|
Azim Farhadi, narodený v Chanabáde, Afganistan. Neskôr žil so svojou rodinou v Kábule až do svojich 17 rokov. A potom? Potom bola vojna. Zákopy v južnom Afganistane, presuny do centrály, vojenský súd v Kábule. Útek. Rusko. Ukrajina. Slovensko. Aj takúto podobu môže mať životopis jedného z našich občanov. Kým sa ním stal, prekonal dlhú cestu. Prečo si sa rozhodol opustiť domov? Moji starší súrodenci opustili svoju vlasť kvôli škole, odišli študovať do zahraničia. Môj dôvod bol iný. Odišiel som kvôli vojne. Najskôr sme v Afganistane bojovali proti Rusom. Obsadili nás na 10 rokov a pokúšali sa ovládnuť celý štát. Po páde komunizmu sa zúfalo pokúšali udržať nadvládu. Nepodarilo sa im to. Ľudia sa voči nim vzopreli a tvrdo bojovali. Potom Afganistan obsadili Mudžahídi, svätí bojovníci podporovaní Pakistanom a Spojenými štátmi. Prišli ako odboj proti Rusom, ale so silným náboženským podtónom. Krajina bola vo vojne. Nastúpil som na vysokú školu. Dva mesiace po začiatku semestra prišli do školy vojaci. Všetkých nás zajali, spútali a odviedli. V triede zostali len dvaja chlapci, mali 16 rokov. Ja som mal 17, takže na vojnu som musel nastúpiť. Tvoja krajina bola v tom čase už takmer 15 rokov vo vojne. Vnímal si dovtedy túto skutočnosť? Mali sme veľmi dobrú výchovu. Rodičia sa o nás starali, dávali na nás veľký pozor. Do školy nás brali na aute, rovnako zo školy, aby sa nám nič nestalo. Keď sme vyrástli a rodičia videli, že nemusia svoje deti držať doma, kvôli bezpečiu, pustili nás aj von. Ale aj tak boli sme pod kontrolou. Všetko sa zmenilo, keď ma odviedli na vojnu. Na prvú noc asi len tak ľahko nezabudnem. Vyšli som na strechu domu. Fúkal strašný vietor a... Azimko - kalašnikov na ruku. Tú prvú noc som sa nesmierne bál, ale som to neukázal. Aj ostatní vojaci nás brali menejcenne, ako decká z Kábulu. Šepkali si o nás: veď vyzerajú ako dievčatá, čo môžu bojovať. Ale museli sme. Proti komu ste vlastne bojovali? Kto bol váš nepriateľ? Bojovali sme v takej divnej vojne. Po nástupe mudžahídov sme už vlastne nemali konkrétneho nepriateľa. Ale medzi samotnými mudžahídmi bolo minimálne 10 politických strán, ktoré navzájom medzi sebou súperili. Každá strana chcela svojho prezidenta, svoju moc, svoju vládu. Táto situácia viedla k vojne všetkých proti všetkým. Bola to veľmi zlá situácia. Vtedy som sa rozhodol odísť preč z domu. Bolo to v roku 1995, pred ôsmimi rokmi. A čo Taliban? Taliban sa dostal k moci práve vtedy, keď som odišiel. Obsadili juh Afganistanu a založili mesto Kandahár. Zo začiatku im veľmi pomáhali Spojené štáty a Pakistan. Ľudia zmenu režimu privítali. Tešili sa z mieru. Síce nikto nemal žiadne práva. Všetci muži boli povinní nosiť bradu, ženy museli sedieť doma. Ale po dvadsiatich rokoch vojny boli ľudia veľmi radi, že je konečne mier. Taliban stále sľuboval, že keď obsadí celý Afganistan, vnesie do krajiny systém, zákony, spravodlivosť. Ale aj keď ovládli celý štát, nič sa nezmenilo. Ale to už som bol preč, režim Talibanu som vlastne vôbec nezažil. Kam si šiel, keď si opustil Afganistan? Šiel som do Ruska. Bolo to jediné východisko. Šiíti odchádzali do Iránu, Paštúni do Pakistanu a kam mohol ísť Tadžik? Jedine do Ruska cez krajiny ako Tadžikistan, Uzbekistan, alebo Turkmenistan. Ako dlho si bol v Rusku? V Rusku som bol 8 alebo 9 mesiacov. Pracoval som ako obchodník. Môj krstný otec tam mal firmu, tak som sa u neho zamestnal. Prečo si potom z Ruska prišiel práve na Slovensko? Moja sestra voľakedy, ešte kým bola Československo, pracovala na ambasáde v Prahe. Posielala domov pohľadnice. Vďake nej som mal predstavu, ako vlastne táto krajina vyzerá. Slovensko malo pre mňa ja ďalšiu výhodu. Ja som totiž vôbec nechcel odísť preč. Ale keď už som musel, chcel som aspoň zostať na blízku. A Slovensko je predsa len bližšie k Afganistanu, ako napríklad taká Kanada. V Rusku som stretol jednu pani, ktorá mi nesmierna pomohla pri ceste na Slovensko a tak som prišiel a zostal tu. Som