Neviem, ako vy, ale ja nerád čakám. Mám rád veci radšej okamžite. Čakať v rade je pre mňa utrpenie. Uvedomujem si, že to nie je čnosť. V takomto postoji totiž chýba jedna zo základných čností zrelého človeka, a to trpezlivosť. Trpezlivosť je pre niektorých z nás nepoznanou čnosťou. A zdá sa, že pre dnešnú dobu je trpezlivosť zvlášť obtiažna a pre niektorých dokonca neprijateľná. Mám dojem, že jednou z príčin, ktoré sú zodpovedné za tento stav, je televízia, hlavne tie "perly" filmového umenia, ktoré v tuctoch chrlí Hollywood. Všimli ste si, že v akčných filmoch niet miesta pre trpezlivosť? Ak má hrdina problém s iným človekom, buď toho človeka donúti k tomu, aby sa zmenil, alebo ho zo svojho života odstráni. Niekedy dokonca drastickým spôsobom: zastrelí ho. A je po probléme. To isté riešenie sa odporúča aj vo vzťahu k sebe samému. Buď sa hrdinovi situáciu podarí zmeniť, alebo, keď sa zdá situácia neriešiteľná, hrdina sa zmárni. Alebo - a to je akýsi medzičlánok, ktorý sa dosť často praktizuje - si nájde prostriedky, ktoré mu pomôžu na bolesť vyplývajúcu z problému zabudnúť. Hľa, tu máte jednu z príčin rozmáhajúcich sa drogových závislostí. Problém eutanázie je vo svojom jadre tiež problémom netrpezlivosti.
Najlepším riešením väčšiny problémov je však práve trpezlivosť. To nehovorí len kresťanstvo. Poznajú to aj iné myšlienkové systémy. Napríklad v čínskom jazyku, ktorý má znakové písmo, sa trpezlivosť (jen) vyjadruje kombináciou dvoch znakov: srdca a noža. Nôž sa nachádza nad srdcom a ako keby sa do neho zabáral (na obrázku: nôž je hore, srdce dolu pod ním).
A naozaj, práve toto cítime, keď sa nachádzame v neriešiteľnej situácii, keď sme ponorení do čakania na konštruktívne riešenie, a to nie a nie prísť. Cítime, akoby sa nám do srdca zabáral nôž a akoby nás rezal do živého. Táto bolesť môže byť niekedy priam neznesiteľná.
Bohužiaľ, ale taký je život. Naplánovaných a presne naprogramovaných vecí máme v živote len veľmi málo. Väčšina vecí je pre nás nepredvídateľných a my sa im musíme neustále prispôsobovať. No človek, ktorý sa to naučí, sa stane po čase nesmierne flexibilným a vnútorne vyrovnaným. Trpezlivosť je naozaj cestou k vnútornej integrácii. Bolesť pochádzajúca z trpezlivosti (v situáciách, v ktorých nič konštruktívnejšie nie je naporúdzi) je pre nás v takýchto chvíľach akoby očisťujúcou a transformujúcou páľavou. Je to tzv. mikrovlnkový efekt. Mikrovlnka, ako je známe, na rozdiel od tradičnej rúry pôsobí zvnútra: jedlo sa varí od stredu smerom na okraje. Svoju vnútornú bolesť v trpezlivosti cítime presne takto. Páli nás v našom strede. Ale keď dokážeme od nej "neujsť" (veď napokon kam?), napríklad tým, že ju budeme zahlušovať, veľa sa dozvieme. Takáto bolesť sa pre nás môže stať transformujúcim prvkom.
Neschopnosť čakať, neschopnosť byť trpezlivý a útek pred bolesťou prameniacou z trpezlivosti za každú cenu je jedna strana problému. No jestvuje aj druhá strana, a tou je príliš veľa trpezlivosti a z toho plynúca pasivita. Človek si môže aj na trpezlivosť zvyknúť a tak potom odhodiť všetky pokusy o konštruktívne riešenie svojho života. Tento postoj bol vždy prítomný aj v skupinách ľudí, ktorí sa rozhodli nasledovať Krista. Preto nás neprekvapuje, že Písmo je plné napomenutí, adresovaných prvým kresťanom, podobné tomu, ktoré sa nachádza v Druhom liste Solúnčanom: "Kto nechce pracovať, nech ani neje. Lebo počúvame, že medzi vami niektorí žijú neporiadne, nič nerobia, iba sa zháňajú za zbytočnosťami" (3, 10-11). Apoštol Pavol tu hovoril do duše tým, ktorí čakali na parúziu - druhý príchod Krista - a nič nerobili. Vzdali sa angažovania sa vo svete. Bdeli a boli trpezliví - no až príliš. A títo kresťania už nepraktizovali čnosť trpezlivosti, ale naopak neresť. Boli vôbec trpezliví? Zdanie niekedy klame. Nemyslím si, že takáto trpezlivosť vydržala byť dlho trpezlivá. Hoci navonok tak mohla pôsobiť, vnútorne musela byť plná potláčaného hnevu a zlosti.
