(O odvahe jedného intelektuála k viere) - Jozef Janošek
|
Často stojíme pred otázkou našich priateľov, vyslovenou alebo skrytou, či to, čo hovoríme, skutočne myslíme vážne, a kde sa to ešte hrabeme s tými myšlienkovými haraburdami starými tisícky rokov?! Či nás dostatočne neuspokojuje obraz o svete tak, ako ho veľa ľudí okolo nás prijíma s vierou vo všemocnosť vedy?!? Naša viera pre nich má totiž len hodnotu dochovanej starožitnosti a z ich pohľadu je len barličkou slabochov. Nie je, samozrejme, v ľudských silách viac, ako sa len dotknúť určitej malej oblasti z toho, čo pociťujem ako svoj osobný problém. V prvom liste apoštola Petra (1 Pt 3, 15-16) napomína apoštol svojich spolubratov: "...Uctievajte svojho Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodňovať nádej, ktorá je vo vás! Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím..."Aj ja by som si želal uviesť' dôvody svojej nádeje so skromnosťou a úctou k všetkým iným ľudským presvedčeniam. My totiž často opakujeme, že žijeme pre pravdu, že chceme žiť v pravde a ešte všelijako ináč to vyjadrujeme. Pri všetkých vznešených pojmoch si však pripomeňme, že pravda bez lásky je tvrdosť! Kniha Genezis a dnešné predstavy o vzniku sveta
Vždy, keď recitujeme vyznanie viery, jeho prvé slová "Verím v Boha, Otca všemohúceho... ", dostávame sa do kontaktu s úvodnými časťami Biblie, a to jej prvej knihy označovanej ako kniha Genezis, kde čítame správu o stvorení sveta. Všetci toto rozprávanie poznáme. Hovorí sa to v stručnosti nasledovné:
Táto časť Biblie je veľmi starodávna, bola pôvodne napísaná klinovým písmom na hlinených tabuľkách, o čom sú v texte nepochybné znaky profesor Wiseman, archeológ, o nej hovorí, že je celkom originálna, nenesie stopy žiadneho filozofického systému, je slobodná od akéhokoľvek nacionalizmu. Nemá prvky ani egyptského, ani babylonského ani židovského myslenia. Je jednoducho originálna. Tieto texty boli pod Božou inšpiráciou v zmysle charizmatickom napísané pred asi 5000 rokmi a nesú pečať kultúry, v ktorej vznikli, i dobového nazerania na svet jej pisateľa. Sú jedinečné svojím obsahom a pozoruhodné svojou literárnou úrovňou. A práve ich forma robí mnohým ľuďom ťažkosti prijímať jej obsah bez výhrad. Hodnotia totiž toto rozprávanie ako mýtus - my by sme povedali ako rozprávku. Slovo mýtus je odvodené od gréckeho slova mythos, ktoré vyjadruje význam rozprávania, avšak nie v tom pokleslom význame, aký sme mu dali my. Základnou vlastnosťou nášho myslenia je, že myslíme v príbehoch. Aj ľudia z týchto kultúr a z tohto obdobia oznamovali čosi významné iným tak, že rozprávali príbeh - mythos a často spolu s ním i svoj vlastný príbeh. Tento príbeh mal všetky potrebné náležitosti: prebiehal v čase, mal začiatok a koniec a čo je dô1ežité, mal "hlavu a pätu", vyjadroval teda určitý zmysel. Aj Ježiš, keď' sa ho jeho učeníci pýtali: "Pane, čo je to Božie kráľovstvo?", nenadýchol sa a nevychrlil zo seba definíciu, ako by sme to azda urobili v dnešnej dobe my, ale zrejme sa zamyslel a začal: "Podobné je kráľovstvo Božie..." a rozprával podobenstvo čiže príbeh. Rozprávaním im objasňoval podstatu Božieho kráľovstva. A všetci v jeho okolí vedeli, o čo ide. Lenže my, ľudia modernej doby a európskeho kultúrneho prostredia, túto formu prijímania správ už neovládame. Sme zvyknutí sa vyjadrovať v presných pojmoch a definíciách. Samozrejme, toto naše racionálne myslenie je veľký dar a zodpovedá dobe, v ktorej žijeme. Avšak na rozdiel od toho zázraku rozprávania našich predkov, ktoré dokázalo zachytiť svet v jeho celistvosti a vyjadriť zmysel celej správy, naše racionálne myslenie nám pripomína obrovský geometrický rez, a to len jeden z mnohých, ktoré sú možné, kozmickým