Kľúčovou formuláciou definície utečenca podľa Konvencie 1951 je slovné spojenie "opodstatnené obavy z prenasledovania". Tento slovný zvrat jednoznačne vymedzuje jediný motív príslušného konania - strach. Strach je subjektívny pocit. Jeho pramene môžu byť rôzne - rasové, náboženské, národnostné, spoločenské, politické... K prvku strachu, ktorý predstavuje stav mysle a subjektívne kladenú podmienku, pristupuje formulácia opodstatnený. To znamená, že vnútorný pocit dotyčnej osoby je podložený objektívnou situáciou. Je viacero príčin, závažných i pochopiteľných, ktoré vedú k opusteniu vlastného domova a krajiny. Utečenec odchádza z jedinej príčiny - zo strachu. História Začiatky problému utečenectva sa nedajú presne datovať. Keď si však uvedomíme pôvod tohto problému, ktorý korení v ľudskej neznášanlivosti, zistíme, že problém utečenectva je starý ako ľudstvo samo. Až príchodom 20. storočia a krízou, ktorú spôsobili svetové vojny, sa problém utečenectva stal globálnym a vo svojej masívnosti a rozmernosti dominantným. Po 1. svetovej vojne v roku 1921 Liga národov, predchodkyňa OSN, vymenovala nórskeho vedca a výskumníka Fridjtofa Nausena za prvého Vysokého komisára pre utečencov. V dôsledku druhej svetovej vojny vznikli ďalšie humanitárne organizácie: Organizácia OSN pre obnovu a pomoc, Medzinárodná organizácia pre utečencov a neskôr aj UNHCR. Nové vlny utečencov Rozdelením sveta na bipolárne časti, spustením železnej opony a nástupom komunistických totalít na Východe začala kulminácia novej vlny utečencov. Prvé vyvrcholenie dosiahla v roku 1953 po krvavých udalostiach v Maďarsku. O pár rokov neskôr sa situácia zopakovala v Československu. Kým vo Východnej Európe trpeli štáty pod červeným terorom, v Afrike sa v súvislosti s dekolonizáciou otvorila pandorina skrinka občianskych vojen. Celé to začalo bojom za nezávislosť v Alžírsku. Napriek ukončeným kolonizačným procesom, v Afrike je stále veľké množstvo pušného prachu. Vybuchuje postupne, vo forme občianskych vojen, genocídy... Ani smerom na východ krvavé udalosti neutíchli. Veľkú vlnu utečencov vyvolal konflikt medzi gréckym a rabským obyvateľstvom na Cypre. Ešte masovejšie úniky spôsobil konflikt v južnej Ázii - v Indočíne. Podobnú bilanciu zaznamenali v 70-tych rokoch červení Kméri v Kambodži. V 80-tych rokoch sa vlna násilia prebudila v Strednej Amerike. Začiatok poslednej skončenej dekády bol poznačený vojnou v Perzskom zálive, ktorá akoby odštartovala reťaz svetových nepokojov a kríz - nacionalistické vojny na Balkáne, kríza v Somálsku, genocída v Rwande, občianske vojny v Zakaukazských štátoch a vnútorné krízy v štátoch po rozpade ZSSR. Stále je čerstvá rana konfliktu v Kosove. Ešte celkom nedozneli udalosti vo Východnom Timore. Stále je aktuálny Afganistan a každým dňom na intenzite vzrastá nebezpečenstvo na Blízkom Východe. Do nášho slovníka a myšlienok sa vkradli slová ako fundamentalizmus, Taliban, džihád, mudžáhidovia. Nad problémom utečencov by sme sa však nemali zamýšľať len v čase globálnych humanitárnych kríz. Problém utečenectva totiž samotný vo svojej rozmernosti a obsiahlosti predstavuje už polstoročie vysoko aktuálny a súvislý problém. Súčasná medzinárodnopolitická situácia, a s ňou spojená humanitárna kríza, tento problém len prehlbuje. Kam až siahajú hranice ľudského utrpenia? Ako môže ešte narastať kríza ľudskosti a človečenstva? Veď už teraz sme v stave, že človek sa bojí človeka. Človek sa bojí človeka Je to tak, mnohí ľudia sa cítia ešte väčšmi ohrození z možného príchodu tých, ktorí vlastne sami prichádzajú ohrození na nové územie. Tento strach "hostiteľov" evidentne postráda prívlastok "opodstatnený". Za závažnú