FILM
réžia, scenár a hlavná úloha: Orson Welles
USA, 1941, 119 min.
Tento film sa spolu s filmom Krížnik Potemkin od ruského režiséra Sergeja Ejzenšteina pravidelne umiestňuje na najvyšších priečkach v rôznych anketách o najlepší film všetkých čias. Na rozdiel od sovietskej klasiky však Občan Kane nemal šancu prihovoriť sa mnohým generáciám u nás. Tento dlh sa podarilo zlikvidovať tohtoročnému Projektu 100,
v rámci ktorého už siedmy rok môžu diváci filmových klubov v Čechách a na Slovensku sledovať každý rok 10 až 12 filmov zo zlatého fondu svetovej kinematografie. (Opäť treba poďakovať Asociácii slovenských filmových klubov.) Film rozpráva fiktívny životný príbeh tlačového magnáta Kanea. Začína jeho smrťou a snahou istého redaktora osvetliť jeho život cez záhadné posledné slovo, ktoré vyriekol tesne pred smrťou - púčik (rosebud).
A tak postupne navštevuje ľudí, ktorí Kanea poznali a boli mu najbližší. Skladajúc túto mozaiku, začína spoznávať skutočný obraz tohto človeka, ktorý sa odlišuje od obrazu, ktorým ho vykresľovali jeho vlastné noviny. Divák sleduje vzostupy a pády človeka, ktorý 60 rokov plnil titulné stránky novín a stal sa symbolom Ameriky. Redaktor neodhalí tajomstvo púčika. Divákovi je však táto výsada v poslednom zábere filmu dopriata. A len potvrdzuje to, čo už sám divák tuší: bohatstvo nevedie k šťastiu, ale deformuje človeka, ktorý potom nie je schopný skutočnej lásky, okrem lásky k sebe. Popri probléme bohatstva a egoizmu, sa autori dotýkajú aj otázok súvisiacich s etikou novinára či politika. Film je pozoruhodný aj svojou formálnou stránkou. Mladý debutujúci režisér Orson Welles v ňom využil niekoľko nových a netradičných filmových postupov, vďaka ktorým film získal neuveriteľnú dynamiku. Ani sa človeku nechce veriť, že bol natočený pred 60 rokmi. Fascinujúci je aj herecký výkon Orsona Wellesa, ktorý napriek tomu, že mal len 25 rokov, zostarol v úlohe Kanea až na 80. Pozoruhodné je, že ostatné úlohy obsadil nehercami. Napriek veľkému obdivu, ktorý Občana Kanea sprevádzal pri jeho vzniku (9 nominácií na Oscara,
z toho jeden Oscar za scenár), film nevyvolal zvláštny záujem u publika. Až koniec šesťdesiatych rokov priniesol prekvapivý nový záujem
o tento film. Čas potvrdil a stále potvrdzuje pravdivosť Wallesovho posolstva. Aj keď sa
v svojich ďalších dielach už nikdy k úspechu Občana Kanea nepriblížil, tento film sa mu postaral o nesmrteľnosť. A určite to dokáže oceniť aj slovenský divák.
hrajú: Jitka Schneiderová, Saša Rašilov, Jiří Macháček, Ivan Trojan, Labina Mitevská, Mikuláš Křen, Dana Sedláková
ČR, 2000, 103 min., réžia: David Ondříček
Film, ktorý v uplynulom roku zapĺňal kinosály v Čechách a bol nominovaný na 10 Českých levov, si napriek fenomenálnemu úspechu na decembrovom bratislavskom filmovom festivale, u nás takmer nenašiel distribútora. A tak musela "zaskočiť" Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá ho po roku od českej premiéry doviezla aspoň do našich "art kín". Film o siedmich mladých ľuďoch, s minimálne dvoma krížikmi na krku, žijúcimi vo veľkom meste na konci tisícročia, ktorí tápu a hľadajú v partnerských vzťahoch, je netradičnou sondou do duše postmoderného človeka. Netradičnou najmä vďaka komediálnemu žánru. Už od čias Haškovho Švejka patrí k charizme českých umelcov vyrovnávať sa s vážnymi problémami pomocou humorného nadľahčenia problému. Samotáři za to vďačia najmä scenáru (sčasti autobiografickému) Petra Zelenku, ktorý sa pred pár rokmi preslávil filmom Knoflikáři. Všetko sa začína krízou vzťahu Petra a Hanky. Každý z nich sa za chrbtom svojho partnera rozhodne pre rande naslepo, ktoré má každému z nich sprostredkovať ich kamarát Robert. Ten sa však vyžíva v kryštalizácii konfliktov medzi svojimi známymi, ktoré si s veľkou chuťou zaznamenáva na svoju kameru. A tak sa na rande stretne Peter s Hankou, čo značí definitívny koniec ich vzťahu. Robert, ktorý si na vážne vzťahy nepotrpí, práve zbalil Vesnu, cudzinku, ktorá pracuje ako barmanka a prišla do Čiech hľadať svojho otca a pátrať po mimozemšťanoch, ktorí vraj najčastejšie pristávajú práve tu. Hanke pomáha kamarát Jakub, ktorý je síce milý, ale permanentne "zhulený", a celý jeho svet zaberá len fajčenie trávy. Pre Hanku však oveľa väčšie nebezpečenstvo znamená jej bývalý priateľ Ondřej. Ten je špičkovým neurochirurgom, žijúcim v spokojnom manželstve
