Umenie - prejav ducha

Tomáš Špidlík SJ sa narodil roku 1919 v Boskovicach na Morave. V rodnom meste vyštudoval gymnázium a pred vojnou začal študovať na brnenskej univerzite latinčinu a češtinu. Po zatvorení českých univerzít vstúpil do Spločnosti Jezuitov. Teológiu vyštudoval v holandskom Maastrichte, kde bol v roku 1949 vysvätený za kňaza. O rok neskôr odišiel do talianskej Florencie, v roku 1951 do Ríma, kde sa ujal funkcie spirituála v českom Nepomuckom kolégiu. Na tomto mieste pracoval 37 rokov. Popri tom dokončil štúdium v Pápežskom východnom ústave doktorátom a špecializáciou v spiritualite kresťanského Východu. Od roku 1955 prednášal tento predmet na v tomto ústave, na Gregoriánskej univerzite v karmelitánskom ústave Terezianum. Prednášal tiež na rôznych univerzitách (v Amerike, Afrike). Od roku 1991 žije a pracuje v rímskom Centre Alleti.
Človek je tvorivý
    Čo viac môže človeka potešiť ako situácia, v ktorej môže slobodne tvoriť?
    Veď pravá sloboda, hovorí Berďajev, je tvorivá. A predsa nám chcú niektorí teológovia túto možnosť uprieť prehlásením, že je iba Boh stvoriteľ. K tomu dodáva Berďajev: „Prečo teda hovoríme, že človek je Božím obrazom? Je samozrejme rozdiel medzi schopnosťou tvoriť u Boha a u človeka, a už samotná skutočnosť, že dokážeme mať určitú ideu o stvorení, dokazuje, že na Božej stvoriteľskej činnosti máme nejakú účasť.“
    Potvrdzuje to skúsenosť denného života. Denne vyvíjame dvojakú činnosť. Zbierame (zhromažďujeme) fakty, s ktorými sa stretávame, pozorujeme svet a snažíme sa tieto objavy logicky usporiadať. Ale pritom všetkom nás stále pokúša túžba vytvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, čo ešte nikto nevidel, na čo ešte iní neprišli. To sa prejavuje v umení, v politike, v remesle i v kuchyni pri varení. Dokonca pohŕdame tým, o ktorm sa hovorí, že je kreatívny, tvorivý.
    Najlepšie sa však táto činnosť prejavuje v umení, preto je dôležité, aby sme si všimli, ako vzniká umelecké dielo. V krátkosti, ale prenikavým spôsobom, sa zaoberá týmto problémom Semjon Ljudvigovič Frank (1877-1950). Narodil sa v Moskve, študoval právo a ekonomiku, bol členom Marxovej skupiny. Hneď po revolúcií sa však s marxizmom rozišiel. V roku 1922 bol vyhnaný za hranice, učil filozofiu v Berlíne a vo Francúzsku. po druhej svetovej vojne žil v Anglicku, kde zomrel v roku 1950. Od Berďajeva prevzal pojem tvorivej slobody a aplikoval ho na umeleckú tvorivosť v stati Reaľnosť i čelovek. Metafyzika človečeskogo bytija v knihe o ruskej náboženskej myšlienke.

madonaInšpirácia - začiatok umeleckej tvorby
    Čo je umelecké dielo? Nestačí, že sa nejaký ľudský výtvor páči. Posudzujeme ho podľa toho, čo a ako vyjadruje. Slovo „vyjadrovať“ nie je jednoznačné. Francúzske expresion má pôvodný hmotný zmysel. Znamená asi toľko ako vyryť (vtlačiť) do vosku pečať. V prenesenom zmysle slova to znamená urobiť niečo viditeľným, čo bolo iba v duši. Je to teda akýsi stupeň vtelenia, inkarnácie. Umelecké dielo je viac alebo menej výrazné.
    Ale čo vlastne umelec vyjadruje? Obvyklá odpoveď je, že umelec vyjadruje sám seba. Je to banálne tvrdenie. Veď práve „ja“ je nevyjadriteľné. Okrem toho to odporuje svedectvám samotných umelcov. Tí pri tvorbe na seba zabúdajú. Naopak, tvrdia, že cítia nutnosť vyjadriť „niečo“, čo ich napadlo ako inšpirácia. Je to čosi vyššie než sú oni sami, nadľudské. Vnukla to Múza, je to inšpirácia, t.j. akoby to niekto vdýchol. Je známe, že proces umeleckého tvorenia začína inšpiráciou. Táto sa schválne (cielene) nehľadá, ale sa zrodí: akýsi nadľudský hlas jej vsugeruje, nejaká sila (nie vlastný úmysel) prinúti umelca, aby sa s ňou vnútorne zaoberal, maznal, pestoval ju a vyjadril. Táto inšpirácia však sama o sebe nemá formu. Tú jej musí dať umelec. Tak vzniká dielo nadľudsko-ľudské, transcendentný hlas tu dostáva ľudský výraz.

