VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME

Predstavy o vzniku a vývoji života na Zemi

Existencia života na našej planéte je viazaná na splnenie určitých podmienok. Biblia nám predostiera scenár stvorenia, ktorého korunou je objavenie sa človeka s poslaním "panujte nad všetkým živým, čo sa na Zemi hýbe".

Podmienky pre vznik života sa formujú podľa predstáv "veľkého tresku" už od prvých okamihov vývoja vesmíru. Atóm každého prvku obsahuje jadro zložené z protónov a neutrónov, okolo jadra obiehajú elektróny. Už skutočnosť, že častice jadra sú 1836-krát a 1839-krát ťažšie ako elektróny, je závažná. Keby totiž tento pomer bol iný, vo vesmíre by sa nemohla odohrať syntéza ťažkého vodíka a hviezdy by tak nikdy nemohli žiariť.

A môžeme pokračovať v trocha zrozumiteľnejšej oblasti:

- k životu potrebujeme Slnko, ktoré je pre nás zdrojom tepla a svetla; túto službu nám je schopné spoľahlivo zabezpečiť' na ďalších 5-6 miliárd rokov,

- správna teplota vhodná pre život na Zemi je daná i tým, že Zem obehne okolo Slnka 1-krát za 365 dní a okolo vlastnej osi sa otočí za 24 hodín,

- takmer kruhová dráha Zeme okolo Slnka nám zasa zabezpečuje rovnomerný dopad žiarenia po celý rok,

- sklon zemskej osi 23°nám umožňuje dobré životné podmienky striedaním štyroch ročných období,

- vedec Hart asi pred 10 rokmi vypočítal, že podmienky pre život sú len v úzkom prstenci 140-150 miliónov km od Slnka, teda práve tam, kde sa nachádza naša Zem,

- existencii Mesiaca, ktorý vyvoláva príliv a odliv morí, môžeme ďakovať za to, že sa moria nestanú obrovskými zahnívajúcimi mlákami,

- vzdušný obal okolo Zeme nás chráni pred dopadom meteoritov a umožňuje nám dýchanie,

- vrstva ionosféry a ozónová vrstva nám poskytujú ochranu pred zhubným UV žiarením,

- magnetické pole Zeme, ktoré je asi 1000-krát väčšie ako magnetické pole Venuše a Marsu, nám poskytuje bezpečie pred účinkami kozmického žiarenia,

- zemská kôra predstavuje "škrupinu" tých správnych rozmerov; keby bola len o trochu hrubšia, zmizne z nášho ovzdušia kyslík.

Toto, samozrejme, nie je úplný výpočet okolností, ktoré podmieňujú život na Zemi. Mohli by sme v ňom pokračovať. Ak sa však stretne niekde taký počet "náhod" (na Zemi sú ich desiatky), potom takýto súčet okolností nie je výhrou v Športke, ale dáva tušiť zákon a poriadok, ako i Programátora. Ak teda existencia života na Zemi mala byt možná, musel byt vesmír zrejme taký, aký je.

Ak sa pozrieme na vývoj sveta, vidíme, že v každom stupni sa objavuje čosi nové, čo predtým neexistovalo. Len čo bola naša planéta Zem "pripravená" po fyzikálnej stránke, pokračoval vývoj hmoty procesom kompozície. Teilhard obrazne hovorí o "nabaľovaní sa" organického vesmíru a o postupnom objavovaní sa nových vlastností, ktoré sa nedajú odvodiť z jednotlivých častí, z ktorých sú vznikajúce celky zložené s narastajúcou komplexnosťou. Kto by teda hľadal život, naše vedomie, našu individualitu tým, že by nás rozobral na molekuly a atómy, neuspeje. Tieto javy sú totiž vlastnosťou celku a v tomto celku sú obsiahnuté i koordinačné funkcie.

Pohľady z konca XX. storočia vidia priebeh procesu kompozície v tom, že sa vytvárali spojením atómov molekuly, molekuly spolu vytvárali obrie molekuly a obrie molekuly sa spojovali a formovali obrie molekuly - telegramy, predstavujúce akési knižnice obsahujúce všetky inštrukcie, čiže informácie pre vznik a rozvoj živej bytosti. Dnes poznáme konkrétne obrie molekuly s touto funkciou reprezentované nukleinovými kyselinami RNK a najmä DNK.

