Mohli by utiecť všetci ľudia zo všetkých krajín
(reportáž z utečeneckého tábora v Rixensarte v Belgicku)


Keď som bol malý, stavali sme rodinný dom a na prácu sme pozývali ukrajinských robotníkov. Pracovali načierno a, samozrejme, lacnejšie. Pamätám si, ako im otec zaplatil a mama im ešte dala rôzne bábiky pre deti, keď sa na zimu vracali domov. Svojím spôsobom aj oni boli utečenci, ale ekonomickí. V dnešnej dobe je totiž väčšina, aspoň európskych utečencov, ekonomická. To bolo moje prvé a jediné stretnutie s utečencami

Prečo sa ľudia stanú dobrovoľníkmi? Niektorým sa zdalo, že sa bude pekne vynímať, keď povedia ako boli v utečeneckom tábore

Do Belgicka prišlo viacero dobrovoľníkov. Tvorili sme rôzne spektrum. Prišli ľudia z USA, z Kanady, Španielska, Talianska. Ja s mojím kamošom sme boli jediní z východného bloku. Boli medzi nami značné rozdiely. Napríklad Američanov sme vnímali ako dosť naivných. Žijú v tých svojich skleníkoch a mnohé vecí nechápu. Nastali taká situácie, v ktorých utečenci žiadali týchto dobrovoľníkov o pozývacie listy, vďaka ktorým sa omnoho jednoduchšie získavajú víza. Väčšinou to odmietli. Nikto z nich si nechcel zobrať na zodpovednosť utečenca. Nás o takéto listy nežiadali. Slovensko sa im stále zdá byť málo atraktívne.

Prečo tam teda vôbec prišli? Pri jednej Američanke to viem úplne presne. Bola to medička. V škole mali za úlohu napísať, čo robili počas prázdnin. Zdalo sa jej, že sa bude pekne vynímať, keď napíše o tom, ako bola v utečeneckom tábore. Pokladám to za pokrytectvo. A čo sa týka ostatných...? O polovici z nich si myslím, že tam vôbec nechceli ísť. Až na mieste sa zistili, o čo vlastne ide a predstavovali si to úplne inak.

Belgicko je v kontexte utečeneckých táborov (nielen v ňom) európskou raritou.

Tábor, kde utečenci dostávajú stravu, dokonca i euro, napríklad vo Francúzsku neexistuje. Tam sú len zberné tábory, oplotené miesto na zhromažďovanie. V Belgicku je 17 štátnych utečeneckých táborov, pod správou Červeného kríža ich je 25, uzatvorené centrá sú 2. Ja som bol v tábore v Rixensarte. Teraz už chápem, prečo ľudia emigrujú práve do Belgicka a nevyberajú si inú krajinu. Aj keď dostať sa tam, je dosť komplikované.

Medzi samotnými utečencami bola veľmi dobre viditeľná vzájomná segregácia. Černosi boli černosi, bieli boli bieli.

V tábore boli veľmi dobre pozorovateľné vzájomné medziľudské vzťahy medzi rôznymi komunitami. Napriek cudziemu prostrediu boli mentality a charaktery jednotlivých národov veľmi výrazné. V tábore sa nachádzalo asi 100 ľudí a k tomu je ešte potrebné prirátať personál. V izbách boli umiestnení po štyroch. Polovicu tvorili černosi z Konga, čo je bývalá belgická kolónia a pár ich bolo z Guinei. V tábore boli tiež Alžírčania. Čo sa týka európskych krajín, utečenci boli hlavne z Ruska, ale aj z Ukrajiny a Juhoslávie. Medzi samotnými utečencami bola veľmi dobre viditeľná vzájomná segregácia. Černosi boli černosi, bieli boli bieli. Aj Arabi sa priraďovali k bielym. Jedli oddelene, bývali oddelene. Ich deti sa navzájom nehrali, lebo rodičia im to nedovolili. Navzájom sa nerozprávali. Boli to skrátka dve komunity. My sme sa zo začiatku snažili s takým entuziazmom zmiesiť tieto dve komunity, ale platili tam dosť tvrdé nepísané pravidlá, ktoré hmatateľne ovplyvňovali každodenný život.

Príbehy detí sú dosť smutné... Smutné? Realistické.

Bývali sme v tej istej budove ako utečenci. Často chodili do našich izieb. Bolo to niekedy nepríjemné, keď ma malé černošky ráno budili a ťahali za nohy, aby som už vstával. Ale to sa, samozrejme, dá vydržať.

Deti však boli dosť problematické. Sú to skrátka deti z nekompletných rodín. Väčšinou sa totiž nepodarí, aby emigrovala celá rodina. Vždy niekto chýba. Najčastejšie je to otec. Ženy a deti idú do utečeneckého tábora, kde majú určitým spôsobom zabezpečenú existenciu. Muži idú robiť. Na čierno. Je to pre nich takto jednoduchšie. Až potom, keď sa usídlia, hoci aj načierno, dokážu rodinu posilniť. V utečeneckom tábore by to bolo nemožné. Tam sa musia pravidelne hlásiť a nemohli by získať non-stop prácu.

Deti boli nezvládnuteľné aj kvôli zlej výchove. Rodičia sa im snažili vynahradiť ich ťažký život dobrotou a dávaním všetkého, na čo si len zmysleli. No keď nezvládali vlastný stres, boli na svoje deti neprimerane tvrdí, a to sa odrazilo na ich agresívnom správaní. Často sa medzi sebou bili, a to bol najväčší problém. Bili sa bezdôvodne, medzi jednotlivým komunitami, aj medzi sebou, brat brata.

V tábore bol jeden chlapec, Rus. Šiel až od Uralu. Z Uty imigroval sám až do Belgicka. Mal iba sedem rokov. Všetko si vybavoval sám. Najprv ho dali do Antverp, potom šiel na vlak do Belgicka. Bolo na ňom vidieť všetko, čo prežil. Správal sa ako dospelý človek. Najmä pri hrách. Keď sa hral, všetko bral smrteľne vážne. Vždy sa pobil s ostatnými deťmi. Keď závodil, bol to preňho životný závod. Nedokázal sa odosobniť. Ostatné deti to vedeli aspoň čiastočne aj vďaka tomu, že vyrastali v rodinách. On to nedokázal. Otca, mamu nemal. Odmietal o nich hovoriť a nikto o nich nič nevedel. Jeho príbeh je dosť smutný... Smutný? Realistický. To, čo je na tom smutné, je realita. A takých príbehov tam bolo veľa.

Žijú na jednom mieste dlhší čas. Určite tam funguje aj ponorková choroba a vzťahy sú napäté.

Spriatelil som sa s jedným chalanom z Guiney. Mohol mať tak 27 rokov. V Guiney je teraz vojna, on patril k tej druhej strane. Asi 10 rokov sedel vo väzení, potom ušiel. Zaujal ma tým, ako reálne hovoril o svojej túžbe vrátiť sa domov. Bol presvedčený, že tí "jeho" sa skoro dostanú k moci. Potom mi zavolá a budem mu robiť ministra zdravotníctva. Černosi boli vo všeobecnosti veľmi priateľskí.

Čo sa týka Arabov, neboli väčšinou preferovaní. Väčšinou pochádzali z Alžírska. Vytvorila sa voči nim všeobecná nepriaznivá atmosféra. Ani teroristické útoky k priaznivej povesti Arabom nepomohli. Ľudia tam žijú iba sledovaním televízie a to je jediná kultúra, ktorá ich ovplyvňuje. A to dosť evidentne.

S dospelými bolo všetko vážnejšie. Človek si medzi nimi musel dávať pozor aj na to, kto s kým a ako... Určite by sa nestalo, aby černoch hovoril s Arabom. Juhoslovania sa hádali s Rusmi. Snažili sme sa ich nejako zbližovať. Napríklad pri futbale sme to delili tak, aby sme boli v zmiešaných mužstvách. Ale napriek tomu ich vzťahy boli veľmi komplikované. Hádky často schyľovali k bitke a to už nie je sranda. Deti navzájom odtrhneš, dá sa to obrátiť ešte aj na vtip. Dospelých nie. Rovnako sa správali aj ženy. Vzájomne boli veľmi nevraživé. Žijú na jednom mieste dlhší čas. Určite tam funguje aj ponorková choroba a vzťahy sú napäté.

Ženy zaobchádzali s deťmi doslova ako s bábikami. Niekde ju necháš, niekedy zoberieš, poťaháš za ruku... bolo to dosť drastické.

Vzťah dospelých k deťom bol dosť zvláštny. Deti medzi dospelými takpovediac kolovali, najmä počas služieb v kuchyni, keď ženy pomáhali pri umývaní (muži by niečo také nerobili). Tak sa mi stalo, že aj ja som dostal dieťa, bábätko, a staral som sa oň celý deň. Mnohé ženy sa správali k deťom veľmi necitlivo. Zaobchádzali s nimi doslova ako s bábikami. Niekde ju necháš, niekedy zoberieš, poťaháš za ruku... bolo to dosť drastické.

Afričania si vždy brali 20 cukrov k čaju.

