Tomáš Špidlík SJ sa narodil roku 1919 vBoskovicach na Morave. V rodnom meste vyštudoval gymnázium a pred vojnou začal študovať na brnenskej univerzite latinčinu a češtinu. Po zatvorení českých univerzít vstúpil do Spoločnosti Jezuitov. Teológiu vyštudoval v holandskom Maastrichte, kde bol v roku 1949 vysvätený za kňaza. O rok neskôr odišiel do talianskej Florencie a v roku 1951 do Ríma, kde sa ujal funkcie spirituála včeskom Nepomuckom kolégiu. Na tomto mieste pracoval 37 rokov. Popri tom dokončil štúdium v Pápežskom východnom ústave doktorátom a špecializáciou v spiritualite kresťanského Východu. Od roku 1955 prednášal tento predmet na Gregoriánskej univerzite, vkarmelitánskom a Pápežskom východnom ústave Terezianum. Prednášal tiež na rôznych univerzitách (Amerika, Afrika). Od roku 1991 žije a pracuje v rímskom Centre Alleti.
Pravé umenie je náboženské
Umenie tvorí dôležitý úsek náboženského života. možno tu aplikovať, čo povedal Dostojevskij o kráse: „Tu diabol bojuje proti Bohu a bojisko je srdce človeka.“ Nemožno úplne pripustiť zásadu, že estetická tvorivosť je mimo dobra a zla. Frank si však sám kladie námietku vo forme otázky: Sú veľkí umelci ochotní prijať tento záver, ktorý znie tak mysticky nábožne? Záleží na tom, aké majú náboženské pojmy a vzdelanie. Niektorí z nich sa považujú za ateistov. Sú nimi v hlave, ale nie v srdci. pripisujú inšpiráciu nejakej Múze, ale ďalej sa nestarajú oto, čo je táto Múza. Je pre nich mytologickým, neurčitým obrazom vyššej sily, ktorá zapôsobila v inšpirácii. Napriek tomu ju možno lepšie charakterizovať, keď sa zamyslíme nad tým, kam človeka vedie. Núti umelca, aby vytvoril niečo krásne. Na akom stupni? Každý pravý umelec sa urazí, keď ho požiadate, aby urobil niečo priemerné, nedokonalé. Jeho túžba je tvoriť niečo nevýslovne krásne, nekonečne krásne. Túžba po nekonečne však pochádza od Boha. Ak človek vníma vo svojom srdci túto inšpiráciu, počúva Boží hlas, aj keď ho potom nazve akýmkoľvek menom.
Náboženský život je tvorivý
Postúpme k ďalšiemu záveru. Ak je každé pravé umenie vo svojom jadre náboženské, dá sa tento pomer aj obrátiť: náboženský vývoj je v podstate tvorivý. Frank sa pokúsil rozlíšiť tri stupne: 1)objav Boha, 2)mystický zážitok, 3)objav vlastnej tvorivosti. To však potrebuje vysvetlenie. Prvý stupeň spočíva v tom, že si človek uvedomí existenciu vyššej sily, ktorá zasahuje do života. Tento zážitok sa stáva mystickým, presahuje rozumové pochopenie, je to skúsenosť, ktorá je stále a stále živšia. A tak dôjde k tretiemu štádiu: prebudí sa túžba niečo vytvoriť. Vnútorný zážitok nemôže zostať neplodným, pasívnym. Boh je činnosť. Človek, ktorý sa stretol s Bohom, si začne klásť otázky: Čo som doteraz urobil? Čo ešte dokážem uskutočniť? Náboženstvo teda v každom človeku prebúdza tvorivosť.
Z týchto špekulatívnych reflexií prejde Frank k morálnym záverom, ktoré sú aktuálne aj pre našu dobu tak v oblasti štúdia, ako aj v oblasti práce. Naše školské štúdium sa stalo postupne viac a viac encyklopedickým. Je iba čírym zhromažďovaním vedomostí, ktoré samy v sebe strácajú hodnotu. Blondel sa snažil narušiť tento pasívny postoj. Ukazuje, že i samotné poznanie je skomolené, pretože skutočne poznávať je „évolution creátice“. Poznať niečo totiž znamená urobiť niečo temného vedomým, dať tomu existenciu v plnom zmysle slova. Je to teda účasť na Božej stvoriteľskej činnosti. Blondel však nemal pravý úspech. Nie je jednoduché zmeniť všeobecnú mentalitu, pretože v ľudskom konaní prevláda strojová výroba, ktorá potlačuje tvorivosť.
Nedostatok tvorivosti paralyzuje činnosť vychovávateľa v rodine i v škole. Vedie však i k nesprávnemu pochopeniu duchovného života. Zdôrazňovanie plnenia Božej vôle sa nesmie stať zámienkou k pasivite. Božou vôľou je, aby sme boli tvoriví, aby sme boli obrazom Stvoriteľa.
Hranice ľudskej tvorivosti
Práve preto, že sme iba obraz a máme len odlesk tvoriteľskej Božej činnosti, pýtame sa, aké sú hranice tejto tvorivosti. Ľudovo by sme povedali: Čo všetko si môžeme dovoliť v túžbe zmeniť svet? umelci neradi počúvajú o týchto hraniciach. Maliar prehlási, že môže namaľovať, čo chce,. spisovateľ žiada úplnú slobodu pre svoje myšlienky. Chcú byť ako Nietzscheho nadčlovek, mimo hraníc dobra a zla. Čo im odpovieme?
Hranice tu určite sú. Ale je treba si uvedomiť, že sú v podstate vnútorné, vonkajšie obmedzovanie totiž cítime ako poníženie. Aj tu musíme napodobňovať Boha. Ako tvorí Boh? Boh dáva existenciu, ale súčasne posväcuje to, čo tvorí, vedie svoje dielo kdokonalosti. Preto aj človek môže tvoriť iba to, čo stačí aj posvätiť. „Služba Múzam je nezlúčiteľná s márnosťou, krásne musí byť vznešené,“ povedal S. Puškin. O akú vznešenosť tu ide? Ak je pravé umenie zinšpirácie Ducha Svätého, snaha o svätosť patrí k jeho základným požiadavkám. Umelec, ktorý by chcel byť mimo „dobro a zlo“, je v skutočnosti mimo reality a mimo pravdy. To však potom platí pre všetkých: Tvorivosť vyžaduje mravnú a asketickú túžbu po svätosti, inak sa stane silou démonickou, deštruktívnou.
Podvedomá túžba po svätosti spôsobuje, že praví umelci sú vo svojím dielom spokojní a zároveň nespokojní. Je to typický psychologický stav kresťanskej nádeje. To, čo urobili nie je nekonečná krása, ale má to skutočnú hodnotu: poukazuje na eschatologický cieľ. Nespokojné je srdce umelca, pokiaľ nevidí celý svet preniknutý Duchom. Nie je náhoda, že maliari ikon mali ako skúšku na konci kurzu namaľovať premenenie Pána na hore Tábor, ako predzvesť budúceho ôsmeho dňa stvorenia.
Tomáš Špidlík
dokončenie nabudúce
