Arabská a berberská kultúra, mešity s minaretmi, pestrá príroda od púštnych dún a kamenných vrchovín cez sýtozelené svahy predhorí, červené kopce s roztrúsenými stromami, skalnaté zasnežené štvortisícovky Atlasu až po morské pobrežia s honosnými letoviskami, chudobný žobrajúci vidiek, veľa srdečných domorodcov, ale aj neodmysliteľné zjednávanie na trhoch, to všetko je Maroko - krajina vzdialená od Európy necelých 14 kilometrov.
Z Agadiru do hôr
Začiatkom februára špekulujeme nad zlacnenými letenkami v CKM. Nakoniec sa dohodneme a dokopy sa dáva pätica Slovákov: Peťo Schmidt, Mišo Sálay, Janka Prokopová, Peťo Dravecký a Jožo Šoltés. Výlet sa začína cestou do Prahy, kde ešte večer oslávime v "hospůdke" Jozefove meniny. Ďalšie ráno sa lúčime so sychravou uzimenou Prahou a na obed už odpadáme od tepla pri medzipristátí na rozpálených Kanárskych ostrovoch. Po ďalšej hodinke pristávame na letisku v marockom Agadire.
Ponuky na požičanie auta sa v príletovej hale letiska na nás hrnú samy. Nakoniec dohodneme malé Fiat Uno na týždeň v cene 220 euro a začíname baliť. Zisťujeme že piati s batožinou do Una sa asi nevlezieme a na strechu montujeme nosič, kam putujú dva ruksaky. Vyrážame v preplnenom aute do neznámej krajiny.
Prvé africké kilometre ukrajujeme v smerujeme do hôr na severovýchod. Krajina okolo má zaujímavý ráz - zem je nasýtená do červena. Roztrúsené kríky a riedku trávu obhrýzajú malé ovečky a kozy. Ofukujú nás nákladiaky, ktoré majú korbu naloženú zelenou trávou tak vrchovato, že sa náklad miestami prehýba všetkými možnými smermi a my čakáme, kedy sa to vysype na vozovku. So súmrakom sa blížime k mestečku Taroudannt. Uzučká cestička, na ktorej ani nevieme, či už nie sme v pešej zóne, nás zbrzdí na 15 km/h a my sledujeme miestne obchodíky - od obuvníkov s rozvešanými topánkami, cez holičov pracujúcich priamo na ulici až po miestne mäsiarstva - kde okná do zaprášenej ulice tvoria predajné pulty. Sú tu rozvešané kusy hovädziny či kureniec a všade poletujú muchy. Do tohto všetkého sa miešajú miestni predavači, ktorí sa snažia predať svoj tovar.
Vyrážame na krátku prechádzku po mestečku. Všade znejú zvuky bubnov či miestnych spevov a rozvoniavajú miestne špeciality. Pri akomkoľvek prejavení záujmu o vystavený tovar sa stávame korisťou predavača. Jeden - po zistení, že sme prvýkrát v Maroku - nám začal vysvetľovať, ako u nich funguje predaj. On má záujem čo najviac utŕžiť, no zároveň chce tovar určite predať. Treba sa vybaviť dávkou trpezlivosti a začať zjednávať. K bežným taktikám patrí fingovaný odchod a nekonečné spúšťanie ceny. Nakoniec sa však dá dohodnúť a predavač balí tovar so širokým úsmevom: "Good price for you - good price for me!" Dravco a Jožo zatiaľ strážia auto a priateľsky sa rozprávajú s miestnymi šarvancami. Za zvyšky slovenských pagáčov chceme s nimi fotku, ale oni hneď spustia: "Un dirham, mesieur." Nakoniec sa uspokoja s pagáčmi. Keby tak vedeli, že sú z bravčových oškvarkov, asi by ich nejedli (pravoverný moslim bravčové neje). Volantu sa ujíma Jožo a v serpentínach smerom do hôr sa zhostí funkcie Schumachera. V noci za poriadnej tmy zastavujeme v sedle Tizi n Test, dva kilometre nad hladinou oceánu, a začína prvé stavanie stanov.