Vrcholom vývojového procesu je však program zvaný Život. Najjednoduchšie živé bytosti sa na Zemi objavili pred asi 3 miliardami rokov; tieto živé systémy boli jednobunkové a obsahovali genetickú informáciu, ktorá zabezpečovala riadenie týchto systémov: niesla informáciu na riadenie výstavby takéhoto organizmu, na jeho rozmnožovanie a na odovzdávanie genetickej informácie dcérskym bunkám.

Ďalší vývoj prebiehal od jednobunkových organizmov k viacbunkovým s tendenciou až k veľmi zložitým, charakterizovaným špecializáciou buniek a špecializáciou orgánov na zabezpečenie komplikovaných životných funkcií. Organizmy sa vyvíjali smerom k stále vyššej mobilite a so stále zložitejším koordinačným - nervovým systémom. Na konci tohto reťazca stojí dnes človek.

Aj to podstatným rysom vývoja je narastanie informácie - genetickej informácie, ktorá je uložená v jadre buniek (čo do veľkosti v nepatrnom kúsočku hmoty predstavujúcom hmotnostne milióntiny miligramu). Táto obrovská informácia takmer nemá hmotu.

Asi pred štyridsiatimi rokmi objavil Američan Watson spolu s dvoma Britmi Crickom a Wilkinsom abecedu programu života každého organizmu. Každá bunka nesie informáciu o všetkých našich vlastnostiach, od toho že máme ploché nohy alebo modré oči až po skutočnosť, že trpíme cukrovkou alebo alergiou. Touto pomyselnou magnetofónovou páskou, kde je to nahrané a uložené v každej bunke, je zlúčenina, ktorá sa volá kyselina deoxiribonukleinová. Obsahuje štyri zložky - adenín, guanín, cytozín a thimín, ktoré tvoria základné písmená našej abecedy: A, T, C, G. Genetický výskum objavil, akým spôsobom dokáže každá bunka neomylne "prehrávať" ktorúkoľvek časť receptáru, ktorý jej určuje, ako sa má v každej situácii správať. Celý tento archív receptov na správanie sa máme uložený v jadre každej našej bunky a podľa genetika Lederberga by tento archív v písomnej podobe obsahoval 46 zväzkov, pričom v každom by bolo 20.000 strán.

Pri spojení muža a ženy si obaja odovzdávajú svoju časť správy, informácie. Vzniká nová správa z kombinácie týchto dvoch "encyklopédií" možností, ktorá je natoľko originálna, že je to "báseň" neslýchaná a nevydaná - preto jedinečná.

Táto novovzniknutá encyklopédia možností nám zaručuje, že každý z nás so svojimi neopakovateľnými vlastnosťami, so svojimi silnými i slabými stránkami sa vo vesmíre objavíme len raz, že k nikomu z nás neexistuje totožná kópia. To zdôrazňuje našu povinnosť mať v úcte každého človeka, ktorý to na svete zrejme plní svoju špecifickú úlohu.

Pozoruhodné je i to, že genetický kód, v ktorom sú zaznačené všetky vlastnosti bunky, a skladá sa zo spomínaných štyroch "písmen" A, T, C, G, má univerzálnu skladbu. To znamená, že je vybudovaný na rovnakých princípoch u púpavy, slona i človeka. Tento poznatok o jeho uniformite je dokonca pozoruhodnejší ako rozličnosť živých foriem. Poukazuje totiž na začiatok všetkých začiatkov v akejsi jedinej bunke. Na spoločný základ ukazuje i fakt, že všetky bunky v tele majú rovnakú genetickú výbavu, tzn., že nesú informáciu napr. o celom človekovi. Každý druh buniek však neomylne využíva len tú časť, ktorá zodpovedá vykonávajúcej funkcii. Bunka obličky napr. využíva len tú časť, ktorú potrebuje - a inú časť, hodiacu sa zasa bunkám srdcového svalu, ponecháva bez povšimnutia. To zasa upozorňuje na akýsi spoločný základ.

Mnohí hovoria o náhodilosti vzniku týchto štruktúr a o náhodnom vzniku života. Súčasný stav vedomostí ukazuje na vývoj, teda na pohyb v čase, ktorého základným rysom je narastanie informácie a smerovanie k štruktúram, ktoré sú stále zložitejšie a súčasne i štatisticky stále menej pravdepodobné. Dalo by sa spočítať, aká nesmierne biedne malá je táto pravdepodobnosť a aký neskutočne dlhý čas by trvalo, kým by sa mohla uskutočniť. Albert Einstein kedysi napísal, že pravdepodobnosť, že život by mohol vzniknúť náhodou, je asi taká, ako keby sme predpokladali, že po výbuchu v tlačiarni samovoľne vznikne náučný slovník.

Veda a naše kresťanské presvedčenie

Naša súčasnosť sa necháva fascinovať vedou. To bezpochyby čosi znamená. V pozadí nášho širokého záujmu o vedu je totiž naša túžba dozvedieť sa čosi o sebe, o svete a o svojom mieste v ňom. Toto všetko sa deje v omamujúcej atmosfére veľkej úcty a vážnosti k vede, pričom presvedčenie o rýdzej hodnote vedy sa v nás zakalilo v laboratóriu posledných 50 rokov, kedy vedeckosť bola vo všetkom značkou prvej kvality. Mnohí veriaci si z tejto atmosféry dokonca odnášajú pocit akejsi traumy, keďže boli nútení niesť svoju vieru v tomto čase proti degradujúcim výčitkám nevedeckosti. Ako sa potom diviť tomu, že teraz priam "lapajú" všetko, čo túto pohanu z ich viery sníma a s pocitom nespokojnosti prijímajú výhrady k "veľkému tresku", ktorý z ich pohľadu bol dôkazom existencie Tvorcu. Je to však zbytočné, keďže dôvodom našej viery nie je predsa "veľký tresk" ani filozofia a dokonca ani zázraky, ale Ten, s ktorým sa vo viere stretávame.

Ak chceme poznať pravdu o našej skutočnosti, musíme vždy hľadať odpoveď' na tri otázky: AKO, KTO, PREČO? V povahe prírodných vied však je pýtať sa len otázkou AKO skúmané deje prebiehajú a výsledky vykonaných meraní vyjadriť prírodným zákonom, napríkladE=m.c2. Veda však nikdy nepozná celkom všetko. Zaujíma sa o realitu, ktorú je možné merať, overiť v experimente, vytvára o nej teórie a znova sa k tejto realite vracia. Fyzika, chémia, biológia nám podávajú informácie, ktoré sú nutné pre život; o tom niet pochýb. Je to však nedostatočné. Duchovno-duševné rozmery sveta ostávajú celkom mimo úvahy. Sú to totiž odpovede na otázky KTO a PREČO? Na zistenie odpovedí na tieto otázky nemajú prírodné vedy "inštrumenty"; tieto otázky ani nie sú v ich kompetencii. To by sme si mali uvedomiť, ak sa oddávame bezmedznej dôvere vo vedu a čakáme od nej to, čoho nie je schopná.

Z toho je zrejmé, že prírodné vedy, pri hľadaní odpovede na otázku AKO, nikdy nemôžu na svojej ceste stretnúť niečo, čo nie je poznateľné zmyslovou skúsenosťou, teda ani Boha. Ukazuje sa naopak, že toto prílišné sústredenie sa na otázku AKO navyše umožňuje z hmoty rozvinúť obrovskú moc - moc tupého stroja. Profesor Max Thiirkauf z univerzity v Bazileji, profesor fyzikálnej chémie, vo svojej prednáške "Veda nechráni pred nerozumnosťou" na to vehementne upozorňuje, ako som vycítil, zrejme pod vplyvom nepríjemnej vlastnej životnej skúsenosti, kedy ako nadaný mladý fyzikálny chemik sa podieľal výsledkami svojho výskumu na výrobe ťažkej vody pre prípravu francúzskej atómovej bomby. Poznanie totiž má viesť k múdrosti, nie k moci! Veda svojou povahou nemá morálne hodnoty. Mali by ich však do nej vnášať vedci. Opak totiž vedie k tomu, že na najvyššie miesto sa postaví človek. A prof. Thiirkauf výstižne upozorňuje, že ľudstvo už takúto skúsenosť zažilo, a že je o nej správa v knihe Genezis.

A ak si teraz položím otázku, či je rozpor medzi tým, o čom nám podáva správu moderná veda a tým, čo je predmetom môjho kresťanského presvedčenia, musím povedať, že nie! Ja ten rozpor nepociťujem a som celkom pokojný napriek tomu, že po celý svoj aktívny život sa nechávam fascinovať všetkým novým vo svojom odbore i mimo neho. Lebo dve výpovede o povahe sveta nemôžu byt v rozpore, ak sú obidve pravdivé.

