Predposledný májový večer sa v Bratislave niesol v znamení
čohosi výnimočného a nie tak často sa opakujúceho. Zažiť jazzový
koncert už síce nie je až takou zvláštnosťou, ale tentokrát o priazeň
fanúšikov súperili podujatia rovno dve. Prvým, už pár mesiacov dopredu
rozhlasovaným a propagovaným, bola exhibícia holandskej (neodvážim sa napísať
jazzovej) saxofonistky Candy Dulfer v PKO a o niečo menším, propagáciou
skromnejším, benefičný klavírny večer v Slovenskom rozhlase, názvom
parafrázujúci komédiu slávneho anglického dramatika. Výber závisel od
jednotlivca, stupňa informovanosti a možno aj stavu peňaženky... Avšak v každom
prípade tá menšia "polovica" v rozhlase neoľutovala. Zoskupenie
interpretov, aké sa tu núkalo, by sa dalo nazvať reprezentatívne, a to
nielen z hľadiska určitej etablovanosti a slávy na slovenskom jazzovom nebi
(ak vôbec nejaké máme), ale aj istej univerzálnosti účinkujúcich. Výber
nezakrýval zámer medzižánrovej komunikácie a to na tej najvyššej úrovni.
Mená klaviristu Mikuláša Škutu, kontrabasistu Juraja Grigláka a trubkára
Juraja Bartoša sú s najväčšou úctou skloňované rovnako v klasických
koncertných sieňach ako na jazzových pódiách. Nestora a špičku nášho
(nielen domáceho) jazzu Gaba Jonáša predstavovať netreba, rovnako ako jeho súpútnika
saxofonistu Dušana Húščavu (tenorsax.). Novým a mladým impulzom bol žilinský
saxofonista Radovan Tariška (altsax.). Tretím klaviristom, zároveň spoluscenáristom
a režisérom večera bol Pavol Bodnár.
Predstava troch klavírov na pódiu mala v prvom momente akýsi nádych určitej
megalománie, či zvukovej preplnenosti. V myšlienkach sa núkali rôzne kombinácie
a keďže koncert bol benefičný, moment očakávania ešte predlžovali úvodné
prejavy členov predstavenstva Nadácie Markíza, Nadácie na výskum rakoviny a
SAV.
Dramaturgická koncepcia ponúkala tri kolá (sessions), v každom päť kompozícií,
vždy s iným lídrom a finálne jam session. Líder mal právo na krištálovočistý
a širokonosný zvuk krídla Steinway, sekundant sa snažil zo zvukovo trocha
tmavšieho a menej výrazného Petroffu dostať to najlepšie a tretím, nie
celkom pravým, ale zvukovo dosť verným "klavírom" bol syntetizátor
GEM-PRO. Ako prvý sa do boja pustil Pavol Bodnár. V úvodnej sólovej skladbe
Confirmation od Charlieho Parkera sa zložito, ale bez zlievajúcich sa
polyrytmických štruktúr, predstavil ako polyfonik schopný čerpať z odkazu
starých majstrov. V jeho vlastných kompozíciách, južansky ladenej Have A
Good Time In Puerto Rico a Three Roses For Martina, sa k nemu postupne pridávali
kontrabas a tenorsaxofón. Prvé oživenie sa dostavilo pri predposlednej
skladbe, klasike Colea Portera What Is This Thing Called Love, keď sa k Paľovi
pridal Gabo Jonáš. Priniesol úžasné osvieženie a do hudby vstúpil element
života a hravosti, aj napriek zložitej spleti rytmických fráz, ktorú
predstavovali dva klavíry.
Druhé kolo otvoril sólovo Gabo Jonáš svojimi kompozíciami Viola´s Story a
I Don´t Know. V ďalšej, Song For Sandra, sa prvýkrát výraznejšie
predstavil Radovan Tariška. Zaujal veľmi kultivovaným a príjemným tónom
altsaxofónu a aj napriek občasnému podľahnutiu zbytočnej virtuozite bol
jeho výkon obdivuhodný. Vynikajúci bol duet s Mikulášom Škutom, v ktorom
slávna rozprávková melódia Someday My Prince Will Come bola niekoľkokrát
rozkúskovaná a prešla mnohými obmenami a variáciami. Prvý vrchol koncertu
prišiel s Caravanom Dukea Ellingtona, keď sa druhýkrát na javisku stretli všetci
zúčastnení. V zaujímavo riešených aranžmánoch si dychové nástroje navzájom
preberali témy, čo bolo kontrastované využívaním klavíra ako silne
rytmického, miestami až bicieho nástroja.
Po prestávke sa na rad dostal najmladší z celej trojice hlavných účastníkov,
večne oscilujúci medzi starou hudbou, hudbou 20. storočia a jazzom, Mikuláš
Škuta. Rovnako ako jeho predchodcovia sa predstavil dvoma vlastnými kompozíciami,
Noname a svojou nielen na Slovensku preslávenou témou Zabudnutá Bossa Nova.
Zastretú atmosféru bossa novy svojím výrazom, citlivým a presným frázovaním
vytváral Juraj Bartoš. S tónmi krídlovky a jej koloritom sa pohrával s úžasnou
ľahkosťou a miestami už nezáležalo na tónoch, ale len na farbe. Solar
Milesa Davisa zasa patril Jurajovi Griglákovi, ktorý na svojom kontrabase výrazne
rozšíril škálu technických možností (slap) a výrazových prostriedkov.
Spoločný záver v tematicky veľmi náročnej kompozícii Five Billa Evansa
bol ukážkovou ansámblovou súhrou, ktorú ešte k ďalšiemu vrcholu doviedol
jam session na bluesovú dvanástku Centerpiece. V spoločných záverečných
skladbách sa najlepšie porovnávala individualita troch hlavných predstaviteľov
a ich najcharakteristickejšia poloha. Prístup ku klavíru bol u Pavla Bodnára
akademickejší (v dobrom slova zmysle) a v detailoch viac odôvodniteľný,
Gabriel Jonáš vnášal hravo energické, až živelné inšpirácie, ktoré sa
transformovali aj na jeho spoluhráčov. Na hre Mikuláša Škutu a na jeho myšlienkovo-motivickej
práci bolo najviac cítiť univerzálnosť a vzájomné prelínanie a
absorbovanie hudby 20. storočia.
Na začiatku spomínaná zvláštnosť a výnimočnosť sa tiahla celým
koncertom. K veľmi zaujímavému dramaturgickému nápadu sa pridali vynikajúci
hudobníci a celé to svojou uvoľnenosťou a spontánnosťou pozdvihli.
Konferencier večera fundovane, ale pritom s humorom osobitne predstavil každú
kompozíciu. Medzi jednotlivými blokmi vnášal príjemné odľahčenie, ktoré
uvoľňovalo napätie trojhodinovej hutnosti hudby.
Cestou z koncertu som sa zo zvedavosti zastavil na chvíľu v PKO. Ohlušila ma
sila decibelov (nie však hudba) a tak v snahe nekaziť si vydarený večer som
bol po chvíli nútený odísť. Bol som presvedčený, že dnes večer som si z
bratislavskej ponuky vybral správne...
Peter Motyčka
Večer sedemklavírny
autor: Ľubomír Kotrha