Strmými údoliami a štítmi Atlasu
Ďalší deň nás čaká nádherne slnečné ráno bez jediného mráčika. Vyrážame smerom k Asni, klesáme z vysokohorského priesmyku do hlbokých dolín Atlasu. V nižších polohách stretáme na strmých úbočiach mnoho terasovito usporiadaných dediniek. V údolí vždy tečie riečka a pri nej je život, na strmých stráňach Atlasu je len tráva a zopár suchých kríkov. V dedinách je množstvo detí, ktoré - keď vidia auto s cudzincami - idú hneď žobrať, niekedy pred nimi musíme aj utekať. Pri Asni odbočujeme na cestu k dedine Imlil, ktorá sa nachádza priamo v údolí pod najvyšším vrchom Atlasu - Djabal Toubkalom (zároveň najvyšší vrchol severnej Afriky). Z Imlilu sa dá ísť ďalej už len pešo, prípadne na prenajatom somárovi. Vyrážame pomerne neskoro, a tak nás pomerne skoro zastihne tma, našťastie stretáme starého pastiera, ktorý má v horskej osade voľnú izbu. Za mierny poplatok môžeme u neho prespať. Domáci bol veľmi milý, celý večer nám nosil čaj. Bol to domáci mätový čaj, ktorý tu všetci pijú. Podáva sa s obrovskou dávkou cukru, na decový pohárik približne tri lyžičky cukru.
Ráno za krásneho počasia vyrážame z osady dobyť vrchol Toubkalu, nachádzame sa približne vo výške 2300 metrov, čaká nás teda skoro 2000 výškových metrov. Pomerne rýchlo sa dostaneme cez kótu tritisíc metrov k poslednej turistickej chate v údolí. Za chatou začínajú snehové polia - Jožo a Mišo si ich vychutnali bez okuliarov celý deň. Kuko zavelil smer, ktorý sa síce Dravcovi a Jožovi nepáčil, no ostali sme spolu. Po hodinke šliapania zisťujeme, že sme na vedľajšom hrebeni. No čo už, vytýčime si skratku a hor' sa krížom cez panenský masív vedľajšieho kopca. Počas stúpania máme krásne výhľady na marockú červeno-hnedú kamennú púšť, začínajúcu juhovýchodne od Atlasu. V pozadí sa čnie ešte biely vrchol centrálneho Atlasu. Po dvoch hodinách námahy dorážame do sedla na hrebeni, odtiaľto ešte máličko nadol a napájame sa na správnu cestu k vrcholu. Dochádza nám však voda, keďže sme jej spotrebovali omnoho viac, vzhľadom na blúdenie neznačeným terénom. Joža navyše chytá únava z výšky. Rozhodujeme sa, ako ďalej. Jožo ide po značenej ceste na chatu a ostatní vyrážajú na vrchol. Nakoniec sa nám zjaví pred nosom vrcholový triangel - najvyšší bod severnej Afriky - Djabal Toubkal so svojími 4167 metrami. Vďaka Ti patrí, Bože, z našich sŕdc - opravdivé tiché, krásne úprimné ďakujeme. Po krátkej modlitbe a zopár snímkach sa vydávame na zostup za naším priateľom, ktorého stretáme na chate, ako si v pohode dáva mix Coca-Coly s mätovým čajom a debatuje s miestnymi a jedným Američanom, ktorý chce na vrchol zaútočiť zajtra. Spoločne potom za šera vyrážame do osady k pastierovi, kde nás čakajú naše spacáky. Kamenistá cesta je po celodennej námahe už dosť únavná, ale zvládame ju.