O odvahe k viere v dnešných časoch

Dnešná doba sústavne preveruje naše kresťanské postoje podstatne razantnejším spôsobom ako kedykoľvek v minulosti, kedy postačovalo zvyčajne len prijímať tradície rodiny alebo obce. V súčasnosti každého z nás, ale najmä naše deti a vnúčence, čaká v živote prechod z obdobia detskej viery do kresťanskej dospelosti, nové rozhodnutie pre Krista ako skúška kresťanskej dospelosti. Jej úspešné absolvovanie sa však nezaobíde popri aktívnej účasti na duchovnom živote v spoločenstve, ani bez potrebného rozumového poznania toho, čomu veríme a čo vyznávame. Potom nám iste nebudú môcť vziať náš optimizmus ani námietky proti reálnosti mnohých miest v Biblii, ak poznáme, že ide vždy o skutočné historické udalosti videné očami viery účastníkov týchto dejov.

Mnohí v našom okolí nás vnímajú síce ako obmedzene chápavých a ustráchaných, ktorí si nevedia vysvetliť prírodné zákony a mylne sa domnievajú, ak ide o otázky viery, že rozdiel medzi pojmami "verím" a "viem" je daný rozdielnou istotou poznania. Pritom istota obidvoch druhov poznania je alebo môže byť celkom rovnaká. Ak poviem, že niečo viem, potom tomu rozumieme tak, že vychádzam z vlastnej osobnej skúsenosti. Ak však poviem, že v niečo verím, potom základom môjho poznania je zdelenie niekoho iného, o kom som presvedčený, že zdelovaný poznatok pozná a môže a chce mi ho odovzdať, pričom vierohodnosť je to zaručená práve autoritou toho, komu dôverujem. Viera sa však v zmysle kníh Starého a Nového zákona týka pravdivosti Božieho slova. Avšak nevzniká zo strachu a neznalosti, ako to často počúvame vo svojom okolí. Je totiž nemálo takých, ktorí práve pre svoje veľké znalosti došli k viere. Nie zo strachu, ani z prefíkanosti, ale z poznania.

Na záver treba povedať toto: Nezasvätení sa často domnievajú, že viera je jednoduché prikývnutie na určitý sumár dogmatických právd, viac-menej slepá poslušnosť prijatia náboženského kódexu. Nič zrejme nie je také vzdialené pravde ako táto predstava, pretože Boha chápeme srdcom a životnými skúsenosťami alebo ho nechápeme vôbec! Niet väčšej istoty ako hlboké vnútorné presvedčenie našej duše. Avšak stále platí Augustínovo: "Kto ma [Boha] hľadá, už ma našiel." Viera však nie je záležitosťou jednorazovej konverzie, nie je stav, ale sústavné hľadanie, je to cesta. Športovou terminológiou by sme povedali, že je to beh na dlhej trati, kde nezáleží ani tak na okamžitom výkone, ako skôr na vytrvalosti. A na tejto ceste od nás Boh nežiada, aby sme odložili rozum, pretože akt viery, ak má byť silný, nemôže byť zrejme súhlasom odtrhnutým od rozumového súhlasu. Tento náš súhlas je totiž aktom inteligencie a je daný Bohom, nakoľko bytie, život aj inteligencia sú Božie dary. Keďže Boh nám dal schopnosť porozumenia toho, čo je, potom to porozumenie je naše a bolo nám skutočne dané darom. Súhlas s pravdou je teda akt porozumenia v širokom zmysle toho slova, nielen citovosti. Kardinál Deschamps už v roku 1869 vyslovil v tejto súvislosti názor: "Je to rozum (...) ktorý pomenúva Zjavenie a je to rozum, ku ktorému sa Zjavenie obracia. K rozumu hovorí Boh, od rozumu žiada vieru, avšak žiada ju až potom, keď mu ukázal, že to skutočne hovorí On."