príbehom, kde všetky okolnosti sú síce presne definované, ktorý má potrebnú priehľadnosť, avšak nemá "hlavu a pätu" - uniká totiž jeho zmysel. A veda, ktorá si tento spôsob racionálneho myslenia vytvorila, stačila súčasne zabudnúť, že jej poznaním je len svet, nie skutočnosť. Vedecké poznanie urobilo svet síce poznateľným, avšak stratil pochopiteľnosť; lebo z vedeckého obrazu o ňom vypadol zmysel. Vo svetle týchto poznatkov potom ak niečo označíme za mýtus, nemalo by to byť negatívnym súdom o pravdivosti. Musíme však povedať, že je až podivné, že čím ďalej ideme späť ku vzniku sveta, tým hlbšie prenikáme k primitívom a tým viacej objavujeme, že ich tradičné tajomstvá sa zhodujú s naším dnešným bádaním(!). Tieto staré texty nám však robia veľké ťažkosti najmä preto, lebo "sa chytáme" ich doslovného znenia. A zatiaľ treba, aby sme vedeli pochopiť dobu, v ktorej boli napísané, aby sme si dokázali predstaviť situáciu, o ktorej sa hovorí a z odovzdávaného deja vydolovali práve ten zmysel, ktorý sa nám zdeluje. Je to pre nás obtiažne a často to sami bez cudzej pomoci ani nie sme schopní. Nie je to však problém Biblie, je to náš problém. Popravde povedané: tieto úvodné texty Biblie, o ktorých je dnes reč, boli a sú dnes predmetom mnohých sporov. Už od počiatku mnohí trvali na doslovnom znení a pritom už svätý Augustín v IV. storočí poznal na základe logického uvažovania, že svet nemohol byť Všemohúcim stvorený doslova v šiestich dňoch. Jeho nasledovníkom sa však už nedostávalo, bohužiaľ, vždy jeho múdrosti. Najmä na tomto poli sa odohrával boj vedy a náboženstva, ktorý bol vedený s veľkou urputnosťou z obidvoch strán, pričom múdri ľudia tušili, že medzi výpoveďou vedy a viery nemôže byť rozpor, ak sú obidve výpovede pravdivé. Keď sa potom objavila vývojová teória, objavili sa i snahy vykladať šesť stvoriteľských dní ako obraz jednotlivých stupňov vývoja. Nešlo to. Vývojové ponímanie sveta bolo potom používané ako zbraň ťažkého kalibru proti náboženstvu. I zástancovia darvinizmu sa v týchto debatách vyznačovali razantnou bojovnosťou. Toto sú však už situácie zapadajúce do našej študentskej mladosti. Evolucionistické ponímanie sveta Na základe doteraz nahromadených vedeckých poznatkov sa ukazuje, že príroda má za sebou svoju históriu. Najmä v biologických vedách sa objavil kontroverzný termín evolúcia - vývoj, ktorý od toho času vyvolal vlnu ostrých diskusií, ktorá trvá dodnes. Príčinou týchto vzájomných zrážok bol nezmieriteľne videný rozpor medzi stvorením a evolúciou. Dodnes mnohí nepochopili, že medzi pojmami stvorenie a vývoj nejestvuje protiklad, ale naopak, že sa navzájom dopĺňajú. Vývojové ponímanie sveta registruje evolúciou ako univerzálny prírodný proces prechodu systémov od menej dokonalých k dokonalejším, od menej zložitých k zložitejším, od menej usporiadaných k usporiadanejším. Je zaujímavé, že základných zákonitostí, ktorých je k tomu treba, nie je až tak veľa. Napriek tomu dávajú možnosť vytvoriť obrovské kvantá navzájom odlišných foriem. Tu si pripomeňme Einsteinovo konštatovanie, že svet je síce chudobný na princípy, avšak bohatý na štruktúry. Evolučná teória vychádza z jednoty chemického zloženia živých bytostí, z jednoty bunkového plánu, z jednoty bunkových organel, z paleontologických nálezov, z analógií anatomických, fyziologických a chemických atď. V biologických vedách posledného storočia patrí k najzávažnejším objavom poznanie, že genéza novej zoologickej skupiny - nového biologického systému - je viazaná na genézu novej genetickej správy, čiže na odovzdanie novej informácie, ktorá predtým neexistovala. Celý tento proces, ktorý veda označila pojmom vývoj, sa dá zjednodušene charakterizovať trvalým narastaním informácie.
