|
"Až do svojich trinástich rokov som bol presvedčený, že neexistuje šťastnejšie miesto na zemi ako Severná Kórea. Presne to mi v škole aj doma stále prízvukovali. Keď v našej krajine vypukol hladomor, videl som, ako sa mi kamaráti strácajú pred očami, v noci som počul ľudí plakať od bolesti a ráno pozoroval, ako odvážajú mŕtve telá - ešte aj dnes to mám pred očami ako zlý sen." Sedemnásťročný Kang Hyuk je jedným z tisíciek Severokórejčanov, ktorí majú v hlave otrasné spomienky na minulosť, ale pred sebou nádejnejšiu budúcnosť. S celou rodinou sa mu totiž podarilo utiecť, a dnes už žije v južnej časti rozdeleného ostrova. So svojím svedectvom o tragických pomeroch v krajine Kim Čong Ila vystúpil začiatkom týždňa pred auditóriom medzinárodnej konferencie o porušovaní ľudských práv v Severnej Kórei. Po Soule a Tokiu sa jej dejiskom stala prvýkrát metropola post-komunistického štátu v strednej Európe, Praha - spoluorganizátorom bolo občianske združenie Člověk v tísni. Medzi účastníkmi dominovali Juhokórejčania. "Naši ľudia sa už vôbec neobávajú hrozieb severokórejskej vlády o jej jadrových zbraniach. Oni sa nám už toľkokrát vyhrážali, že sme ich prestali brať vážne," hovorí Mi Sung Lee zo Soulu, dobrovoľníčka v centre pre adaptáciu detí utečencov ich severných susedov. "Oveľa horšou výstrahou sú pre mňa skúsenosti tých ľudí, mučenie, aké zažili, a samotný fakt, že sa také niečo môže diať - aj teraz, v tomto momente, len pár kilometrov od našich hraníc." Akýkoľvek náznak kritiky alebo nespokojnosti trestá Pchjongjang ako politický zločin. Ji Hae-Nam (54) zatkla pred desiatimi rokmi tajná polícia za to, že ju niekto počul spievať juhokórejskú ľudovú pieseň. Počas vyšetrovania ju týrali a niekoľkokrát znásilnili. Dva roky prežila v pracovnom tábore a keď ju "z milosti Veľkého vodcu" prepustili, jej syn aj väčšina príbuzných už nežili - zahynuli od hladu. "Rozhodla som sa utiecť, ale čínski tajní agenti ma chytili a vrátili späť - a šla som znovu rovno do väzenia." Čína v ostatných rokoch ešte sprísnila kontrolu svojich hraníc a prichytených Severokórejčanov - na základe dohody s ich vládou a napriek podpisu medzinárodnej konvencie o utečencoch - vracia do vlasti. Považuje ich totiž len za ekonomických migrantov, ktorým žiadne politické prenasledovanie nehrozí. Opak tvrdí Elizabeth Parker z Christian Solidarity Worldwide: "Zaznamenali sme životné príbehy desiatok ľudí zo Severnej Kórei, ktorí žijú alebo sa ukrývajú v štyroch okolitých krajinách. To, čím prešli v hrozivých koncentračných táboroch, si väčšina obyvateľov slobodného sveta ani nevie predstaviť. A dnes je v nich stále okolo 150 tisíc politických väzňov, ktorí 12 až 16 hodín denne ťažko pracujú, sú týraní a dostávajú minimálnu stravu." Zabrániť hladomoru pritom zostáva kľúčovým cieľom medzinárodných humanitárnych organizácií. Z ich dodávok v súčasnosti žije tretina severokórejského obyvateľstva, pričom polovica z celkového počtu 22 miliónov dodnes trpí podvýživou. Pchjongjang bráni humanitárnym pracovníkom kontrolovať, či sa potraviny a ostatné artikle dostanú až k najchudobnejším, vo viacerých prípadoch naopak skončia v rukách vlády a armády. "Aj naši vojaci hladujú," hovorí Ji Hae-Nam, "kedysi im ľudia radostne mávali na pozdrav, dnes sa ich boja. Často sa totiž stáva, že celá jednotka príde do dediny a kradne obyvateľom jedlo. Dokonca pijú mlieko z pŕs žien, ktoré koja svoje malé deti." Odborníci uvažujú, či medzinárodná pomoc, ale aj tzv. "sunshine policy" , teda politika pozitívneho prístupu zo strany Južnej Kórei či USA ešte neprispieva k tomu, že sa komunistický režim drží pri živote - prinajmenšom odstavenie alebo zníženie dodávok by však mohlo mať pre tamojších obyvateľov tragické následky. Stredoškolák Kang Hyuk vidí budúcnosť svojho rodiska pesimisticky: "Kim Jong Il by mal zomrieť, ale nemyslím si, že sa to stane, lebo - pozrite, aký je tučný, má sa tak dobre, že bude určite ešte žiť veľmi dlho. A po ňom príde jeho syn a ich režim bude pokračovať..." Pripravila Lucia Kubošová |