Ľudská cesta k viere, uverenie a potom zotrvávanie vo viere sa v každom čase odohráva vo svete, tzn. na určitom mieste, v určitej dobe a v spoločenstve s určitými ľuďmi, čo determinuje naše korene. Otvárať sa viere, vydávať sa za vierou a zotrvávať v nej, znamená tieto korene odhaľovať, poznávať, že sme ponorení do toku času, ktorý dáva tvar prejavom našej viery a núti nás tieto prejavy preverovať. Avšak táto scéna alebo tzv. kontext času nie je nemenný raz a navždy. V minulých stáročiach to bol život takpovediac uprostred Božej prírody spojený s vnímaním mohutnosti nebeských telies, posvätnosti miest, lesov, vody i povetria. Ten náš dnešný svet je však skôr svetom rakiet, lietadiel, prístrojov, žiaroviek, neónov než očarujúcej mohutnosti trblietajúcej sa nočnej oblohy a skôr svetom umelých hmôt a konzerv ako darov prírody. Preto sa v dnešných časoch dostáva človeku porozumenia pre Božiu prítomnosť vo všetkom, s čím sa stýka, v menšej miere, a preto je azda cesta k zázraku uverenia zložitejšia.

Napokon ani tento zázrak uverenia nezbavuje človeka neistoty o čistote a pravosti viery. Viera nie je ani pre toho, kto toto videnie svetla prijal, jednorazovou udalosťou konverzie, od ktorej je potom už všetko vyriešené. Preto vyžaduje i trvalú starostlivosť, výchovu a vzdelávanie. Viem, je to nepohodlné a bolí to. Dá sa však pre každého z nás nájsť cesta, aby sa na nej našiel hlas, ktorý nás vie osloviť.

Avšak napriek našim prirodzeným túžbam po získaní istoty vo viere by sme si mali uvedomiť, že nikto z nás nemôže napriek tomu povedať viac ako "verím", a že nikto z nás nemôže povedať "vieme, že Boh je". Pokiaľ to niekto tvrdí, zdá sa, že to, o čom nadobudol takú istotu, nie je Boh. On je totiž vždy iný a vždy nám uniká. Je to dôsledok toho, že Boh je Boh osobný a živý. Ostáva nám vzdialený, dokiaľ nezačne konať v dejinách nášho života a dokiaľ neprehovorí, nech už pod týmto výrazom myslíme čokoľvek. Napokon, kresťan, ktorý by sa cítil byt už sebavedomým "majiteľom" pravdy a ktorý by prestal byť jej pokorným a vytrvalým hľadačom, stal by sa, povedané slovami prof. T. Halíka "kresťanom bezduchým a morovým (morbídnym)".

Pri tejto príležitosti by bolo treba pripomenúť aj čosi o neviere ako o opaku a popretí viery. Tak ako sa veriaci človek cíti byť ohrozený nevierou, tak i pre neverca je viera neustálou hrozbou a pokušením narúšajúcim jeho zdanlivo uzavretý svet. Z tohto rozporu ľudskej bytosti niet úniku. Lebo kto chce uniknúť neistote viery, musí zakúsiť i neistotu neviery. Skutočnosť viery má, ako sme i sami poznali, viac dimenzií - a jednou z nich je vlastnosť uniesť v krízových okamihoch pocit jej neistoty. Až v odmietnutí viery sa totiž jasnejšie objaví i nutnosť jej úpenlivého hľadania.

V Lukášovom evanjeliu (Lk 7,18-21) čítame o situácii, kedy Ján Krstiteľ, človek vo svojej dobe tak dobre informovaný, posiela napriek tomu dvoch svojich učeníkov za Ježišom s otázkou: "Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?" Aj každý z nás na svojej ceste hľadania je povinný sa pýtať: "Si to skutočne ty, Pane?" Neženiem sa za preludom? Preto potrebujeme do svojho hľadania vložiť i náš rozum a skontrolovať si, či máme správne nasmerované "antény", či prijímame na správnej "vlne".

Mnohým sa v živote stalo, často na konci detstva - na prahu dospelosti - že sa ocitli nad troskami svojej viery. Aj keď sa ani po rokoch nemôžu ubrániť výčitkám z povrchnosti myslenia, nemal by to byť dôvod k zúfalstvu, lebo krízy patria k životu a rastu. Prekonané krízy dávajú totiž väčšiu istotu. O tomto všetkom by nám iste porozprávali tí medzi nami, ktorí sú bohatí skúsenosťou jej úpenlivého hľadania.

Celkom na záver by sme mohli toto naše uvažovanie o odvahe k viere v dnešných časoch ukončiť parafrázovaním úvodných slov Jánovho evanjelia:"Na počiatku bol program a ten program bol u Boha."

(článok prevzatý z časopisu Viera a život 4/2000; neprešlo jazykovou úpravou)