Stvoriteľská aktivita, ak sa na tento problém pozrieme ľudskými očami, sa mohla odohrávať v podstate tromi spôsobmi:
Povedzme si, že len za podmienok tretej možnosti má zmysel hovoriť o potrebe vedy. Veda totiž skúma príčinné súvislosti medzi javmi a tie môžu existovať len v tomto variante, ktorý sa nám môže v tomto zmysle javiť ako oná "božská technológia stvorenia". Dnes je jasné, že Biblia nie je ani učebnica astronómie ani fyziky, alebo chémie ani biológie a dokonca ani inej -lógie. Pohľad na Bibliu ako na prírodovedeckú knihu môže náboženstvu preukázať jedine medvediu službu. Zmyslom knihy Genezis je zrejme výpoveď' teologická. Genezis nás neinformuje o tom, ako svet vznikol, ona je vlastne vyznaním viery starého Izraela, že svet je to preto, lebo si to Hospodin želal. Je to správa o tom, že živý i neživý svet vznikol z Božej vôle, je to teda výpoveď o Bohu, o svete a o človeku. Jednotlivé fázy stvorenia, rozdelenie do dní, odráža asi skôr hodnotovú stupnicu javov, ako ich časovú postupnosť vzniku. Alebo je snáď vyjadrením fenoménu poriadku v stvorení ako protikladu chaosu? Je veľmi zaujímavé, že tieto texty vyjadrujú (v rozpore s predstavami ostatných vtedajších národov) predstavy o tom, že vesmír nie je božský, nestvorený, večný, bez začiatku a bez konca (Aristoteles), ale naopak, má svoj začiatok, opotrebováva sa rovnako ako všetko iné a že sa skončí. Ako to, že starí Hebreji vyslovili tieto predstavy už v 15. alebo 20. storočí pred Kristom, kým moderná astronómia pomocou moderných prístrojov priniesla tieto poznatky asi pred storočím? A ako to všetko prebiehalo? Na to čakáme odpoveď práve od najrôznejších súčasných vied! Som však presvedčený, a nielen ja sám, že predstavy o tom, že svet neživý i živý sa vyvíja, najlepšie zodpovedajú súčasnému stavu poznania. I keď vývojová teória je stále len teóriou a môže sa zmeniť, čiže nie je prírodným zákonom, za čo ju mnohí z neznalosti alebo v zápale sporov vydávajú. Má však všetky znaky dobre založenej vedeckej teórie, a to napriek tomu, že nie je stále jasné, ktorý zo spomínaných momentov je tým hnacím motorom vývoja. Nedá sa však predpokladať, že by sa otriasla v základoch. Svojich zástancov má však i názorová orientácia označovaná ako vedecký kreacionizmus, trvajúca na doslovnom znení biblických textov v tejto oblasti. Zatiaľ čo vývojové ponímanie sveta predpokladá trvanie vesmíru rádovo v miliardách rokov - približne 15 miliárd rokov, zástancovia vedeckého kreacionizmu a biblickí fundamentalisti počítajú len asi s 10-15 tisícami rokov. Je to zrejme údaj neobhájiteľný už v prípade, že zoberieme do rúk kus kamenného uhlia a zvážime, ako dlho musel trvať proces jeho tvorby zuhoľnatením rastlinných materiálov. I obľúbená protivývojová námietka poukazujúca na neexistenciu dôkazov o zachovaných medzivývojových stupňoch stráca svoju váhu, ak si uvedomíme, ako biologicky krehká musela byť pozícia všetkých nových foriem organizmov zakladajúcich nové vývojové fyllum, vyplývajúca z ich malej početnosti v záplave existujúceho biologického osídlenia. Ak sa totiž už toto nové fyllum "uchytí" a my ho zaznamenávame, nachádza sa už vo fáze svojho maximálneho výskytu. Málo početné vývojové formy sa stratili a sú rovnako nesmierne ťažko objaviteľné v paleontologickom materiáli ako i predchodcovia takých pre nás dnes bežných vecí ako sú napr. prvé prípady bicykla alebo fotoaparátu, celá naša realita je pritom zaplavená ich technicky vysokovyvinutými modernými modelmi. Úporné vedecké spory, trvajúce dlhé desaťročia, vychádzajú z domnelého rozporu medzi evolučným videním sveta a skutočnosťou jeho stvorenia. Teória evolúcie však nepredstavuje žiaden teologický problém. Ona totiž len konštatuje, že anorganický i organický svet sa vyvíja