V sobotu spíme po namáhavej túre veľmi dlho. Ráno sa hodíme do miestnej bystriny a dáme si miestnu špecialitu kuskus (cestoviny z jahňacím mäsom a zeleninou - keďže však domáci nemá mäso, tak dostávame len zeleninu). Po dobrom obede prichádzajú miestni obchodníci, ktorí sa nám snažia predať všetko, čo majú. Nakoniec nás aj na zopár suvenírov "ukecajú", a dokonca ešte 300 metrov za dedinou sa snažia Peťovi predať dýku, o ktorú prejavil záujem. Z osady vyrážame po pansky - batožina sa nám vezie na somárovi. Po dvoch hodinách zostupu sme v dedinke Imlil pri našom Fiate. Predavačov na parkovisku už skúsene odháňame a vyrážame smerom na Marakéš. Prechádzame krajom neobvyklej červenej pôdy, pomaly si až myslíme, že sme na Marse.
Mesto trhov
Podvečer dorážame do Marakéša. Sme prekvapení veľkými rozľahlými križovatkami s kruhovými objazdmi, vidíme pekné domy a hotely v európskom štýle. Nocľah tu je veľmi drahý, a tak vchádzame radšej cez bránu do centra starého mesta - mediny. Ocitáme sa uprostred organizovaného chaosu. Vládne tu akési pravidlo pohybu vačšiny - či už na mopedoch, bicykloch, somároch alebo autách... vždy majú prednosť tí, ktorých sa za chvíľu váhania nazbiera viacej. Mesto v podvečer naozaj žije, prichádzame sem akurát za spevu mezuínov, ktorí zvolávajú ľudí k modlitbe.
Po chvíľke hľadania nachádzame lacný hotelík v úzkej uličke 50 metrov od pešej zóny. Po sprche a večeri z vlastných zásob vyrážame do mesta. Centrum je teraz večer úplne plné. Prichádzame na centrálne námestie - povestný marakéšsky trh. Zo všetkých strán počuť zmes zvukov. Sú tu komedianti, zaklínači hadov, predvádzači opíc, leguánov či iných potvor. Všade naokolo je veľa turistov, väčšinou Európanov. Akonáhle však človek vytiahne fotoaparát, hneď sa objaví vyberač peňazí. Pomaly sa presúvame k sektoru s občerstvením, cítiť tu vo vzduchu všakovaké domáce pochúťky - od slimákov až po klasické hamburgery. My sa zastavujeme pri stánku s čerstvým pomarančovým džúsom a dávame si 5-krát po dve deci. V okolitých obchodíkoch majú tovar od "Aladinových" lámp cez vodné fajky, africké bubny, oblečenie až po nože či keramiku. Celá táto zaujímavá večerná hra sa odohráva pod plášťom hviezdnej oblohy v opare z varenia v stánkoch s občerstvením.
Ďalší deň nás čaká kvetná nedeľa a my stojíme pred ťažkou úlohou - pokúsime sa v čisto islamskej krajine nájsť katolícky kostol. Po asi hodinovom dopytovaní, sa nám predsa len podarilo nájsť kostol v bohatej štvrti za hradbami - stál vedľa mešity. Radosť bola ešte väčšia, keď sme zistili že za hodinku začína omša, ktorá bola slávená s príchodom do "Jeruzalema" na živom somárikovi a pravými olivovými ratolesťami. Sprievod doprevádzal černošský, veľmi rytmický zbor. Omša bolo vo francúzštine, pašie čítali miestni mladí. Vďaka, Bože, za tento dar, ktorý tu môžeme prežívať. Po omši sa prejdeme ešte pozvoľna mestom a sledujeme miesta, ktoré sme videli včera za tmy. Život tu je v plnom prúde. V bočnej uličke natrafíme na malú reštauráciu, kde nás miestny šéfkuchár zláka vôňou svojho tadžinu dnu. Čaká nás tu kompletný nedeľný obed. Najprv skvelý kruhový chlieb, k nemu tanierik rajčín s olivami a korením, potom nasledovalo hlavné jedlo - tadžin v špeciálnych tadžinových hrncoch. Keď sme nadvihli pokrievky, celkom sa nám rozžiarili oči. Na dusenej zeleninke a zemiakoch šťavnaté kozie a kuracie mäsko. K tomu všetkému Coca-Cola s arabskými nápismi. Po dobrom obede zaplatíme hotelík a vyrážame von z mesta.
