Recenzie

Film:
- Vlak života (Train de vie)
- Billy Elliot
Kniha:
-
Alessandro Pronzato: NEPOHODLNÉ EVANJELIÁ
- Erich Maria Remarque: TIENE V RAJI

Večer trojklavírny - alebo to tu ešte nebolo...

FILM

Vlak života (Train de vie)

r. Radu MIHAILEANU, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, 1998,103 min., www.paramountclassics.com/train

Holokaust je pomerne častým námetom filmou v poslednom období, najmä preto, že sa na tejto téme dá "vyryžovať" mnoho ocenení. Najmä v USA je "politicky korektné" pristupovať k tejto téme s pátosom a vážnou úctou (Schindlerov zoznam). V Európe však došlo v roku 1998 k prielomu. Vznikli tu dva filmy veľmi netradičného žánru - komédie. Roberto Benigni vo svojom filme Život je krásny je komický najmä v prvej polovici, zatiaľčo v druhej upadá do klasického klišé "uslzenej" drámy. Zato Francúz rumunského pôvodu Radu Mihaileanu natočil čistokrvnú bláznivú komédiu, podľa najlepších tradícii americkej grotesky bratov Marxových, či francúzskych komédii Luisa de Funesa, či Pierra Richarda. Mihaileanu má oproti Benignimu jednu nepopierateľnú výhodu - je Žid, a jeho rodičia prežili koncentrák. K novému pohľadu na šoa ho podnietil práve Schindlerov zoznam. Po jeho zhliadnutí Mihaileanu skonštatoval, že takéhoto pietneho a uplakaného pohľadu už bolo dosť. A keď mu v Paríži kdosi porozprával historku o tom, ako sa skupina Židov pokúsila újsť fingovaným vlakovým transportom, neváhal a v roku 1996 napísal scenár. A stavte sa, že neuhádnete, komu ho spolu s ponukou na stvárnenie hlavnej úlohy dedinského blázna Šloma poslal! Robertovi Begninimu! Ten si scenár so záujmom preštudoval a ponuku s vďakou odmietol. A o dva roky sa opäť stretli, keď sa obaja uchádzali o zaradenie svojich komédii o holokauste do programu prestížneho filmového festivalu v Cannes. Riaditeľ festivalu uprednostil Život je krásny a ten tu svojim víťazstvom začal dobíjať svet. Zatiaľčo Begnini preberal v LA Oscarov, Vlak života bodoval na festivaloch menšieho významu a na nezávislých filmových prehliadkach, kde získlaval najmä divácke ceny. Ako málo chýbalo a mohlo to byť celé naopak... Našťastie vďaka Projektu 100 dorazil Vlak života síce s trojročným meškaním, ale predsa len na naše plátna filmových klubov a art kín, aby sa aj náš divák mohol presvedčiť o stokrát potvrdenej pravde, že kto dostal Oscara ešte vôbec nemusí byť najlepší. Tak ako nimi nie sú ani obyvatelia malej židovskej osady, kdesi vo východnej Európe. Keď miestny blázon Šlomo prinesie desivú správu, že Nemci začali odvážať Židov, rozhodnú sa odísť do Palestíny. Ako? Vlakom! Časť z nich sa preoblečie za nacistov a budú predstierať transport. Nastáva horúčkovitá fáza príprav, treba zohnať peniaze, vozne, rušeň, rušňovodiča, uniformy a vybrať "nacistov". A všetko maximálne nenápadne. Cesta spestrujú partizáni pokúšajúci sa vyhodiť vlak do vzduchu, zakladanie komunistických buniek v jednotlivých vozňoch, či kóšer hostina so skutočnými gestapákmi. Korunou je zbratanie a veľmi tesné "zblíženie" medzi Židmi a ďaľšou, Hitlerom veľmi neobľúbenou, etnickou skupinou, unikajúcou v podobnom fingovanom transporte. Film je plný skvelého židovského humoru, a schopnosti smiať sa sám nad sebou aj keď je zle. Režisérov humor nie je ironický, či zosmiešňujúci, ale naopak, aj napriek rôznym chybičkám a charakterovým nedostatkom každej jednotlivej postavy je láskavý, taký (akoby sme u nás povedali) Kukučínovský. A skutočným skvostom je záverečný záber filmu: kamera plynule prejde z nehybného detailu na polodetail a divák zrazu pochopí, o čom celý film naozaj bol. Medzi hereckými predstaviteľmi nenajdeme žiadne hviezdy, čo vôbec nevadí, veď hrdinom je tu kolektív. V hlavných úlohach hrajú Francúzi, menšie úlohy a komparz Rumuni (film sa nakrúcal v Rumunsku). Výborná je hudba, ktorá prechádza zo židovskej až k výbušnej balkánskej. Žiaden div, veď jej autorom je Goran Bregovic, dvorný skladateľ Emira Kusturicu. Napriek tomu, že Projekt 100 skončil, bude Asociáca slovenských filmových klubov uvádzať ešte tento film v našich filmových kluboch. Takže neváhajte, takú skvelú kómediu už tak ľahko neuvidíte.