Práca bola v porovnaní s ostatnými letnými brigádami, na ktoré študenti často chodia, veľmi jednoduchá a fyzický nenáročná. Našou úlohou bolo robiť animátorov pre deti a dospelých. S deťmi sme sa predovšetkým hrali. Čo sa týka dospelých, oni už program mali pripravený, našou úlohou ho bolo oživiť. Náš program bol zo začiatku dosť zúfalý, nekoordinovaný. Robili sme to, čo nám napadlo. Zahrali si niečo, nakreslili ... Až neskôr dostával konkrétne črty. Každý deň sme naplánovali tému. Utečenci pravidelne chodili na plaváreň, chlapi hrávali sálový futbal. Každý týždeň sa organizovali výlety, pri ktorých sa pravidelne pohašterili, pretože kapacita bola obmedzená. Boli medzi nimi notorickí cestovatelia, ktorí chceli chodiť na výlety stále.

V tábore panovala apatia, dokonca nuda. Utečenci totiž dostávali pravidelnú stravu, čo je dosť veľký rozdiel v porovnaní s ostatnými tábormi, v ktorých si treba variť. Aj v tomto tábore si predtým varili, no dodávateľ potravín mal podozrenie, že z kuchyne mizne jedlo. Automaticky obvinil utečencov a varenie sa zatrhlo, hoci sa to nikdy nedokázalo. Práve pri stravovaní som si všimol u utečencov zvláštny reflex. Z každého jedla si brali veľké množstvo, akoby zajtra už nemali čo jesť. Bolo to badateľné najmä u Afričanov. Niektorí boli až zhýčkaní. Napr. k čaju si vždy brali až 20 kúskov cukru. U európskych utečencov to nebolo také badateľné.

O nič nemali veľký záujem. Žili v akejsi apatii

Ženy bez varenia stratili svoju jedinú zmysluplnú činnosť. Sú to ženy z domácnosti, veľmi šikovné, a varenie by vynikajúco zvládali. Takto boli nevyužité. Mali veľa voľného času, čo nebolo práve najvýhodnejšie.

Z mužov si len máloktorí našli prácu, aj to len tí, ktorí vedeli po francúzski. A tak svoj voľný čas trávili ustavičným chodením po chodbách. Len tak. Alebo len tak ležali na izbách, hlavne mladí. O nič nemali veľký záujem. Žili v akejsi apatii. Najmä v období, keď už tušili, že ich pravdepodobne vyhostia. Vtedy im už nešlo naozaj o nič.

Problém

Hlavný problém podľa mňa kotvil aj v tom, že v tábore pracoval personál, ktorý nemal rád utečencov. Vrátnici na nich nadávali. Nenávideli ich. Ich antipatiu bolo silno cítiť. Považovali ich za odpad. To bola veľká chyba. Zhodou okolností, šéf toho tábora bol Poliak, ktorý emigroval niekedy v 60-tych rokoch, takže už bol naturalizovaný. Na moju otázku, prečo nezamestnajú ľudí, ktorí o to majú skutočný záujem, mi odvetil: "Kto to bude robiť za také peniaze?"

Azylový proces? Ako na dražbe...

Utečenecké tábory sú pre žiadateľov o azyl praktické. Po príchode do krajiny v nich môžu zostať tri mesiace. Potom je prvý pohovor. Po ňom väčšinou všetkých odmietnu. Je málo tých, ktorí na prvýkrát dostali súhlas. Utečenci si potom dajú odvolanie. Čakajú ďalšie tri mesiace a tak to pokračuje. V tábore môžu stráviť aj dva roky. Za dva roky sa naučia jazyk a určitým spôsobom sa aklimatizujú. A potom, väčšinou utečú z tábora ešte predtým, než ich deportujú. Ďalej žijú načierno vo svojich mestských komunitách.

Pohovor je len formálnou záležitosťou. S utečencami ho vedú kancelárski byrokrati. Otázky sú strohé, odpovede jednoslovné a na ich význame často veľmi nezáleží. Dôležitá je otázka vzdelania a príbuznosti. Rozhodujúci je i vek, zdravotný stav. Ako na dražbe...

Mohli by utiecť všetci ľudia zo všetkých krajín...

Či som bol z toho všetkého Smutný? Asi ani nie... Vždy som mal iný názor, ako je všeobecný názor a len som sa v ňom po tejto skúsenosti utvrdil. Ono by to nemuselo takto byť, ale fakt je, že je to tak. Pretože niektorým ľuďom to vyhovuje. Veľké percento v tábore tvorili ekonomickí utečenci. Viem, že v niektorých krajinách je život komplikovaný, ale myslím si, že niektorí utečenci tam nemuseli byť. Znie to tvrdo, ale taká je pravda. Mohli by utiecť všetci ľudia zo všetkých krajín...

Smutno mi bolo len z tej beznádejnej situácie. Čo bude po tom, keď budú musieť opustiť utečenecký tábor? Aké to je, keď človek nevie, kde bude spať, hoci len jednu noc. Viem si predstaviť, ako to vplýva na človeka, keď takto žije viac ako rok. Je to depresívne. A nevedieť, čo bude ďalší deň..., čo bude s deťmi...?


Jakub Rybár
spracovala Eva Tináková