Po celé stáročia sú ľudia nútení opustiť svoju zem kvôli prenasledovaniu, ozbrojeným konfliktom, alebo násiliu. A vo všetkých častiach sveta sa vlády, armády a hnutia odporu uchyľujú k násilnému presídľovaniu ľudí za účelom dosiahnutia politických a vojenských cieľov. Medzi osoby najviac postihnuté problémom násilného presídľovania patria často ľudia žijúci na samom okraji spoločnosti: menšinové skupiny, ľudia bez štátnej príslušnosti, domorodé obyvateľstvo a ďalšie skupiny vylúčené zo štruktúr politickej moci. Mnohé z týchto osôb žijú v stave trvalej neistoty, vyvolanej prenasledovaním zo strany vlády alebo iných príslušníkov ich spoločnosti. I keď sa im podarí nájsť bezpečné útočisko, nevedia, či sa vôbec niekedy budú môcť vrátiť do svojich domovov. Všetci títo ľudia však potrebujú rovnakú mieru ochrany a majú nárok na to, aby sa s nimi zaobchádzalo spôsobom zodpovedajúcim humanitárnym princípom a štandardom v oblasti ľudských práv. Na Slovensku už od januára 1994 Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov UNHCR zastrešuje ochranu práv a poskytuje pomoc tým, ktorí to na svojej ceste za lepším osudom potrebujú. Už ôsmy rok v tomto úrade pôsobí ako hovorkyňa UNHCR pani Mária Čierna. Od vzniku UNHCR sa stará so srdcom na dlani o utečencov, počúva ich problémy, osudy, životné tragédie, snaží sa o zvýšenie povedomia občanov v prospech utečencov a pomáha nájsť riešenie existenčných ťažkostí. Rozprávali sme sa o veľkosti ducha človeka, o súčasných tendenciách a situácii utečencov, ale tiež o relatívnosti niečoho takého abstraktného, ako je ľudské šťastie.
Prirodzenou vlastnosťou človeka je, žiaľ, egoizmus. Ako by ste vysvetlili ochotu občanov prijímať medzi seba obyvateľov, ak percepcia u občanov vôbec existuje?
Otázka percepcie utečencov našimi obyvateľmi a zároveň snaha pomôcť im je mimoriadne zaujímavým fenoménom, nielen pre UNHCR, ale tiež pre sociológov alebo pre agentúry, ktoré zisťujú postoje na Slovensku a snažia a ich definovať. Ľudia pomáhajú dvomi spôsobmi, či už utečencom poskytnú konkrétnu materiálnu pomoc, alebo pomáhajú v tej ľudskej rovine, v medziľudských vzťahoch, v pochopení a v tolerancii, a táto pomoc je dôležitejšia. V kontexte tejto otázky treba vysvetliť, že Slovensko žilo dlhé roky v izolácii. Naši ľudia v predchádzajúcich desaťročiach nepoznali cudzincov. Na naše územie prichádzali cudzinci len ako študenti na základe medzivládnych dohôd. A preto najmä generácia súčasných tridsiatnikov, štyridsiatnikov a starších, mimoriadne ťažko prijíma tento fenomén. Slovensko bolo skôr krajinou, ktorá v minulosti produkovala utečencov. Momentálne je situácia taká, že UNHCR a aj ostatné organizácie, vrátane EÚ, hovoria o rozložení bremena utečencov. Jednotlivé vyspelé krajiny, ale aj Slovensko, v rámci svojich predvstupových akcií a v rámci demokratizačných procesov a našej cesty do otvorenej občianskej spoločnosti, sa snažia vyjsť v ústrety a pomáhať tým, ktorí to potrebujú.
Čo teda ľudí vedie k tomu, aby pomáhali?
Napriek tomu, že na Slovensku je vysoký stupeň neinformovanosti, neznalosti všeobecných dôvodov, prečo vlastne prichádzajú utečenci, nevedomosti, kto má nárok na azyl, aké majú utečenci práva a kto vôbec je utečenec a kto nelegálny imigrant, napriek tomu, mnohí ľudia prejavujú vôľu pomôcť. Táto tendencia sa prejavuje najmä v obdobiach veľkých humanitných kríz, akou bolo Kosovo, Bosna Herecegovina, Afganistan, alebo ľudia pomáhajú cielene jednotlivým prípadom, keď sa o osudy niektorých utečencov, zvačša tragické, zaujímajú médiá. Vtedy sa náhle zdvihne vlna povedomia. Avšak nejako celoplošne, že by ľudia pravidelne chodili k nám, telefonovali, vypytovali sa, ako môžu pomôcť utečencovi, tak to sa povedať nedá.
Dajú sa vymenovať konkrétne dôvody?