s dvoma deťmi. V skutočnosti je to psychopatický maniak s pyromanskými sklonmi. Jeho manželka Lenka je úspešná šéfka cestovnej kancelárie, v ktorej pracuje aj Robert. Ich úlohou je nájsť typickú rodinu, ktorú budú môcť japonskí turisti sledovať a pozorovať v jej vlastnom dome. Robert navrhne Hankiných rodičov. Práve k nim sa vracia Hanka po rozchode s Petrom. Peripetie vzťahov medzi týmito siedmimi postavami sa ešte len začínajú. Myslím, že nebudem veľmi zjednodušovať, keď skonštatujem, že príčinou samoty a zraniteľnosti hrdinov, je najmä ich egoizmus, neochota prijať zodpovednosť a preferovanie hodnôt, ktoré prináša dnešná spoločnosť (hedonizmus, peniaze, kariéra...). Odpoveď však autori nehľadajú, a tak aj na konci filmu zostáva ešte dosť samotárov. Humor vo filme je dvojsečnou zbraňou. Láka síce divákov (nový spôsob pitia tequilly - tzv. body shot, či Jakubove "hlášky" o hulení, ktoré v Čechách doslova zľudoveli), ale nenúti ich nad filmom premýšľať. A tak si drvivá väčšina návštevníkov tohto filmu ani neuvedomuje, že ten je vlastne o nich, a samotármi sú práve oni (aj keď sú možno v kine so svojím priateľom či priateľkou). Filmu dominujú skvelé herecké výkony mladých hercov. Najlepší bol zrejme Ivan Trojan ako Ondřej. Jediného Českého leva získal v kategórii za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe Jiří Macháček za postavu Jakuba. Pozornosť si zaslúži aj skvelá hudba Jana P. Muchowa.
drobec
KNIHA
Quoist, Michel: Konštrukcia človeka.
Preložil Maroš Sagan. Lúč, Bratislava 2001. 200 strán.
"Ale choroba si nevyberá. Ochorel som na rakovinu a tá ma prinútila značne skrátiť poslednú kapitolu..." vyznáva Michel Quoist v prológu k svojej najnovšej knihe Konštrukcia človeka. Obľúbený spisovateľ mladých vzápätí o svojom titule dodáva, že ide
o čiastočnú reprízu knihy Úspešný život.
Čítať o úspešnom živote od človeka, ktorý cíti, že stojí na prahu jeho pozemského ukončenia znamená prijať "informácie z dôverného zdroja". Nebudú však jeho rady zatrpknuté? Neurobila z neho rakovina pesimistu, ktorý môže tak akurát prehĺbiť "depku", v ktorej časť mládeže tak či tak z času na čas je? Nie. Akoby aj, veď ústrednou myšlienkou Quoistových úvah je odkaz: "Nežiješ len tak ,náhodou´, ale preto, že ťa Boh miluje." Život je podľa neho základná hodnota. Prameň života je vždy a výlučne čistý a krásny - bez ohľadu na to, akými nečistotami jeho rieku neskôr sami zaplavíme. Prameňom je totiž Božia láska k ľudstvu v každom jednotlivcovi. Michel Quoist sa svojim čítajúcim jednotlivcom prihovára v druhej osobe, ako priateľom. Neoslovuje pritom iba veriacich; nevylučuje, že by aj neveriaci mohli nájsť v živote šťastie a naplnenie. Stačí sústavne hľadať a nachádzať jednotu a rovnováhu troch základných zložiek "konštrukcie človeka": tri poschodia, v celej knihe znázornené ako trojuholníky, s názvom "ja". Telo, duch, cit - rovnako dôležité podstavce ľudskej konštrukcie. Až natoľko, že v prípade prevažovania jedného z nich sa môže stavba prevrátiť či inak zdeformovať svoju pravidelnosť. Trojuholník človeka však okrem jeho vnútornej fyzicko-psychicko-emotívnej zložky formuje aj okolie, respektíve vzniká interakcia s ním. Autor si všíma horizontálnu dimenziu človeka - vzťah k prírode, iným ľuďom či sebe; menej podrobne (kvôli spomínanej chorobe) rozoberá ľudskú vertikálnu dimenziu: vzťah k Bohu.
Ak poznáte predchádzajúce diela Michela Quoista, viete, že hoci je jeho kniha veľmi zrozumiteľne, s logickou presnosťou tematicky rozdelená, hoci využíva vysvetľujúce prvky prednášky (zhrnutie hlavných myšlienok a ich zopakovanie aj v úvode nasledujúcich kapitol), určite má ďaleko od suchej učebnice psychológie. Písal ju ako záznam rozhovorov s mladými; presne vedel, čo ich zaujíma, a v akej forme jeho rady najlepšie prijímajú. Quoist je predovšetkým básnikom. Píše v poetických obrazoch, ktoré sú také jasné, tak presne vystihujú podstatu, že zďaleka prevyšujú názornosť akýchkoľvek sociologických výskumov či filozofických téz. Miloval život, miloval Boha a miloval svojich mladých čitateľov. A keďže písal Tebe, aj Ty pocítiš jeho lásku.
Lucia