a nevyjadruje sa kladne ani záporne k tomu, či nové typy živých štruktúr, ktoré vznikajú, sú dielom stvorenia alebo nie. Nestavia sa proti metafyzickej a teologickej teórii stvorenia, ale naopak, poskytuje empirické dáta pri objavovaní novej skutočnosti stvorenia. Je len v rozpore s predstavou, že stvorenie je jednorazový, okamžitý, respektíve veľmi krátkodobý a ukončený proces spojený s predstavou Boha ako "hrnčiara", ktorý vymodeloval z hliny každé nové zviera a nakoniec i človeka, pričom proces stvorenia chápe ako činnosť podobnú ľudskému vyrábaniu. Mali by sme si povedať, o čom to hovoríme, keď tvrdíme, že vesmír bol stvorený. Vesmír je bytie alebo súbor mnohých bytí, nie je však bytím absolútnym. Absolútne Bytie je iné ako vesmír, pričom vesmír na ňom závisí. Pojem "stvorenie" vyjadruje práve toto. Pohľad vychádzajúci z poznania na konci 20. storočia však spojuje vývojový proces s narastaním informácie. Na začiatku vývojového procesu bola do hmoty, ktorá neobsahovala žiadnu informáciu, vložená genetická správa a v priebehu ďalších vývojových krokov sa k tejto správe dodáva nový integrovaný dodatok. Každý nový stupeň vo vývojovom rade je teda spojený s prijatím novej informácie. Ak neprijmeme tento evolučný pohľad na svet, potom musíme Bohu prisúdiť uvedenú hrnčiarsku metódu stvorenia, ktorá vychádza z hmoty bez informácie. Potom však budú poznané príbuznosti anatomické, fyziologické, biochemické atd'. u živých bytostí celkom nepochopiteľné. V zmysle týchto poznatkov a predstáv je teda vesmír systém vývojový, historický a genetický, ktorý neustále prijíma informáciu, dokonca tvorivú informáciu, na základe ktorej vznikajú nové fyzikálne a biologické systémy V tomto systéme narastá informácia spôsobom stálym a nezvratným od počiatku až do našich čias. Je očividné, že tento vyvíjajúci sa svet si sám nemôže dať informáciu, ktorú sám nevlastní, ale musí ju prevziať len od toho, kto je zdrojom tejto informácie. Nevieme síce o ňom takmer nič a on sám sa v knihe Exodus predstavil ako "Som, ktorý som". O jeho existencii sa však dozvedáme z histórie stvorenia rovnako, ako vieme o existencii J. S. Bacha, napr. na základe jeho organových skladieb. Kto by chcel dnes tvrdiť, že Bachove organové diela sa skomponovali samé, alebo že Bach nikdy neexistoval? Existencia Boha by teda nemala byť predmetom iracionálnej viery oddelenej od rozumu, nakoľko je v kompetencii ľudskej inteligencie, racionálnej analýzy založenej na univerzálnej skúsenosti. Ak však mám ostať racionalistom, potom i ateistický pohľad je nemysliteľný. Medzi zástancami evolučného vnímania sveta nachádzame i výraznú osobnosť Pierra Teilharda de Chardin, kňaza, teológa, filozofa, človeka s veľmi širokým prírodovedným vzdelaním (botanik, zoológ, antropológ, geológ, paleontológ), francúzskeho jezuitu, ktorý svojím ponímaním vývoja predostrel myšlienkovo odvážnu predstavu pokúšajúcu sa spojiť vedecké horizonty a kresťanské perspektívy. Osobu Krista v nej pojal nielen ako stred života kresťana, Teilhard v ňom navyše vizionársky zazrel hlavnú os všetkého vývojového diania. V tomto okamihu však Teilhard opúšťa "suchopárne" vedecké fakty a vyslovuje odvážnu filozofickú predstavu. Tej časti jeho knihy "Ľudský fenomén", kde túto svoju úvahu publikoval, nechýba síce básnická snivosť, možno to však pocítiť nielen mohutnosť, ale i slabiny a zraniteľné miesto Teilhardovho svetonázoru. Teilhard patrí k silným duchom vedy. Jednou z jeho najprenikavejších myšlienok je, že dnešný človek a dnešná veda sa bránia uznať skutočnosť, že človek je stredom či osou evolúcie. Teilhard však nevidí príčinu prijať tento antropocentrizmus v skromnosti, ale skôr v odmietnutí zodpovednosti, ktorá je s týmto postavením človeka vo vesmíre spojená.