Ak by som mala explicitne vymenovať dôvody, ktoré vedú ľudí k tomu, aby pomáhali, tak v úvode určite musím spomenúť náboženské presvedčenie. Na Slovensku prevláda kresťanský duchovný rozmer. To sa celkom jednoznačne reflektuje do postojov. Na druhej strane je však zreteľné, že so zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou sa tieto postoje menia, modifikujú rôznym spôsobom, a to najmä tým, že ľudia sa pýtajú, prečo by mali pomáhať, alebo prečo by štát mal humanitne pomáhať ľuďom prichádzajúcich z iných krajín a žijúcich na našom území v situácii, keď okolo 40% obyvateľov našej krajiny žije v núdzi. Zaregistrovala som to prostredníctvom Nočných dialógov, kde som mala príležitosť po telefónnej linke komunikovať s ľuďmi. V telefonátoch boli evidentné posuny v názoroch ľudí. Ak pred dvomi, tromi rokmi prevažovali pozitívne referencie, tak nedávno 70 až 80% respondentov začínalo svoju repliku slovami: "Ja som si vás pani Čierna veľmi vážil, vašu prácu, aj prácu vašej organizácie, ale...," a teraz to prišlo, "už som prestal, pretože...," a nasledovali zdôvodnenia, že ten dôchodca si nemá za čo ani len tie lieky kúpiť, ani potraviny. A nasledoval celý rad výhrad voči tejto pomoci. Ľudia subjektívne pociťujú vlastné ohrozenie.
Predsa len, aj v rámci vášho úradu na Slovensku zaregistrovali prípady ochoty ľudí spolupracovať na rozložení bremena.
Určite. Na našom úrade sme zažili viaceré prípady dokazujúce tento fakt. Napríklad 72-ročná babička, ktorá doniesla pozostalej afganskej rodine sumu trojnásobne prevyšujúcu dôchodok. Prišla sem na úrad osobne o paličke na druhé poschodie. No okrem všetkých humanitných postojov zohral pravdepodobne dôležitú úlohu aj faktor, že táto dáma netrpela núdzou. Ale je nádherné, že sa chcela podeliť práve s afganskou rodinou.
To, čo je pre nás relevantné, je otázka postojov celej širokej verejnosti, v úplne bežných situáciách pri stretnutí s utečencom. Na kvalitu života utečenca v procese jeho integrácie do našej spoločnosti totiž vplýva okrem takých vecí ako uplatnenie sa na pracovnom trhu, bývanie po opustení tábora a osvojení si slovenského jazyka, aj otázka akceptácie jeho okolia. Darmo tu ten študent doštuduje, darmo sa nám podarí vybaviť mu ubytovanie na nejakej privátnej izbietke, keď nemôže večer vyjsť ani do kina, ani na pivo, ani si ísť kúpiť chlieb, keď sa mu minie, lebo je to nebezpečné. Našimi kampaňami a prednáškami sa snažíme sprostredkovať ľuďom, že by malo ísť predovšetkým o zmenu postoja.
Súčasné trendy hovoria o znovuzrodení populistických nálad, ktoré smerujú k tvrdej pravici a k potláčaniu akýchkoľvek ackeptačných názorov...
Na rozdiel od Slovenska niektoré vyspelé tradičné azylové krajiny prijímali celé desaťročia cudzincov. Utečenci v mnohých krajinách do istej miery prispeli k vybudovaniu určitých odvetví, zapôsobili ako pracovná sila v mnohých oblastiach. Na druhej strane sa prílev utečencov v posledných rokoch začal do takej miery kumulovať, že v týchto krajinách nastala istá presýtenosť. Ďalším faktorom spôsobujúcim neochotu prijímať ďalších utečencov je fakt, že aj medzi nimi sa nachádzajú ľudia, ktorí môžu byť ekonomickí alebo ilegálni migranti, a nie utečenci. Na zhoršení postojov k utečencom a vôbec k cudzincom, najmä voči ľuďom z moslimských krajín, sa výrazne podpísal práve 11. september 2001. Mierne sme to zaregistrovali aj na Slovensku. Niektorí Afganci, ktorí tu žijú už roky, majú dokonca slovenské občianstvo, spozorovali určitú nevraživosť aj u ľudí, ktorí ich už dlhé roku poznajú.
Načrtli ste súvislosti septembrových udalostí so zhoršujúcou sa situáciou utečencov. Nedal by sa tento dátum označiť aj ako prelomový vo vzťahu k utečencom v tom negatívnom zmysle?