Problémom v celom tomto procese bolo to, že kresťania si zamenili priority. Pre nich bol prioritou druhý príchod Kristov. Pre Krista bolo prioritou budovanie Božieho kráľovstva v každodennom živote. To, že Ježiš príde druhý raz, nemalo byť pre nich ničím iným, iba informáciou. Hlavným cieľom ich života však nemalo byť netrpezlivé čakanie na tento jeho príchod, ale žitie jeho posolstva.
Inak by sa mohlo stať, že jeho Slovo a ich prítomnosť vo svete by boli pre svet zbytočnými. Povedzte, aký zmysel má existencia skupinky ľudí, ktorí sa niekde zídu a čakajú? Celý ich život je jedno čakanie. A k tomu ešte čakanie netrpezlivé. Kresťania v Solúne boli iste netrpezliví.
Tento fenomén sterilného vyčkávania, ktoré je v podstate premárnením života, nám pekne ilustruje hra francúzskeho spisovateľa Samuela Becketta: Čakanie na Godota. Dvaja starší muži Vladimír a Estragon, ktorí nemajú ani rodinu, ani bývanie, ani zamestnanie, sedia vedľa cesty a krátia si čas rozprávaním príbehov. Bavia sa o istom podivnom cudzincovi, ktorý na povraze ťahá za sebou čudný ľudský vrak, doťahujú sa navzájom, ukazujú si rozličné triky, ktoré je možné robiť s klobúkom, a navzájom si radia, aby sa obesili. Čakajú na pána Godota, ktorý nie a nie prísť. Pán Godot je človek, od ktorého očakávajú, že im pomôže vyriešiť ich problémy. No stále mešká, len odkazuje, že už príde, že si však musí ešte vybaviť to či ono. A Godot neprichádza a ani nepríde.
Hra vyvolala v čase svojho vzniku veľkú diskusiu. Bola podobenstvom o spoločnosti ako takej, ale aj o živote každého jedného človeka a o jeho osobnej zodpovednosti za svoj vlastný život. Meno Godot je odvodené od francúzskeho slova "godeau", čo znamená prúd vody. V tomto zmysle Godot symbolizuje životodarný prameň vody, na ktorý čakajú, no pritom si nevšimnú množstvo iných prameňov osviežujúcej vody, ktoré sa nachádzajú všade okolo nich a aj v ich vnútri. Títo dvaja muži potom symbolizujú človeka, ktorý sa nehne z miesta, ale len čaká, premárni svoj život a zodpovednosť zaň nesie niekto iný (podľa nich Godot, ktorý neprichádza).
Ježišovo posolstvo je to isté: vezmi svoj život do svojich rúk a pracuj. Nečakaj! Nepremárni svoj život sterilným a nečinným čakaním. Chcem vidieť kvalitu tvojho života zvnútra i zvonka, keď prídem. A to, kedy to bude, nech ťa nezaujíma.
Hoci na počudovanie mnohých, aj dnes sa ešte stále v rámci Cirkvi nájde dosť takých, ktorých hlavným cieľom je namiesto budovania Božieho kráľovstva čakanie na parúziu. Tento problém má však širšiu podobu. Týka sa všetkých ľudí, ktorí nie sú schopní vziať život do svojich vlastných rúk a čosi s ním robiť. Namiesto toho len čakajú na nejakého Godota či iného podobného záchrancu. Môže ísť o jedinca, o spoločenstvo, skupinu či národ.
Voči svojmu životu treba zaujať ten správny postoj: trpezlivosť, keď treba čakať, zodpovednosť, keď treba pracovať.
Milan Bubák SVD
