Keď lietadlo pristávalo na letisku v Méxicu D. F. (v anglickej verzii Mexico City), môj spolucestujúci mi položil otázku: "Už veríš, že si v Mexiku?" Zamyslela som sa. "Nie. Myslím, že uverím, až keď vystúpim z lietadla." Uverila som. A verím, že kto raz navštívi Mexiko, bude chcieť uveriť aj tomu, že raz sa tam vráti.
"Nie, nie, toto nie je dobrá štvrť. Nie je bezpečná," bľabotal náš priateľ za volantom po španielsky a ja som naťahovala uši, aby som sa uistila, že rozumiem. Prvý raz vo svojom krátkom živote som počula o bezpečných a nebezpečných štvrtiach a cez povrch mojej optimistickej duše sa nenápadne začal prehrýzať strach. "A ona je blondínka!" pokračoval s vážnym povzdychom. Pochopila som, že je to problém. V tej chvíli som ešte netušila , že slová "ona" a "blondínka" sa stanú mojím "menom a priezviskom" na ďalšie tri týždne. Auto uháňalo ulicami hlavného mesta. Nepamätám si, či na nich boli semafory, pretože podľa jazdy sa to odhadnúť nedalo a sústredenie na rýchly španielsky rozhovor ma zamestnávalo natoľko, že som si cestu veľmi nevšímala. Navyše nad Mexikom už vládla hlboká noc.
Zastali sme pred hotelom. Recepčný sa na mňa významne pozrel a po vybavení oficialít mi podal kľúč. "Nezabudnite sa zamknúť,prosím!" povedal tlmeným hlasom. Môj spolucestujúci - spolužiak z vysokej školy - Otto, pôvodom Kolumbijčan, na mňa veľavýznamne pozrel a výraz v jeho očiach prezrádzal provokatívnu vetičku: "A to ešte nie je všetko... Uvidíš!"
Keď som vošla do izby, pripravená na najhoršie, čakalo ma príjemné prekvapenie. Bola čistá a útulná. Dokonca aj umývadlo žiarilo belobou. Akonáhle som sa sklonila k vodovodnému kohútiku (ešte som nebola zamknutá), vrazil do izby Otto. Skôr, ako ma vyhrešil, že som neposlúchla odporúčanie recepčného, skríkol len: "Nepi!" Keď mi vysvetlil, že vodu si musím "pre istotu" kupovať, dodal: "Zamkni sa a sama nikam nechoď!" Je to nebezpečné."
"Veď sme v bezpečnej štvrti," zaprotestovala som.
"Ale sme v Mexiku."
Ranná atmosféra hlavného mesta vo mne zanechala pár hmlistých dojmov: pestrofarebné ulice plné stánkov, ľudia s krásnou hnedastou pleťou, medzi ktorými som sa cítila (aspoň raz) vysoká a štíhla, tancujúci Indiáni, hluční hudobníci a deti. Plné ulice detí, ktoré žobrú - najmä od cudzincov a predovšetkým jedlo. Vďaka nim sme prišli o slovenské pagáčiky, ktoré sme si šetrili na raňajky. O to skôr som si začala privykať na mexickú stravu a na nekonečné hľadanie vhodného (t. j. pomerne čistého) stánku, kde sa človek môže najesť bez rizika nákazy tráviaceho traktu.
Keď nám usmievavá pani v stánku vymenovala ponuku ranného menu, väčšina jedál začínala alebo končila slovom kukurica (la maíz). Ešte som netušila, že práve týmito raňajkami sa pre mňa začalo obdobie stravovania bez obilnín a zemiakov, ktoré v tejto krajine, ako ma informovali miestni "jedia väčšinou len prasiatka"... Jedálny lístok bol však pestrý - plný kukurice, ovocia a najmä korenín.
Keď sme vystúpili
z metra, čistého a nádherne vyzdobeného obrovskými farebnými fotografiami mexickej prírody, cítila som sa naozaj ako v inom svete. Dav miestnych ľudí v dusnom májovom vyduchu ( bolo okolo 35oC) lenivo stúpal eskalátorom k východu. Len ja som mala stále pocit, že sa treba ponáhľať.
"Prečo idú tak pomaly?" spýtala som sa netrpezlivo Otta.
"A prečo by mali ísť rýchlejšie?"
Vyhľadali sme
telefónnu búdku a Otto zavolal svojmu známemu Alejandrovi, u ktorého sme plánovali stráviť niekoľko nasledujúcich dní. "Hola, Alejandro!" zvolal Otto do slúchadla a zhováral sa so známym na opačnom konci drôtu. Teplo ma nesmierne unavovalo a vrava v cudzom jazyku všade naokolo tiež. Z Ottových slov som vycítila,že Alejandro súhlasí s naším príchodom, a to mi v tej chvíli stačilo. Z malátnosti spôsobenej horúčavou ma prebrala až veta, ktorá mi opäť pripomenula, že podľa môjho zovňajšku bude v tejto krajine všetkým okamžite jasné, že som cudzinka: "Spoznáš ma jednoducho, mám so sebou blondínku." Cítila som, že Ottovi, ktorý bol vždy cudzincom na Slovensku, spôsobuje do istej miery radosť, že tentoraz som exotickým objektom záujmu ja. Bola to pravda. Farba mojej pleti a vlasov vzbudzovala zvýšený záujem žobrajúcich detí a hudobníkov, ktorí s temperamentným spevom, sprevádzaným hrou na harmonike či gitare, brázdili všetkými, už aj tak dosť hlučnými ulicami, a dokonca ich bolo počuť i v dopravých prostriedkoch. Rovnako sa o mňa zaujímali aj všetci "belosi" a "belošky", ktorí podľa mexického zvyku nadväzovali kontakty kdekoľvek a kedykoľvek. Bol to zvláštny, až šokujúci pocit, keď som sa zrazu ocitla v pozícii príslušníčky etnickej menšiny, ktorá svoju inakosť nemôže ukryť a musí ju niesť neustále so sebou...
Alejandro prišiel o pol hodiny neskôr, ako mal. Jeho neskorý príchod bol pre mňa prvým krokom k tomu, aby som si začala zvykať, že tak ako je presnosť výsadou kráľov, výsadou Mexičanov je (minimálne) polhodinové meškanie, a prestala sa konečne ponáhľať. Pomalosť a neskoré príchody na schôdzky sú v Mexiku také prirodzené ako dýchanie. Cudzincovi sa preto neoplatí upozorňovať na seba ešte aj odlišným tempom chôdze.
Ona je zo Slovenska
a bude u nás bývať, kým sa Otto nevráti, oznámil Alejandro svojej mame, keď sme vstúpili do domu. Situácia sa akýmsi zvláštnym riadením osudu vyvinula tak, že Otto ma v ten večer nechal aj so svojou batožinou a mojou začiatočnícky zlou španielčinou v neznámej rodine v neznámom meste. Našťastie na to mal vážny dôvod. Kým Otto s Alejandrom vysvetľovali situáciu, smer našej ďalšej cesty a ďalšie plány, rozhliadala som sa po dome. Zarazilo ma, že nás pri vchode nezastavil klasický ceremoniál vyzúvania a odkladania vecí na chodbe alebo v hale a ocitli sme sa priamo v obývačke. Na stolíku v rohu izby bol portrét Panny Márie, pri ňom množstvo rodinných fotiek, sviečok a kvetov. Pri pohľade na tento malý modlitebný kútik vo mne zažiarila iskra istoty, ktorú som už poriadne potrebovala. Alejandro a jeho sestra Carmen odprevadili Otta na autobus. Ja som ostala v mojom novom dočasnom "domove" a pokúšala som sa vyrovnať s ťažko stráviteľným vnútorným pocitom "odloženej batožiny". Ukázalo sa, že mama rodiny hovorí síce zle, ale anglicky. Na jej snahu som odpovedala svojou nesmierne lámanou, ale predsa len španielčinou. Odmenou za moje snaženie bol výrok pri večeri, ktorú vždy absolvovala celá rodina spolu: "Viete, že blondínka hovorí španielsky?"