Do istej miery možno, je to však veľmi zložitý problém. V apríli 2002 som bola v Bruseli na konferencii hovorcov UNHCR, kde sme diskutovali o hlavných súčasných problémoch. Jedným z nich je harmonizácia azylového práva v Európe, čo súvisí s jednotnou stratégiou - čiže znášanie spoločného bremena utečencov a rozloženie tohto bremena medzi jednotlivé krajiny. Súčasný stav charakterizujú dve protichodné tendencie. Ak na jednej strane pristupujú postkomunistikcké krajiny k prijímaniu utečencov, na druhej strane prichádza k extrémnym náladám a podpore hlasov, ktoré volajú proti.
Druhou otázkou bola percepcia utečeneckého obyvateľstva jednotlivými krajinami po 11. septembri. Možno by ste chceli vedieť, či existuje nejaká presná stratégia, ktorá stanoví body, čo budeme robiť. Tak také niečo neexistuje. Prijala sa konvencia boja proti terorizmu OSN, prijali sa rôzne opatrenia aj zo strany UNHCR, ktoré jednoznačne podčiarkujú myšlienku, že aj keď UNHCR sa výrazne chce podieľať na boji proti terorizmu, tak zároveň veľmi žiadame, aby sa v jednotlivých krajinách zachoval inštitút azylu v takej miere, v akej bol, v zmysle Ženevskej konvencie, aby ochrana pre ľudí, ktorí ju potrebujú, bola zachovaná.
Ako vidíte budúcnosť?
Čo bude ďalej, závisí od viacerých súvislostí. Slovensko v roku 2002 prijalo na svojom území viac nez 8 000 žiadateľov o azyl, celkovo od roku 1992 viac než 20 000. Samozrejme, vynára sa tu otázka Schengenu a systém prestavby hraníc, ochrana štátnych hraníc a pohybu osôb... Aktuálnosť tejto otázky narastá, do týchto vzťahov vstupuje stále viac subjektov. Vlády, ministri vnútra, medzinárodné organizácie, veľa konferencií, rokovaní, stretnutí. Rôzne organizácie navzájom spolupracujú, ale všetci si uvedomujú, ako celý ten komplex migrácie a problémov spojených s utečenectvom narastá. Okrem etnických, vojnových, náboženských, rasových konfliktov, ktoré ustavične spôsobujú nárast utečencov, vytvára sa i novodobé spektrum utečencov, spektrum vnútorne presídlených ľudí. Jedna skupina vytláča druhú. Pribúdajú rôzne geopolitické a ekonomické problémy, ktoré tú migráciu tlačia. V súčasnosti narastá tendencia pracovnej migrácie. UNHCR ale jednoznačne presadzuje a snaží sa zdôrazniť, že utečenci sú tí ľudia, ktorí v zmysle Ženevskej konvencie o postavení utečenca z roku 1951 potrebujú pomoc.
Načrtli ste scenáre viacerých neriešiteľných skutočností. K objektívnym faktorom, ktoré sťažujú súčasnú situáciu, sa pridávajú aj subjektívne: ľudský egoizmus, neochota prijať, podeliť sa. A tie bolia ešte viac. Necítite sa niekedy ako v bludnom kruhu?
Určite áno. A najmä s rastúcou hrozbou terorizmu sa u každého objaví otázka, či naozaj aj medzi nami nie je niekto, komu pomáhame a kto má úplne iné ciele a úmysly. Utečenci, tí opravdiví, sú však skromní a vďační ľudia, ktorí nás môžu obohatiť a ktorí potrebujú našu pomoc a porozumenie. Je to však ťažké vysvetliť ľuďom, ktorí ich nestretli, ktorí s nimi nie sú v každodennom kontakte. Nevedia, ako ich utečenci môžu obohatiť. Sú to nesmierne zaujímaví ľudia. Prinášajú multikultúrnosť, iné nazeranie na svet, nové ponímanie života. Pri rozhovore s nimi často prídete na to, aké zanedbateľné je vaše vlastné utrpenie alebo prípadné osobné či rodinné problémy. To všetko sa posúva do polohy relativity, keď vám žena rozpráva o tom, ako jej pred očami zabili dieťa, alebo postrelili manžela, ako sa dva mesiace nevideli, ako sa jej stratil syn, lebo vypadol v noci z nákladiaku, lebo ho iní utečenci vytlačili, a ona nevie kde ho hľadať... Sú to strašné osudy...
Pohnuté osudy, strach, bieda, násilie, prázdna peňaženka, moja aj ich, a súčasne hlúpy pocit zo samej seba, že ma vôbec dokáže trápiť niečo také prízemné... vnútorný rozpor, pomôcť, cítiť, obetovať... alebo jednoducho len chápať... v každom prípade už len zmätok v pocitoch naznačuje, že je tu čosi, čo sa približuje ľudskému srdcu, čo núti premýšľať a konať... a to je dôležité.
Pripravila Eva Tináková
