Sellelleja! Boli sme v Ríme!

Už prešlo zopár mesiacov odvtedy, čo sa slávny zbor Chorus selelejus zúčastnil Európskeho stretnutia univerzitnej mládeže v Ríme v decembri minulého roku. Že nepoznáte nijaký Chorus sellellejus...? Že vraj má nejaký zvláštny názov, ktorý neviete odvodiť zo žiadneho latinského, gréckeho, či iného slova? Och, samozrejme... Nemôžete predsa vedieť, že Chorus sellelleius je vlastne "pracovné pomenovanie" časti speváckeho zboru UPC v Bratislave, ktorá mala za úlohu hudbou a spevom reprezentovať slovenskú univerzitnú mládež na spomínanom stretnutí v Ríme. A prečo práve "sellelleius"? Z Ríma nám totiž asi mesiac pred stretnutím poslali peknú kôpku nôt piesní, ktoré bolo potrebné naučiť sa spievať. Tak sme sa pekne pustili do toho, mierne vystrašení hŕbou latinských a talianskych textov. Keďže piesne boli zväčša štvorhlasné, učili sme sa ich oddelene. Aby to šlo rýchlejšie. Na jednej skúške teda lúskali dievčatá rukou (iste temperamentného Taliana) písaný text piesne. S istou dávkou fantázie podporenou spoločnými "znalosťami" latinčiny a taliančiny sme sa zhodli na tom, že tie kvačky a machuľky v refréne hovoria: "Vieni, o, Signore, la terra ti attende: allelluja!" Tak sme si nacvičili dievčenské hlasy - šlo nám to dosť rýchlo, pretože pieseň sa nám zapáčila - a čakali sme, že nás doplnia chalani svojimi basmi a tenormi. Ako sme sa ale nasmiali, keď chlapci spomínaný text zaspievali nie s "allelluja!", lež so "sellelleia!", pretože tie kvačky a oblúčiky pre nich znamenali toto. Či to bol nedostatok fantázie, či jazykových znalostí, jednoducho bolo tam to "sellelleia" a basta! Nuž, a o zábavu na nasledujúce chvíle bolo postarané. Zrazu sme chceli spievať všade "sellelleia, sellelleia!", boli sme nadchnutí krásou toho slova. A ako áno, ako nie, postupne sa stávalo naším miláčikom (veď sme ho sami stvorili!). Toto nezmyselné, ale pritom milé slovko nás pomaličky začalo spájať, budovalo z nás "partiu", ktorej údelom boli spoločné večerné nácviky v UPC či starosti spojené z cestou do Talianska. Vyslovené v chvíľke, keď sme na skúške mali už zlú náladu, dokázalo uvoľniť napätú atmosféru. Dokonca nám slúžilo aj ako pozdrav, pri ktorom sme si vždy s úsmevom spomínali, ako k jeho vzniku vlastne prišlo. A tiež vtedy, keď sme už s mapami a miernou úzkosťou, no nevysloviteľnou radosťou a očakávaním spoznávali zákutia Večného mesta.

Ako spevácky zbor sme mali iné povinnosti ako účastníci Fóra. Nezúčastňovali sme sa prednášok, náš deň sa skladal z nácvikov piesní, ktoré mali byť buď hneď alebo neskôr spievané pri rozličných príležitostiach (spoločné vešpery v Lateránskej bazilike, sv. omša v univerzitnej kaplnke, pápežská sv. omša v Bazilike sv. Petra). Zo začiatku to bolo dosť namáhavé, veď dirigent musel dať dokopy okolo 150 spevákov z krajín, ktoré sa zúčastnili Európskeho stretnutia. Vtedy sme si spomínali na naše nácviky a vychutnávali sme (teraz už) sladkú chuť našej námahy, pretože sme boli na spev dobre pripravení a mali sme z toho radosť. Veru, možnosť spievať v takom veľkom zbore - dokonca raz i s orchestrom - , na takom mieste a pri takých príležitostiach sa len tak hocikedy nenaskytne, tak sme sa snažili!

Do Ríma sme však nešli len ako súčasť veľkého zboru. Ako zástupcovia Slovenska sme mali spievať vo farnosti, kde sme boli ubytovaní v rodinách (o tom by sme každý jeden vedeli rozprávať... J) a tiež sme sa mali predstaviť na koncerte, pozostávajúcom z krátkej prezentácie jednotlivých zborov zúčastnených krajín. Tu sme ale potrebovali mať názov. Spomedzi všetkých navrhovaných uspel najviac "Chorus sellelleius", ktorý v sebe niesol to naše slovko. Jednoducho, chceli sme ho mať, veď chápete, pre nás to nebola len zvláštne rozlúštená skupina písmen. No zároveň sme sa v duchu smiali, keď sme si predstavili, že by si konferenciér večera zavolal nášho dirigenta Mirka a len tak medzi rečou sa ho spýtal, čo znamená náš názov, prečo sa takto voláme. Ako by to asi vysvetlil... (Našťastie (?) sa to nestalo, na koncerte nás totiž uviedli len ako zbor z Bratislavy.) A ako dopadli tie koncerty? Veľmi dobre, Taliani vo farnosti nás brali ako hostí s rovnakou krvnou skupinou, ako je tá ich - južanská, tlieskali o dušu, dokonca spievali s nami, všetci sme mali veľkú radosť. I (takmer) profesionálna prezentácia nášho neprofesionálneho zboru na spoločnom večeri sa vydarila a hoci sme už boli dosť vyčerpaní, vydali sme zo seba maximum, spievali sme, ako na žiadnej skúške predtým. Bolo to super!

