|
Variabilita a rozčleňovanie sú zväčša indikátormi určitej miery vývojového stupňa prinášajúcej heterogénnosť a zabraňujú ustálenej tendenčnosti. Tieto postupy sú ľahko pozorovateľné nielen v kultúre, ale aj v iných spoločensko-sociálnych smeroch. Doba, keď sa štýl začína progresívne meniť a pretavovať do nových prvkov, sa stáva často neúnosnou. Na Slovensku v poslednom čase badať tieto posuny aj napriek tomu, že z každej strany naň silno útočia konzumnosť a komercia (v "kultúre" to markantne vidieť napríklad na ponuke dnešných rádií, práci hudobných producentov, knižných vydavateľstiev...). V slovenskej hudbe dochádza k niekoľkým posunom, no nie vždy správnym smerom. Tendenčnosť sa udržuje najmä v komerčných žánroch, o ktorých sa všade píše a hovorí, ale z hľadiska progresu a hodnoty sa v tejto hudbe takmer nič nedeje. Nemávate často deja vu, že ste už danú skladbu niekoľkokrát počuli, len mala odlišný (ale rovnako priblblý) text? Pokúsim sa teda aspoň na chvíľu z opačného brehu navrhnúť nekomerčnú alternatívu. Tri nahrávky, ktoré spolu nemajú takmer nič spoločné. Predstavujú tri fázy hudobného vývoja, odlišný prístup k práci s materiálom, odlišný životný postoj a transformáciu čohosi vnútorného, čo si človek často ani nestačí uvedomovať. Mladá ružomberská folk-rocková kapela MIMICRY sa stala za svojich pár rokov pôsobenia relatívne známou. Aspoň podľa programov gospelových festivalov, kde sa celkom úspešne adaptovala medzi stálice, ktoré boli v poslednom období takmer všadeprítomné a nedotknuteľné. Kapela má potenciál ponúknuť slovenskej (a to nielen gospelovej) scéne veľmi individuálnu polohu, oscilujúcu najmä na pomedzí folk-rocku a spirituálu, s jemnou jazzovou atmosférou. To dokázala aj veľmi vkusným oživením reprezentačného slovenského gospelového CD Bez Teba niet neba (Universal Music, 1999), skladbami Pane môj a Bluesnenie. A ako to bývalo v starých dobrých rozprávkach, takmer do roka a do dňa sa im podarilo vydať samostatný debut Obrázky (Lux Media, 2000). Prvá vec, ktorou album zaujme, je nostalgický obal znázorňujúci školské dosky. V ňom sú na stránkach starých zošitov vpísané spomienky a pocity, momenty beznádeje a radosti. Texty reflektujúce dnešný spôsob života (prach, vražda, čakanie, smetisko), na druhej strane nádej na čosi lepšie okolo nás (Bluesnenie, Ja verím, Obrázky). Hudobná plocha však už nie je tak jednoznačne presvedčivá. Vyčleňuje sa tu kritérium nevyzretosti, ktoré je v tomto prípade zväčša viazané časovým obdobím. Na pár výnimiek sú novšie skladby ochudobnené o silu poetickej a často aj inštrumentálne nedomyslenej výpovede. Chýba výraznejšia pocitová, zosobnená línia a dramaturgia medzi textom a hudbou. V závere albumu nastáva po troch najsilnejších a najemotívnejších piesňach (Ja verím, Čakanie a Obrázky) zlom, ktorý agresívne a necitlivo udusí predchádzajúcu atmosféru (Prach, Možno tu nie si a taktiež schovaný sprchový "bonus" Martine). Okrem stáleho obsadenia kapely Marcelky Lakoštíkovej (takmer všetky texty a hudba, gitara, vokály), Katky Barancovej (texty, hudba, spev) a Minka Hatalu (klávesy) sa na albume podieľalo množstvo hostí. Najvýraznejšie albumu pomohla a oživila ho rytmika: citlivá basa Viktora Hidvéghyho, Maťo Gašpar (svojím rozospievaným bezpražcom a bongá Vlada Mrázka posunuli Čakanie minimálne o dve triedy vyššie), presné bicie a perkusie Stana Kociova a Ďura Šušaníka. Katke Barancovej a jej tmavému hlasu sú najbližšie lyricko-baladické polohy. Tam cíti hudbu najsilnejšie, čo by mohlo byť perspektívne do budúcnosti aj pre jej bluesovo-jazzové výpovede. Vydavateľa, spoločnosť Lux Media chválim za dobrý zvyk obohacovať svoje CD dátovou stopou. Na slovenskom trhu sú v tomto svetlou výnimkou. A tak majitelia disponujúci príslušnými zariadeniami si môžu pozrieť koncertný zostrih Bluesnenia a klip Obrázky. V inej fáze hudobného vývoja, a to v plnej sile svojich muzikálnych a technicky vyzretých proporcií, sa nachádza slovenská (nielen jazzová) basová osobnosť JURAJ GRIGLÁK. Jeho prínos pre domácu scénu je nesporne veľký a už niekoľko rokov je veľmi vyhľadávaným hudobníkom. Zaiste k tomu prispieva aj jeho všestrannosť a univerzálnosť, základy klasické i jazzové. Po absolutóriu na konzervatóriu a VŠMU (kontrabas) začal hrávať s fusion a funky-jazzovými formáciami, a to ostalo jeho veľkou láskou dodnes. Jeho vývoj mapujú desiatky albumov, na ktorých participoval (Gustav Brom Big Band, Matúš Jakabčic Tentet, Peter Lipa band, Pavol Hammel Unplugged, Bee Connection, Madhouse...). Teraz sa vďaka Slovenskému hudobnému fondu, ktorý vydáva profilový album jedného jazzmana ročne, môže prezentovať v sólovom projekte BASS FRIENDS. Táto reprezentácia je priam ukážková, lebo Juraj si k svojim priateľom pripočítal tých najlepších, a to nielen z našich končín. Na minuloročných Bratislavských jazzových dňoch si zahral s tridsaťpäťročným americkým gitaristom Ron Affifom, ktorý je napriek svojmu veku pokladaný za nástupcu Georga Bensona. Do New Yorku sa mu cez ďalšieho hosťa, bubeníka Andrea Valentiniho, dostali podklady pripravovaných kompozícií a v svojom štúdiu nahral sóla k štyrom skladbám. Z domácej spolupráce spomeniem klávesáka Juraja Tatára, ktorý z basových groovov (liniek) vytvoril harmonicky plné základy, na ktorých mohli stavať sólisti a tiež slovensko-česká dychová sekcia Juraj Bartoš, Rudolf Březina a František Karnok. Album ako celok má niekoľko superlatívov: motivicky často ťaží z (na prvý pohľad) jednoduchých groovov, ktoré však vo vzájomnej spolupráci naberajú na farebnosti, dramaturgická vyrovnanosť pôsobí kompaktne, nie však staticky, zvukovo je nahrávka na veľmi (našich pomeroch až atypickej) vysokej úrovni, grafické spracovanie a booklet sú riešené zaujímavo a vkusne, vtipne ich vyplňujú kresbičky malej Dominiky a Daniela Griglákových, množstvo fotografií z rodinného albumu a stručné profily všetkých zúčastnených. Muzikantsky a nápadovo je Juraj na veľmi vysokej úrovni, v sólach neskĺzava k zbytočnému exhibicionizmu, motivicky a výrazovo inklinuje k Marcusovi Millerovi, Stanleymu Clarkovi a Jacovi Pastoriusovi zo svojich nástrojov (Fender Jazz Bass, Sadowsky 5-String) dokáže dostať veľmi sýty a hutný tón, bezpražcová basa (Miloš Klas Fretless 5-String) vo výškach spieva a pritom zapĺňa rovnomerne celý priestor. Čo dodať? Vyzretý album reprezentujúci naše špičkové jazzové osobnosti, výborný zvuk, slovenská cena... Pri vyzretosti, sile podania a hĺbke výrazu ešte zostaneme. Proces vyzrievania totiž nekončí stagnáciou, alebo regresívnym vzostupom. Môže nastať jeho čiastočné spomalenie, spôsobené úbytkom telesných či duševných síl, chorobou, depresiou. Dežo Ursiny bol rok pred svojou smrťou stále na vrchole. Obkolesený mladými muzikantmi nahráva v lete 1994 jeden zo svojich najlepších albumov - Príbeh. Cítiť v ňom vyrovnávanie sa so svetom, so sebou samým, s vlastnou tvorbou. Rozmer utrpenia, ktoré vtedy sprevádzalo jeho život, ostáva schovaný kdesi vnútri. Práca s Ivanom Brachtlom na filmoch O rakovine a nádeji a na dokumente o eutanázii, interrupcii, treste smrti a samovražde odkrýva jeho vnútorné polohy, časť posolstva, ktoré tu chcel zanechať. V decembri prijal pozvanie do Žiliny na Slovenský jazzový festival. Bol to jeho predposledný koncert. Definitívne posledný odznel o dva dni neskôr na pražskej Vokalíze. Vďaka Slovenskému rozhlasu, ktorý koncertnú nahrávku Posledný príbeh Live vydal, je možné túto silnú autentickú výpoveď aspoň v takejto podobe prežiť. Aj napriek Ursinyho indispozíciám - prechladnutiu a oslabeniu - má nahrávka obrovský energický potenciál a nádej. Nádej, ktorá o pár mesiacov nato pohasla. Slovenská hudba má aj napriek čierno-bielo pôsobiacemu dojmu silný potenciál. Stačí sa obzerať okolo seba, vstúpiť do reality, neostať uzavretý v ulite. Alebo možno iba vypnúť rádio... Peter Motyčka |