Billy Elliot

réžia: Stephen DALDRY, hrajú: Jamie Bell, Gary Lewis, Julie Walters, GB, 2000, 111 min., www.billyelliot.com 

Je rok 1984 a na severovýchode Anglicka zúri banícky štrajk. Vdovec Jackie Elliot a jeho starší syn Tony (odborový predák) nechodia už niekoľko týždňov do práce, mladší Bill chodí do školy, stará sa o sklerotickú babičku a chodí boxovať do miestnej telocvične. Lenže 11 ročného Billyho box vôbec nebaví. V jedno popoludnie, keďsa po skončení boxerskej hodiny trochu zdrží v telocvične, sa mu naskytne nevídaný pohľad na kŕdeľ dievčat v bielych krinolínach s piškótami na nohách, ako pod vedením pani Wilkinsonovej skúšajú prvé baletné figúry. Billy, ktorý doma pri tajnom počúvaní bratových platní, mení svoju posteľ na trampolínu, kde trénuje svoje nekoordinované baletné "kreácie", okamžite vie, že toto je pre neho to pravé, A pollibru, ktorú dostáva týždenne od otca na box, začne dávať pani Wilkinsonovej za účasť na jej hodinách. Tvrdí chlapi doma však nemajú pre tanečnú vášeň najmladšieho žiadne pochopenie, čo prináša mnoho humorných situácii, lebo Billy má pod svojou neposlušnou rišavou šticou rovnako tvrdú hlavu ako jeho otec a brat. Má však talent a tak sa pred nim otvára šanca študovať na Kráľovskej baletnej akadémii. Aj keď sa zdá, že Billy sníva svoj sen na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase, nakoniec zvíťazí. 
Skúsený britský divadelný režisér Stephen Daldry natočil svoj filmový debut tak úspešne, že sa mu okrem troch Oscarových nominácií (aj za réžiu) ušlo nespočet ocenení po celom svete. Malý (na americké pomery) filmík z Európy, opäť ukázal, v čom spočíva umenie kinematografie: kvalitný príbeh, v ktorom nechýba cit ani humor, výborná hudba (to najlepšie z glamrocku 80. rokov - T-rex, The Clash,...) a najmä skvelé výkony hercov. Julie Waltersová bola za úlohu pani Wilkinsonovej nominovaná na Oscara, Gery Lewis je skvelý ako Billyho otec, ale hviezdou je najmä 13 ročný Jamie Bell v hlavnej úlohe Billyho. Konkurzami prešlo viac ako 2 000 chlapcov, ale nikto nevyhovel predstavám scenáristov a režiséra. Ale potom prišiel Jamie a bolo rozhodnuté. Hoci nemal žiadne hercké skúsenosti, jeho výraz, vystupovanie a najmä tanečné schopnosti ho priam predurčili do úlohy Billyho. Vynikajúci a maximálne presvedčivý výkon v úlohe chalana tvrdohlavo, neobratne, ale s obrovským zápalom bojujúceho o svoju šancu je bezpochyby najlepším "mužským" hereckým výkonom uplynulého roka. Rusel Crowe môže so svojím gladiátorským Oscarom len tíško zavidieť. Ak sa Billy Elliot objaví vo vašich kinách, neváhajte, po prázdninách sa budete musieť uspokojiť len s videokazetou.

drobec


 

 

 

KNIHA

Alessandro Pronzato: NEPOHODLNÉ EVANJELIÁ


Čitatelia, ktorí čítajú duchovnú literatúru už desaťročia, určite s radosťou zaregistrovali na knižných pultoch nové vydanie knihy, ktorá vyšla po prvýkrát v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a bola duchovnou potravou kresťanov na Slovensku ešte v časoch tvrdej totality: Nepohodlné evanjeliá.

V dobe, keď si mnohí evanjelium prisladzujú "vanilkou", ako sa píše v úvode talianskeho vydania, je dôležité oprášiť evanjeliové paradoxy a vrátiť mu ostrosť, rozjasniť jeho svetlo a soli nášho svedectva dodať čerstvú chuť. Autor tvrdo naráža na tendencie súčasných kresťanov (pričom súčasnosťou vtedy boli 70. a 80. roky - a spomínané tendencie odvtedy ešte zosilneli alebo sa zmenili na závažnejšie) nedať si evanjeliom "narušiť spánok", prispôsobiť si jeho náročné požiadavky a zostať priemerným. Vybral si texty, ktoré v sebe obsahujú nejaký ten tŕnik, ktorý sa nám zapicháva do päty a radi by sme ho obrúsili, aby nás netlačil. Vravíme si: Toto Ježiš predsa nemohol myslieť vážne... Pronzato nás nenecháva na pochybách, že to vážne myslel, a naopak - niektoré evanjeliové požiadavky tak skonkretizuje, aby sme ani náhodou neopomenuli nejakú situáciu, ku ktorej sa môžu vzťahovať. Nie je v pozícii nemilosrdného sudcu - veď sám odhaľuje aj výnimočnú "schopnosť" človeka: veľmi presne odhaliť prehrešky proti evanjeliu najmä v správaní druhých ľudí. 