Scenár vývoja podľa súčasných znalostí obsahuje tieto body:
Avšak až oveľa neskôr sa vytvorili prvé ľudské kultúry v Indii, Číne, na území dnešného Iraku, Izraela a Perzie. Medzi vedcami panuje v súčasnosti názorová zhoda v tom, že ani človek, ako ho dnes poznáme, sa neobjavil na svete naraz. Ako všetko živé i on je začlenený do veľkého dobrodružstva vývoja, ktorého smerovane do obrazu sveta vložila na počiatku najvyššia Inteligencia - Architekt. Evolučná cesta od prvej živej améby po človeka je však i ohromným dobrodružstvom. Koľko je však v tom strádania, úsilia, bolestí i víťazstiev! Počiatky človeka sa nám však strácajú v hlbinách minulosti. Máme síce kostrové nálezy, zbytky primitívnych nástrojov i pamiatky prvého umenia na stenách jaskýň, nevieme však, kedy a ako sa stal človek človekom. Vieme len, že k tomu vývoju došlo, že pokračoval až k dnešnému človeku a môžeme súdiť, že ani dnešná existencia vývoja ľudstva nie je nič uzavreté. Človek sa od všetkých živých bytostí líši tým, že myslí, že vie a že vie, že vie. Má teda schopnosť reflexie. Aj táto vlastnosť je produktom evolúcie. Teilhard de Chardin uvažuje, že vznik ľudského vedomia, ktoré robí človeka človekom, je tým prahom vo vývoji, ktorý musel byt prekročený jedným krokom. Nepočujete v tejto predstave slová knihy Genezis "Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril..."? Túto fázu ľudského vývoja moderná veda označuje ako prechod z animality do humanity. Hebrejský teológ nás oboznamuje s týmito okolnosťami v knihe Genezis literárnou formou obrazného rozprávania; pochopiteľne, nemal po ruke termín reflexie, ako ho bežne dnes používame my, preto rozpráva o poznaní dobra a zla. Od tohto okamihu sa súčasne mení štruktúra stvorenia. Ďalší rozvoj človeka je podmienený už nie novou genetickou informáciou, ale prijímaním nových poznatkov s jeho aktívnou účasťou. Človek prijíma nové poznatky určené jemu, jeho mysli a jeho slobode. Môže s nimi súhlasiť alebo nesúhlasiť. Stvorenie v zmysle duchovného formovania mení svoju štruktúru: začína sa epocha Zjavenia. Stvorenie je do istej miery dané do rúk človeka, ktorý v ňom môže pokračovať alebo ho môže zničiť. Pristúpilo riziko nezdaru. Ani toto odovzdávanie tvorivej informácie Zjavenia nemôže byt okamžité, jednorazové, aby mohlo byť kompletne integrálne. Človek by totiž zo začiatku nič nepochopil a nevedel by správu asimilovať. Aj tu, rovnako ako v predchádzajúcom spôsobe postupného integrovania genetickej informácie, treba postupovať po etapách, vývojovo, lebo evolúcia je podmienkou pre realizáciu stvorenia. To vyjadruje i "pavlovská": premena starého človeka v človeka nového. Schopnosť reflexie a človeka je viazaná na existenciu psychických štruktúr, ktoré sú vlastnosťou všetkých živých bytostí od jednobunkových organizmov až po človeka, aj keď rozdielnej kvality. Neexistuje živá bytosť, ktorá by nebola štruktúrou biologickou a súčasne i psychickou. Prírodné dejiny sú vlastne trvalým vzostupom k zložitejším psychickým štruktúram. Človek je vybavený neuroaparátom, ktorý sa skladá z asi 100 miliárd neurónov - ten je schopný zabezpečiť úroveň psychiky so schopnosťou reflexie, tzn. poznania, predvídania, pamätania, nostalgie, ľútosti, vedomých žiadostí, spomienok. K tomu však, aby mohla byt bytosť vybavená takou vyvinutou psychickou štruktúrou, je potrebná veľmi bohatá genetická informácia z kvalitatívneho a kvantitatívneho hľadiska. A práve táto kvantita a kvalita sa vytvorili v onom poslednom kroku prírastku integrovanej genetickej informácie, ktorý znamenal vznik ľudského vedomia a predstavoval akt stvorenia človeka.
