Možno tento úvod vyznie ako v tínejdžerskom liste, ale cítime, že treba napísať: "Prepáčte nám, že sme sa vám tak dlho neozvali." Naposledy ste mali možnosť náš i váš časopis čítať v kalendárnom roku 2002. Príčina tohto pre vás určite nevítaného stavu je veľmi prozaická. Nové dimenzie existujú už od roku 1997. Zakladateľská generácia a spolu s ňou takmer všetci ďalší aktívni priaznivci tohto časopisu už museli opustiť vysokoškolský životný štýl a zaradiť sa k "pracujúcej inteligencii".
Takmer všetci pochopili aj rozdiel medzi vetičkou "nemám čas", ktorú vysloví študent a ktorú vysloví člen našej redakcie, ktorý z práce uteká k redakčnému počítaču a snaží sa, hoci mesiac po uzávierke, dokončiť sľúbený článok.
Našťastie, viera pomáha aj v tomto prípade a Pán na nikoho nenaloží viac, ako znesie. Preto posilnil rady tých, na ktorých bude "nakladať". Poslal nám niekoľko nových redaktoriek, čím sa vyrovnal pomer medzi mužskou a ženskou časťou nášho osadenstva, a dúfame, že v budúcich číslach sa dočkáte prílivu ich sviežej energie v článkoch a možno sa prejaví i v celkovom vzhľade tohto časopisu.
Dúfame, že naše "prechodné" obdobie zvládnete s nami, aspoň tak, ako sa o to snažíme my - bez hnevu na našu "nemožnú" redakciu. Každé spoločenstvo vo fáze rastu vyzerá "nemožne". (Nepochybným dôkazom sú práve tínejdžeri.) Výsledok záleží od toho, ako tento proces zvládneme. Nie len my, ale aj vy.
Každý, kto otvorí tento časopis, otvorí si aj dvere do "dimenziáckej rodiny". Je fajn, že tie dvere sú vďaka vám "neustále otvárané".
P. S.: A nezabudnite nám napísať! Adresu máte!
Peťo & Zdenka