Myslím, že rodina odhadla úroveň mojej španielčiny a vždy pri výbere programu na nasledujúci deň som listovala v obrazovej publikácii o Mexiku, podľa ktorej som si vyberala, kam chcem ísť. Bolo zaujímavé a zábavné súčasne, ako sa bránili plánu, ktorý by mal viac ako dva body. Na všetko treba mať čas... Ak nejaký ostane, je to len dobre. Budeme si môcť oddýchnuť.
Ráno som v letných šatách s úsmevom na tvári zbehla zo "svojej" izby pripravená na výlet do mesta.
Raňajky, na rozdiel od večere, absolvoval každý člen rodiny v čase, ktorý mu vyhovoval, vzhľadom na rozdielne odchody do práce.
"Čo si dáš na raňajky?" spýtala sa ma malá Alejandra, ktorá zo mňa podľa možnosti nespúšťala oči a využívala každú príležitosť držať ma za "bielu ruku". V tom momente však zabarikádovala prístup k chladničke.
Po niekoľkých dňoch som vedela, že nasleduje "teror": "Kým mi nepovieš, ako sa to volá po španielsky, nedostaneš jesť." Popis, že moje vytúžené raňajky sa nachádzajú vpravo hore v chladničke, takmer nikdy nezabral. Vďaka tomu som čoskoro najlepšie ovládala slovnú zásobu týkajúcu sa jedla.
"Zavolám do práce, že neprídem, a pôjdem s tebou," vyhlásil rozhodne Alejandro.
"Alejandro, myslím, že môžem ísť sama," pokúsila som sa nebyť na príťaž.
"Nemôžeš ísť sama," dôvod na seba nedal dlho čakať, "lebo si blondínka a máš nevhodné šaty."
Napokon som kapitulovala. Malo to svoje výhody. Postupne som si osvojovala aspoň ako-tak korektné správanie ženy v Mexiku... Samozrejme, vďaka neustálemu porušovaniu miestnych zvykov a spoločenských pravidiel. S istým odstupom času veľmi rada spomínam na drobné epizódky, ktoré ma spočiatku zarážali, nie však urážali, a privádzali ma do nemého úžasu nad tým, koľko "hrubých" chýb v spoločenskom správaní môže vďaka inému kultúrnemu kontextu narobiť aj "dobre vychované" dievča.
Nepísaný mexický kódex pre ženy hovorí:
Doma vládne matriarchát, na verejnosti patriarchát, inými slovami, žena je paňou doma a muž je pánom na verejnosti.
Nehodí sa, aby žena chodievala do istých častí mesta a už vôbec nie sama. - Ja som hľadala dámsku toaletu v kaviarni v istej štvrti, kam dámy nechodia. Samozrejme, bola som sama.
Ak už sa žena vyberie sama do mesta, nie je vhodné, aby mala oblečenú krátku sukňu, resp. iné "nevhodné" oblečenie, pretože ju automaticky zaradia do kategórie "nevychovaných" žien. - Neustále som nosila krátke letné šaty a nešlo mi do hlavy, prečo sa niektorí miestni obyvatelia správajú tak temperamentne, že to hraničí s vulgárnosťou, a prečo si ma miestne ženy premeriavajú sústrastným pohľadom.
Žena si nikdy nenesie svoju batožinu, pokiaľ je s ňou muž. Ak to urobí, je to urážkou muža. - Nerada, ale predsa, som sa dobrovoľne naučila pri východe z domu odovzdať svoj batoh svojmu sprievodcovi...
Žena nikdy neplatí za jedlo, pokiaľ je s ňou muž. Ak to urobí, je to urážkou muža. - V tomto prípade sa hodí využiť pravidlo číslo jedna a peniaze vnútiť sprievodcovi už doma alebo jednoducho prijať pohostinnosť, ktorá sa človeku núka.
Žena pri vystupovaní z dopravného prostriedku prijme nastavenú pomocnú ruku, aj keď jej ju ponúka neznámy muž. Ak ju neprijme, môže ho tým uraziť. - Ide o pekný prejav galantnosti, ktorý som spočiatku prehliadala. Až neskôr som sa naučila prijímať podávané ruky, dokonca s istým pôžitkom a hrdosťou na to, že som žena.
Žena nikdy nehrá domino alebo karty (a iné spoločenské hry) s mužskou spoločnosťou, ani v rámci rodiny. Môže partnerovi radiť, robiť mu spoločnosť, ale hry sa nezúčastňuje. - Pamätám si, ako Alejandrových príbuzných šokovalo, keď som odsúhlasila, že si s nimi zahrám domino. Myslím, že naozaj nevedeli, čo si majú o mne myslieť. Ich prekvapenie som spočiatku nechápala. Pochopila som až v momente, keď prišla malá Alejandra s mamou a spýtala sa: "Mama, môžem si zahrať aj ja?" Mama odpovedala: "Nie, moja, to sa nepatrí." "A môžu blondínky robiť to, čo sa nepatrí?"
Všetky nepísané pravidlá by sa dali zhrnúť do jedného: Na verejnosti je vhodné a žiadúce prijímať nadradenosť a ochranu muža.
Možno to vyznie zvláštne, ale pobyt v hlavnom meste Spojených štátov mexických vo mne nevyprovokoval feministickú reakciu. Práve naopak, naučil ma byť ženou. Viac si uvedomovať každodenné drobnosti, ktorými tamojší muži s hrdosťou obdarúvajú ženy, len preto, že ich Boh stvoril ako ženy, všetky - nielen svoju vyvolenú. Naučil ma čakať a vytvárať priestor na prijímanie darov, na prijímanie ponúkanej služby, a spolu s tým rozdávať pocit dôležitosti malých skutkov milosrdenstva. Ten pocit si uvedomujem vždy, keď "tajne" čakám, že dostanem prednosť vo dverách, že mi niekto pomôže odniesť môj ťažký batoh, prípadne, že sa obzrie a podá mi ruku, keď pod nohami necítim istú pôdu... Niekedy sa len pousmejem, ak sa nič také nestane. Niekedy je mi ľúto - keď vidím muža, ktorý sa snaží žene prejaviť svoju úctu (vziať tašku, otvoriť dvere), a ženu, ktorá nič také nečaká - že sme si v Európe v rámci emancipácie odvykli čakať...
Záverom
Jedného rána som znovu zbehla zo "svojej" izby a privítalo ma slovenské "Dobré ráno!" so silným mexickým prízvukom. Alejandro a Alejandra sa pomaly učili slovensky. Vzápätí sa za nimi objavil Otto. Takmer som plakala dojatím, že konečne môžem povedať nielen to, čo viem, ale aj to, čo chcem. Materinský jazyk je predsa len materinský jazyk. Cítila som sa nesmierne pokorená svojou zlou španielčinou a občas nevhodnou inakosťou, ale súčasne som bola aj hrdá. Práve vďaka nim sa predo mnou otvoril nový, nepoznaný priestor - aj v mojej vlastnej duši.
Až v tomto momente začalo naše skutočné putovanie krížom-krážom po Mexiku. Bolo však veľmi užitočné, že ma predtým niekto trochu prevychoval...
Verím, že nie k horšiemu...
-zm, foto: pp a zm-
El Zócalo, hlavné námestie v Mexiku City
Na pobreží Tichého oceánu
Trh v Pueble
Jeden z 365 kostolov v meste Puebla
Pyramídy - pozostatky pôvodnej civilizácie uprostred pralesa
Na námestí El Zócalo v Mexiku City
Dieťa z mexickej ulice
Námestie troch kultúr (La plaza de las tres culturas) v Mexiku City