a pochopiteľnú príčinu strachu totiž nemožno považovať úzkosť o svoju prácu, svoje sociálne prídavky, svoje súkromie, svoje teplé hniezdočko. A v týchto súvislostiach sa termín potenciálneho strachu mení v slová ako sebeckosť, ľahostajnosť, netolerancia. Problém sa odsúva na pozíciu organizačných záležitostí, o ktorých sa rozhoduje vo vysokej politike. Teda tak trochu mimo nás. Zostúpiac z výšin legislatívnych úprav, vyhlášok a nariadení ministerstva vnútra stretávame problém nahý vo svojej podstate. Pri obnaženosti problému sú nepodstatné byrokratické posuny v úradoch. Kľúčovým slovom sa stáva nádej. Nádej, že dvere budú otvorené. Viera v prijatie, pochopenie, toleranciu.... Zvykli sme si problém prenášať do vysokých filozofických rovín. V nich väčšinou zosypeme všetky kritické slová na hlavy štátnych a úradných predstaviteľov. Zašomreme čosi o neriešiteľnosti problému a tým je pre nás vybavený. Miesto problému Akosi nám uniká skutočnosť, že problém treba riešiť na mieste. Miesto tohto problému nie je v utečeneckom tábore, nie je ani na východných hraniciach, nie je ani na svetových rokovacích fórach. Miesto problému je v samotných nás. Treba sa pritom postarať nielen o najzákladnejšie potreby ako je strava, ošatenie a poskytnutie adekvátneho ubytovania, ale utečencovi treba ponúknuť možnosť vyrovnať sa s mnohými životnými pocitmi, ako je napr. potreba zachovania sebaúcty, udržania pocitu, že stále niekam patrím, potreby byť milovaným . Slovensko napriek dôsledkom nedávnej histórie, ktorá spôsobila ekonomické meškanie, získalo prvenstvo v počte žiadostí o azyl v postkomunistických krajinách. Je síce pravda, že väčšina žiadateľov o azyl vnímala Slovensko len ako tranzitnú krajinu. Napriek tomu Slovensko spolu s ostatnými postkomunistickými krajinami dostávajú v rámci utečeneckého problému dôležitú úlohu. Donedávna sme totiž patrili ku krajinám, ktoré utečencov skôr produkovali ako prijímali. V súčasnosti je však preferovaná myšlienka rovnomerného rozloženia bremena utečenectva na všetky krajiny. Hoci túto globálne prijímame myšlienku prijímame, naše správanie v konkrétnostiach vyzerá inak. Azda najmarkantnejšie prehovorili o postojoch nášho obyvateľstva voči utečencom výsledky nedávneho septembrového referenda v obci Rohovce, kde sa až 98 percent zúčastnených ľudí na referende vyjadrilo proti otvoreniu nového utečeneckého tábora. Nový sociálny fenomén Isté je, že prijímanie utečencov a žiadateľov o azyl na území Slovenska je stále relatívne novým sociálnym fenoménom. Pre mnohých ľudí je táto otázka stále neznámym, vzdialeným problémom. A xenofóbia je práve strach z neznámeho a nepoznaného. Sú tu však zároveň aj záväzky morálne, akési splácanie morálneho dlhu minulosti, najmä ak si uvedomíme, že o našich utečencov z bývalého Československa sa v minulosti postarali v poskytli im pomoc v iných krajinách. Mnohí naši spoluobčania však namietajú, že máme dosť vlastných starostí, závažné ekonomické a sociálne problémy, vysoké percento nezamestnaných a ľudí žijúcich na pokraji životného minima, a preto utečencov naozaj nepotrebujeme. Okrem výhrady, že nám utečenci berú pracovné miesta, majú najviac obáv z kriminality a možných cudzokrajných chorôb. Problém utečenectva vôbec nekotví v samotných utečencoch. Oni, naopak, predstavujú morálnu silu a vytrvalosť. Neľahký životný osud ich naučil vážiť si vzácne veci, akými sú priateľstvo, pochopenie, rodina, domov. Naučil ich vytrvalosti, oddanosti a ešte aj tomu, že živote sa vždy musí nájsť nejaké riešenie, a to aj vtedy, keď sa zdá, že žiadne neexistuje. Je už len na nás, či tento problém začneme riešiť srdcom.
tému zostavila Eva Tináková |
|