Rozprávanie knihy Genesis vlastne predstavuje človeka v troch rovinách:
Tretia dimenzia človeka stvoreného na Boží obraz súčasne vyjadruje i priepasť medzi človekom a zvieraťom. V jednom zmysle závery vedy obhajujúce vývojové ponímanie prírody a človeka poľakali mnohých kresťanov predstavou, že človek sa na Zemi rozširoval z niekoľkých centier, že teda pojem "prvý človek" je množstvo, zatiaľ čo Biblia odvodzovala existenciu ľudstva od jedného ľudského páru - Adama a Evy. To predstavovalo opozíciu k biblickej výpovedi. V posledných asi piatich rokoch sa však zásluhou genetických výskumov objavili fakty, ktoré dávajú správe knihy Genezis o jedinom rodičovskom páre za pravdu. Vývojová vetva vedúca k človekovi, teda biologický prapredok človeka, stratila zrejme v dôsledku genetickej mutácie jeden pár chromozómov. Tento proces sa odohral a malej skupinky jedincov, najpravdepodobnejšie a jedného páru a dal základ ľudskej populácie. Antropológ prof. M. Pospíšil z Univerzity Komenského v Bratislave komentuje túto udalosť slovami: "Je teda obrovskou zhodou náhod, že tých niekoľko jedincov - potomkov jedných rodičov, sa nielen udržalo, ale i rozmnožilo, alebo musíme pripustiť, že niekto mocný držal nad nimi ochrannú ruku." Zaujímavé sú i publikované výsledky molekulárnej genetickej analýzy RNK izolovanej z ľudských ribozómov a skupiny osôb, kedy sa u všetkých testovaných jedincov našiel v ich RNK spoločný "kúštik" s poznámkou amerického vedca, že to je zrejme naša pamiatka na spoločnú "pramatku Evu". Pracovná skupina okolo vedca A. C. Wilsona študovala kyselinu deoxiribonukleinovú izolovanú z mitochondrií človeka (mtDNA). Totiž deti (tzn. synovia a dcéry) získavajú mitochondrie z oplodneného vajíčka, teda len od matky, ale mitochondrie zo spermie, teda od otca, sa neuplatnia. Len dcéry potom vždy odovzdávajú mitochondrie a v nich obsiahnutú mtDNA svojim deťom. Pri zdvojovaní DNA však dochádza k náhodným chybám, ktoré sú podkladom mutácií biologických vlastností, a ak tieto mutácie nie sú pre jedinca škodlivé, pretrvávajú a hromadia sa, pričom ich vznik prebieha prakticky konštantnou rýchlosťou (2-4 % mutačných zmien za 1 milión rokov = "molekulárne genetické hodiny").
A. C. Wilson so svojimi spolupracovníkmi izolovali mtDNA od 150 ľudí rôznych rás a národností. Zistené údaje o nahromadených mutáciách vložili do počítača, ktorý s pomocou "molekulárne genetických hodín" spätne vypočítal bod "nula", v ktorom sa začali hromadiť v mtDNA sledovaného človeka mutačné zmeny. Výsledok bol zaujímavý:
Pohlavie u človeka je geneticky určené prítomnosťou chromozómov X a Y, pričom u žien sa vyskytuje ich konfigurácia XX, u mužov XY. Pre mužov to znamená, že chromozóm Y dostávajú vždy od svojho otca, z čoho vyplýva, že v mužskej populácii existuje nepretržitý proces odovzdávania a prijímania chromozómu Y z otca na syna od "počiatku" po dnešok. V roku 1995 publikoval v časopise Nature svoju prácu Michael F Hammer z laboratória molekulárnej systematiky a vývoja z Arizonskej univerzity (USA) zaoberajúcu sa pôvodom chromozómu Y u ôsmich Afričanov, dvoch Austrálčanov, troch Japoncov a dvoch Európanov a konštatuje na základe výsledkov molekulárne - genetickej analýzy, že všetci muži dnes žijúci majú chromozóm Y od osoby, ktorá žila pred 188.000 rokmi. Toto zistenie do určitej miery podporujú i filológovia, ktorí predpokladajú, že jednotlivé jazyky