Osobný postoj umelca
    Ako sa v tomto momente zachová umelec? Má dojem, že dostal rozkaz a že sa nemôže vzoprieť. Preto obyčajne všetko zanechá a poslúchne. Ale je to bolestné štádium. Cíti sa rozdvojený. počúva hlas, ktorý nie je jeho vlastným, ale súčasne sa s ním slobodne stotožňuje, ponúka mu svoju spoluprácu. „Nech je to akokoľvek, osobitné úsilie konať a pritom jednoducho počúvať hlas, ktorý sa mu prihovára, sú zliate do nerozdielnej jednoty. To všetko znamená, že tvorivosť predpokladá v ľudskej bytosti jednotu dvoch: z jednej strany autonómnu slobodu, úmysel, a z druhej strany zakorenenie v niečom, čo je transcendentálne, v nejakej duchovnej skutočnosti, ktorá ho prevyšuje a na ktorej je závislý.“
    Toto zjednotenie dvoch protichodných tendencií z psychologického hľadiska nie je jednoduché. Umelec trpí. Napadnú ho pochybnosti: Nebolo by lepšie všetko zanechať a opustiť plán niečo vytvoriť? Umelci odpovedajú, že to nie je možné. Inšpirácia ich akoby posadla. Ale z toho plynie, že sa stáva psychologická ťažkosť tiež morálnym problémom. Žiadny ľudský skutok nie je skutočne dobrý, pokiaľ nie je plne slobodný. Silná inšpirácia, ako sa zdá, človeka zbavuje slobody, robí ho otrokom niečoho cudzieho, čo preniklo do jeho duše. Obyčajní ľudia niekedy otvorene posudzujú umelca, ktorý sa celkom pohrúži do svojho diela, najmä, keď mu z toho neplynú výhody a je nepochopený: „Zbláznil sa! Stratil hlavu, nie je s ním rozumná reč.

Morálny problém poslušnosti
    Ako sa k tomuto morálnemu problému postavíme my? Začneme analýzou slova „poslúchať“. Má rovnaký koreň ako naslúchať, (počúvať), podobne ako latinské ob-audire alebo grécke hypaoé. Teda niekto iný hovorí, nie my. Ak sa rozhodnem, že urobím to, čo hovorí, strácam svoju vlastnú vôľu a robím podľa vôle iného. Nie som už slobodný. Ale je to vždy tak? Týmto problémom sa zaoberali cirkevní otcovia, keď mali vysvetliť tajomstvo Písma. Je napísané ľuďmi, ale súčasne inšpiráciou Ducha Svätého. Ako sa prejaví? Porovnanie hľadali v pohanskom svete. Tam boli preslávené sibyly a hlavne stála veštiareň v Delfách, kde Pýtia prorokovala z inšpirácie boha Apolóna. V akom stave bola pritom? Nevedela o sebe, bola v tranze a nerozumela tomu, čo vykrikuje. Osobitní kňazi to museli vysvetliť. Nemôžeme ju teda prirovnávať k biblickým prorokom.
    O inšpirovaných autoroch Písma veríme, že hovoria z Ducha Svätého, že je tu Boží hlas. Kresťania si však styk s Bohom predstavujú inak ako pohanské náboženstvá. V tých Božia blízkosť umenšuje človeka. Radikálne priblíženie sa k Bohu vedie k nirváne a k strate ľudskej osobnosti. V kresťanstve je to naopak: čím viac je človek spojený s Bohom, tým dokonalejšia je jeho ľudskosť, ako to vidíme v Kristovi.
    Keď teda proroka inšpiruje Duch Svätý, neotupuje jeho poznanie, naopak ho osvecuje a nezbavuje človeka slobody, ale naopak ju posilňuje. Inšpirovaní autori Písma teda vedeli, čo hovoria a písali a robili to v plnej slobode Božích detí. V určitom zmysle to platí o všetkých kresťanoch, ktorých Duch Svätý inšpiruje k modlitbe a činnosti. Grécki otcovia to vysvetľovali teologicky tzv. trichotómiou. Duchovný človek podľa definície sv. Ireneja z Lyonu, pozostáva z troch častí: tela, duša a Ducha Svätého. Duch Svätý síce vychádza z Boha, ale nie je nám cudzí, patrí k nám, k našej osobe.
    Z týchto predpokladov uzatvára Frank základný postoj umeleckej činnosti. Aj umelci konajú z inšpirácie, poslúchajú hlas vnuknutia. Aký je to hlas? Buď prichádza od Boha, a potom umelca i jeho dielo ľudsky zdokonaľuje, morálne oslobodzuje - je to vnútorný hlas srdca. Alebo je to nejaký cudzí hlas, ktorý nie je Boží, v tom prípade potom ide o istý druh démonickej posadnutosti. Každé pravé umenie je teda vo svojom jadre duchovné a kresťanské, i keď si to umelec sám dobre neuvedomuje. Ak je pravým umelcom, je anonymným kresťanom, svedkom duchovnej pravdy a jednoty. Falošné umenie je naopak druhom posadnutosti, ktorá tyranizuje a degraduje človeka. Je to útok na jeho existenciu.