jej za to veľmi vďačný. Čo bolo najhoršie, keď si prišiel? Čo bolo najhoršie? Neviem... Nemal som problémy, keď som prišiel na Slovensko. Šiel som rovno na oddelenie cudzineckej polície. Oni zavolali Afgáncov, ktorých poznali, takže takto som tu získal prvých známych. Rok som bol v tábore, kde som získal azyl. Až potom prišli ťažké chvíle. Nikto sa zrazu nestaral. Nikto sa nepýtal kde som, čo som, čo robím. Nikoho nezaujímalo, čo vôbec existujem. Išiel som do Trnavy, k priateľom z Afganistanu, ktorí tu vyštudovali. Veľmi mi pomohli. Ako sa ti podarilo zžiť sa s cudzím prostredím? Na problémy som bol pripravený. Vedel som, idem do cudzieho štátu, kde nemám ani brata ani bližšieho príbuzného... Ale nebolo to jednoduché. Ubytovanie sa mi nakoniec podarilo zohnať v Trnave. Ďalší problém bol s prácou. Na Slovensku je veľká nezamestnanosť. Prvé štyri mesiace som ani len nevedel, ako sa volám. Potom som už začal pracovať. Vyznám sa v autách. Veľa som na nich precestoval. Šiel som do Nemecka, vtedy som ešte nepotreboval víza, kúpil som auto, súčiastky a tu na Slovensku predal. A o taký rok neskôr som začal pracovať v Bille. Pomáhal som v sklade, vybavoval dodávky. Ďalší rok som brigádoval a potom ma to predsa len začalo ťahať ku škole. Podal som si žiadosť na jazykovú školu. Humanitárna rada pomoci utečencov na Slovensku odsúhlasila tento môj záujem a ponúkla sa, že mi zaplatí polovicu školného, ktoré bolo 7000 dolárov. A tak som začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. Ako sa ti podarilo zvládnuť slovenčinu? Doma som študoval ruštinu. Na začiatku mi určite pomohla udomácniť sa v cudzom jazykovom prostredí. Ale teraz mi už nepomáha, skôr ma mýli. Viaceré slová sú totiž rovnaké, ale význam majú úplne iný. Na tom často robím chyby. Nuž a čo sa týka slovenčiny, je to boj, ale snažím sa. Ako ťa prijali ľudia? Problémy som mal predovšetkým na hraniciach. Hocikedy som sa vybral do cudziny, či už za bratom do Nemecka, alebo za priateľmi, vždy nastali komplikácie. Všetci colníci vždy nedôverčivo pozerali, kontrolovali, vypytovali sa. Môj utečenecký pas totiž nepoznali. Negatívne skúsenosti sa teda obmedzili len na hranice. S inými ľuďmi som nemal problémy. Občas sa pritrafila nejaká bitka v krčme. Videli, že som cudzinec a tak si mysleli, že si môžu dovoľovať. Alebo sa mi stalo, že ma zastavili Rómovia, chceli mi zobrať peniaze. To sú také drobné konflikty. Ale ja mám ľudí rád a chcem mať s nimi dobré vzťahy. Ako je to medzi vami Afgáncami? Tvoríte na Slovensku silnú skupinu? Držíme dokopy. Žeby sme bola silná skupina, tak to sa nedá povedať. Ale stojíme jeden za druhým. Dokopy je na Slovensku 78 Afgáncov. Sústredení sme na západe Slovenska. V Bratislave máme svoj zväz. Vieme sa podržať a vieme si pomôcť. Ale nestránime sa ostatných ľudí a snažíme sa čo najlepšie zapadnúť. Máte tu podmienky pre svoju kultúru, náboženstvo? Na Slovensku, napriek vašej srdečnosti, predsa len cítiť strach z nového a nepoznaného a takými sme pre vás aj my. Každá žiadosť o vybudovanie mešity, alebo aspoň modlitebne v Bratislave, bola zrušená. Argumenty sú rôzne, je medzi nimi aj taký, že veď v "susednej" Viedni je mešít až 7. Zatiaľ sa na modlitbách schádzame v skladových priestoroch v Karlovej Vsi. A to mi trochu chýba. Inak nemám problémy. Spoznal som veľa príjemných ľudí, našiel si kamarátov i pár skutočných priateľov. Azim Frhadi získal po 8 rokoch mimo domova a 6 rokoch na Slovensku štátne občianstvo Slovenskej republiky. V súčasnosti študuje na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Zaujíma ho politika, slovenská, ale i domáca, vlastne, teraz už zahraničná. O svojom búrlivom osude sa chystá napísať knihu. Azim má skvelé predpoklady pre úspešnú budúcnosť. Príbeh so šťastným koncom...? Aj tak by sa dalo povedať. To šťastie však bolo čímsi podmienené... čím presne? Nechajte sa prekvapiť, na to vám určite skoro odpovie vo svojich knihách pán Farhadi. Pripravila Eva Tináková |