sa začali diferencovať zo spoločného prazákladu pred asi 200.000 rokmi. Avšak až približne o 90.000 rokov neskoršie vznikol evolúciou moderný človek, ktorý sa, ako dokumentuje Hammerova štúdia, vyvinul na jednom mieste pravdepodobne v Afrike. Všetci muži majú teda chromozóm Y, ktorý existoval v rovnakom človekovi, všetci ľudia na zemeguli sme teda príbuzní. Sú teda fakty, ktoré napovedajú, že Adam a Eva nie sú len fikciou Biblie. To, že ľudstvo vzišlo z jedinej ženy a jedného muža, potvrdzujú i archeologické nálezy. Pre mňa, pre každého z nás, vrcholí vývoj ľudstva dnes vo mne. Aj ja som produktom biologického vývinu. Človek je i osobne schopný vyvíjať sa a pracovať na sebe až do vysokej staroby, ak len chce. (Tu by som chcel pre ilustráciu použiť výrok 21-ročného chlapca Jara, chorého na dedičnú myopatiu, ktorý posledné roky prežil iba na vozíčku: "Človek nemôže chcieť dozrievať len ako jahoda, len pôsobením slnka." Tento chlapec zomrel 8.12.1979 a jeho kresťansky vyzreté úvahy prešli v strojopisnom samizdatovom vydaní v tom čase najmenej celým Slovenskom. Tak som sa s nimi oboznámil i ja.) Z výpovede knihy Genezis vyplýva, že svet má svoj začiatok a dá sa predpokladať, že už na začiatku bolo do jeho histórie zabudované smerovanie k jeho koncu. Aj keď pisateľ týchto textov vedený Božou inšpiráciou písal toto rozprávanie pred 5000 rokmi, je pozoruhodné ako mnohé fakty zapadajú i dnes do predstáv o vzniku vesmíru, ako ich podáva teória "veľkého tresku". Pozorovania astrofyzikov ukazujú, že prvky deutérium (2H) a hélium (3He, 4He) sú spolu s vodíkom (1H) najrozšírenejšími prvkami v kozmickom priestore (asi 98%). Tieto fakty spolu s červeným posuvom galaxií a reliktným (zvyškovým) tepelným žiarením vesmíru (asi 3°K) hovoria v prospech predstavy o rozpínajúcom sa vesmíre. Objav tzv. červeného posuvu nám podáva správu o tom, že náš vesmír sa zväčšuje, a ak je to tak, potom, keby sme išli historicky niekoľko miliárd rokov naspäť (asi 15 miliárd rokov), museli by sme sa dostať do bodu "nula", do bodu začiatku, o ktorom správa z Biblie hovorí hneď v prvej vete: "Na počiatku Boh stvoril nebo a zem..." Dnes prijímaná predstava "veľkého tresku" o vzniku vesmíru je prepracovaná do podrobného scenára popisujúceho udalosti, ktoré sa odohrali od prvých zlomkov sekundy po tzv. bode "nula". Potom niektoré kroky ilustrujú to, o čom píše pisateľ knihy Genezis. Aj rozpor spočívajúci v tom, že v prvom dni Boh stvoril svetlo a až v štvrtom dní nepochopiteľne umiestnil na oblohe Slnko, Mesiac a hviezdy, sa tu zrazu objasňuje. V ére, ktorá trvala od 10 sekúnd po začiatku "Big bangu" a ktorú vedci označili ako epochu žiarenia, by totiž zaregistroval pozorovateľ, keby vtedy nejaký existoval. Prvý vesmír bol totiž vyplnený svetlom zásluhou fotónov, čiže častíc elektromagnetického žiarenia. Fotóny, ktoré vznikali ako následok zničenia hmoty (v odborných knihách sa o tomto deji píše ako o anihilácii hmoty) v dôsledku stretu častíc so svojimi antičasticami, ovládali vesmírny priestor asi na 700.000 rokov. Toto žiarenie bolo v tom čase dominantou vesmíru. A my si pripomeňme tú toľko spochybňovanú vetu z prvého dňa knihy Genezis: "Bud' svetlo... Bol večer a bolo ráno, deň prvý." Toto žiarenie sa nám dochovalo až do dnešných čias s tým rozdielom, že ochladlo na asi 3°K. Bolo objavené v roku 1965 a označuje sa ako reliktné čiže zvyškové žiarenie. |