Africká Niagára
Ešte ani neopustíme posledné domy Marakéša a už sa na nás chystá búrka - prvá počas nášho pobytu. Všetci miestni si z toho ale očividne nič nerobia... naopak, akoby z toho dažďa mali radosť. V podstate aj nám sa páči - až na Miša a Peťa, ktorí majú ruksaky so spacákmi na streche auta. Pred zotmením sa konečne dostávame na odbočku do údolia Ouzoud. Ešte pár serpentín rozbitou cestou a sme na parkovisku. Tu zastavíme a okolo nás sa pomaly potichu rozostaví päť postáv, z ktorých sa však vykľujú - miesto divokých nebezpečných púštnych hrdlorezov - celkom ochotní, turistickým ruchom poznačení chlapíci núkajúci svoje "best price" ubytovanie v kempe či hotelíku. Po krátkom zjednávaní si vyberáme Hotel de France, kde sa piati ubytujeme v jednej dvojposteľovej izbe.
Ráno nás čaká opäť až "gýčovo" modré nebo. Hneď po raňajkách na priedomí smerujeme k miestnym vodopádom. Nebolo veru čo ľutovať... takú nádheru sme ešte nevideli. Kúsok od nášho hotelíka sa nachádza okraj priepasti - tektonický zlom v okolitom reliéfe - a od samého úžasu drevenieme... Cez okraj, na ktorom stojíme, sa opodiaľ valia do doliny prúdy vody, ktoré tu tvoria obrovskú, skoro 80 metrov vysokú kaskádu. Na dne tohto kotla vidíme malé bufety a reštaurácie, obohnané drevenými plôtikmi. Okolo sú udupané schody zo všadeprítomnej červenej hliny... jednoducho paráda. Po "vycvakaní" polovičky filmu v každom foťáku začíname zostupovať do údolia.
Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa k nám pridal miestny mladý muž, že nám bude robiť sprievodcu. Prijali sme ho medzi seba, i keď cestu dolu by sme určite našli aj sami. Dolu sa nám otvorila nádherná panoráma vodopádov, všetci sme ostali nemo pozerať. Dlho sme však nevydržali stáť, keďže voda nás lákala k plávaniu. Odvážnejší z nás sa vyštverali na skalný balkón asi 15 metrov nad hladinou, odkiaľ po chvíľke váhania skočili do hlbokého speneného kotla. Dnešné popoludnie sme venovali pikniku pri vode. Cestou hore sa ešte na chvíľu zastavujeme a dávame si tadžin. Keď si vypýtame k jedlu šalát, odpoveď čašníka znie "OK" napriek tomu, že nemá suroviny. Usadil nás, skočil na motorku, obehol dedinu a za 15 minút bol späť s čerstvými rajčinami a olivami.
V podvečer sadáme opäť do nášho Fiatu a vyrážame smerom na Saharu. Od nej nás však delí ešte hrebeň Atlasu a 300 kilometrov cesty. Začíname stúpať transatlaskou magistrálou do sedla Tizi n Tichka, ktoré má výšku viac ako 2000 metrov. Touto cestou chodí veľa kamiónov do južnej časti Maroka a ruch na ceste je teda pomerne čulý. V sedle nie je takmer žiadna vegetácia a fúka tu veľmi studený vietor, schádzame teda hneď dolu. Celá južná strana Atlasu je však veľmi pustá, začína tu už vlastne púšť. Okolo polnoci, kúsok za Ouarzazate staviame v kamennej púšti stany a čerpáme sily na ďalší deň.
Púštne dobrodružstvo
Ráno sa rozhliadneme po okolí a vidíme len samé kamene. