 vstúpil do platnosti nový Zákon o azyle. Týmito legislatívnymi opatreniami urobilo Slovensko značný progres v oblasti vybudovania azylového systému a mechanizmov azylovej procedúry. Nový zákon vznikol v súvislosti s požiadavkou zosúladenia legislatívy Európskej únie v oblasti azylu. Rozdiel medzi doterajším zákonom a právom EÚ bol v absencii súdneho preskúmavania správnosti prvostupňových rozhodnutí súdov. Nový zákon zároveň konkrétnejšie definuje pojem utečenec.
Definícia utečenca
Pojem utečenec sa vzťahuje na kohokoľvek, kto vzhľadom k obavám z prenasledovania z rasových, náboženských, národnostných sociálno-skupinových, politických dôvodov sa nachádza mimo krajinu svojej štátnej príslušnosti a vzhľadom k týmto obavám nemôže, alebo nechce využiť ochranu svojej krajiny. Alebo ten, kto sa bez štátnej príslušnosti nachádza mimo krajinu svojho predchádzajúceho trvalého bydliska a následkom týchto udalostí sa tam nemôže alebo zo strachu nechce vrátiť.
Priznania štatusu utečenca
nastáva po individuálnom prehodnotení relevantných údajov daného prípadu a po aplikácii na definície utečenca z Dohovoru a z Protokolu. Uznanie štatusu utečenca preto osobu utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že jej bol priznaný štatus utečenca, ale štatus jej bol priznaný, pretože utečencom je.
Mandatórny utečenec
osoba spĺňajúca kritéria štatútu utečenca UNHCR a podliehajúca mandátu a ochrane Vysokého komisára bez ohľadu na to, či bola alebo nebola uznaná hostiteľskou krajinou za utečenca.
Ekonomický utečenec
ak je osoba vedená k odchodu z vlastnej krajiny čisto ekonomickými pohnútkami, tak ide o ekonomického prisťahovalca, a nie o utečenca. Rozdiel medzi ekonomickým prisťahovalcom a utečencom však niekedy splýva. Za ekonomickými opatreniami, ktoré osobu postihujú existenčne sa môžu skrývať rasovo, nábožensky, či politicky orientované ciele a zámery, ktoré sú namierené proti konkrétnej skupine ľudí. Obete týchto opatrení sa potom môžu pri opustení krajiny vzhľadom na uvedené okolnosti stať utečencami.
Vnútorne presídlení ľudia
ľudia vysídlení v dôsledku vojny a všeobecného násilia, no zostávajúci vo svojich domovských krajinách. V súčasnosti ich počet dosahuje 20 až 25 miliónov ľudí zo 40 krajín. Pretože neprekročili štátnu hranicu a stále - aspoň v teórii - požívajú právnu ochranu svojej vlády, nie sú chránení Konvenciou o utečencoch.
Azyl
je základným právom, ktoré je zahrnuté vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a predstavuje jeden zo základných princípov medzinárodného práva.


tému zostavila Eva Tináková


utečenecký tábor

tábor pre utečencov

život v tábore