Najväčšiu službu nám autor robí, keď mieri na nejeden z našich zlých sklonov, ktorý dokonca dokážeme považovať za svoje pozitívum. Príťažlivosť tejto knihy biblických úvah vidím v jej výnimočnej zviazanosti s každodenným životom, so situáciami morálneho rozhodovania, ktoré musíme denne absolvovať. Autor vykresľuje, ako sa zvyčajne "priemerný hriešnik", spokojný sám so sebou, zachová, a odkrýva krok za krokom korienky zla, ktoré sú v našich skutkoch skryté alebo prifarbené farbou nevinnosti. A tak sa hlavnými postavami jeho dramatických príbehov nestáva Zachej, márnotratný syn, žena pri studni, rozsievač, Judáš, ale naša polovičatosť, formalizmus, malichernosť, žiarlivosť, neprajníctvo, pohotovosť súdiť alebo neschopnosť preniesť svoje dobré predsavzatia do praxe. 

Otvoria sa nám oči a zbadáme:
čo sme urobili z Vianoc (Pokazený Betlehem), 
ako znecitlievame voči násiliu (Je človek gorila s puškou?), 
prečo sa bránime byť ako deti (Nespoliehajte sa na šedivé vlasy), 
že podmienky na vstup do chrámu nemožno obmedziť na vonkajšok, za ktorý skryjeme vnútornú prázdnotu, a aká nemilá Bohu je spravodlivosť bez lásky a dištancovanie sa od pozemských vecí, ktoré treba riešiť (Vstupné bez zľavy), 
ako sa nevieme tešiť z Božích zásahov, pokiaľ nás niečo stoja (Dvetisíc svíň na váhe), 
ako sa porovnávame a nedoprajeme iným rovnaký "denár", lebo svoje zásluhy vidíme väčšie (Závistlivé oko), 
aké sú často naše pravé dôvody, aby sme súdili iných (Remeslo, ktoré nepozná krízu), 
ako dokážeme márnotratných synov zaťažovať podmienkami návratu, ktoré im Otec vôbec nekladie, pričom my sme zostali doma len zo strachu pred peklom (Márnotratný syn mimo nebezpečenstvo).

Nepohodlné evanjeliá sa dobre čítajú, aj keď cítime, že Pronzato sa často dotýka najslabších miest nášho praktického kresťanstva. Svojou priamosťou, nezvyčajnými metaforami a paralelami dosahuje, že človek uvidí svoju polovičatosť v plnej nádhere. Neznechucuje nás, naopak: jeho presné zásahy a pravdivé odhalenia vzbudzujú v človeku nové predsavzatie - "Takto to predsa ďalej nemôžem robiť..."

Avšak zostáva na mne, čitateľovi - či odložím knihu a rýchlo na všetko zabudnem, naďalej budem oslabovať a zneškodňovať účinok nepohodlných slov z evanjelií a zostanem, aký som. Alebo si dám narušiť svoju spokojnosť so sebou samým a nechám sa Alessandrom Pronzatom inšpirovať... 

Mária Vadilová

 
 

Erich Maria Remarque: TIENE V RAJI


Ak si ešte spomínate na strednú školu, na slovenčinu - literatúru a chytá vás hrôza pri prečítaní pojmu "povinné čítanie", tak si spomenťe aj na skutočnosť, že niektorí klasici sa čítať dali a niektorí boli dokonca fantastickí. Neviem, či môžem zovšeobecňovať, ale u nás si najväčšiu obľubu získal Erich Maria Remarque. Doma nám v knižnici hrdo trónia mnohé jeho diela. Do niektorých sa už zahryzol zub času, čo svedčí o viacgeneračných sympatiách k tomuto autorovi. Ak by ste aj vy chceli svoju zbierku doplniť čímsi neošúchaným, hoci klasickým, máte možnosť. Na pultoch knihkupectiev sa pred pár dňami objavila v reedícii kniha Tiene v raji. Možno ju poznáte. 
Tým, ktorí sa na ňu ešte len chystajú, prezradím, že sa nevymyká Remarqueovmu štýlu. Hlavnou témou je vojna. Tentokrát však autor neopisuje zákopové udalosti. Hlavní hrdinovia prežívajú epizódy svojho života ďaleko od reálnej vojny - v raji. Pre utečencov z fašistického Nemecka je nebom Amerika - krajina slobody. V nej plynie život pokojne ďalej, len novinové titulky pripomínajú, že sa kdesi ďaleko deje čosi strašné. Emigranti majú zmiešané pocity. 
Erich Maria Remarque je psychológom. Postavám dáva živý charakter, necháva ich ďalej vyvíjať sa. Na povrch vystupujú spomienky, výčitky svedoma. Domov je ďaleko a možno, že už ani nie je. Snahu začleniť sa do normálneho spoločneského života narúša sústavný strach z polície a imigračnej kontroly. Naoko úspešný pokojný život pomaly bledne, stráca sa, zostávajú z neho len tiene. Tiene v raji. 
Prečítajte si to. Stojí to za to.

- evka -