No a keď sme počas tých štyroch dní práve nespievali, tak sme sa snažili čo najviac uvidieť. Dosť rýchlo sme sa naučili používať rímsku mestskú dopravu - metro - a tak sme sa prevážali po siedmich rímskych pahorkoch hore-dolu. Bolo úžasné vidieť nočné Koloseum, Forum romanum, obdivovať majestátnosť nespočetných kostolov a bazilík (tu nás to tiež nútilo spievať), kochať sa všetkou tou nádherou umenia, ktorú tu ľudia za tisícročia vytvorili, alebo jednoducho len s nechápavým úsmevom na tvári pozorovať, ako sa vedia šikovne vodiči áut a motoriek preháňať po uliciach, a nasávať atmosféru veľkomesta so všetkým, čo k tomu patrí.

Teraz, po dvoch mesiacoch ešte spomíname s radosťou a veľkou vďačnosťou na prežité chvíle v Taliansku: na spoločné spievanie, na temperamentného dirigenta Massima, na spoznávanie mesta, na pohostinné talianske rodiny, na nezabudnuteľnú svätú omšu, počas ktorej sme síce staručkého, ale predsa silného Svätého Otca videli zo vzdialenosti ani nie 50 metrov, jednoducho na tie spoločné chvíle, keď sme sa učili nielen spievať, ale aj navzájom sa rešpektovať a prijímať sa takých, akí sme. Okrem fotiek máme zatiaľ ešte jeden spomienkový moment. Keď sa stretneme, pozdravíme sa "sellelleia!" A hneď sa nám spustí film, ktorý máme nakrútený v mysli a ktorý si neustále radi "pozeráme". Boli sme v Ríme. Bolo tam fajn. Vďaka Bohu! Sellelleia!

Ikona Sedes Sapientiae

Ikonu Stolica Múdrosti z dielne slovinského jezuitu Michala Rupnika odovzdal Ján Pavol II. univerzitám sveta pri hlavnej omši na Svetových dňoch mládeže v roku 2000. Prví ju prevzali Gréci, potom Rusi, Španieli, Ukrajinci, Peruánci, Čilania a Ekvádorčania. Slovenskí vysokoškoláci prevzali Ikonu Stolice Múdrosti z rúk Svätého Otca 10. decembra 2002 na oslave 700. výročia rímskej univerzity La Sapienza a na paralelnom Fóre európskych študentov. Slovenskú delegáciu tvorili Zbor Univerzitného pastoračného centra v Bratislave (UPC), predseda Rady pre univerzity KBS a banskobystrický pomocný biskup, Mons. Tomáš Galis, prorektor univerzity Komenského prof. Dušan Mlynarčík, správca UPC Milan Bubák a päť vybraných účastníkov fóra. Panna Mária - Stolica Múdrosti vyjadruje zmier vo filozoficko - teologickom chápaní prameňa múdrosti, božskom a ľudskom zároveň. Aj cirkevní Otcovia poukazovali na dvojitý prameň múdrosti. V tomto protiklade však hľadali zmier a našli ho v zdokonalení argumentu Filóna Alexandrijského: Kristus - Múdrosť pochádza od Boha, ale prostredníctvom Márie pochádza i z ľudského rodu. Ikona túto úvahu zobrazuje prostredníctvom Ježiša sediaceho na živom tróne, lone Bohorodičky. Božia Matka je oblečená v modrom, čo symbolizuje ľudstvo, ale zakrytá červeným plášťom, čo je farba božstva. Kristus je oblečený v červenom ako božská osoba, ale zakrytý plášťom modrej farby ľudskosti alebo zlatej farby svätosti a dokonalosti. V ľavej ruke drží zvitok slova v jednej línii s tvárou, čo znamená, že Slovo je osoba, Boží Syn, má svoju tvár, jestvuje múdrosť, ktorá je živou osobou. Pravou rukou nás žehná, pričom má prsty usporiadané do klasického znaku vyznania hlavných dogiem viery: jednoty lásky troch božských osôb, ktoré sa nám dávajú spoznať prostredníctvom Syna v dvoch prirodzenostiach pravého Boha a pravého človeka. Tri zlaté hviezdy ozdobujúce Máriu poukazujú na integritu Matky - Panny pred pôrodom, počas neho i po ňom. Tvár má kontemplatívny výraz, ponorený do tajomstva. Syn je dieťaťom, ale tvár už má rysy mladíka, nakoľko Múdrosť nie je podriadená času, ale je večná.

Juraj Kováč, Gabika Dzurňáková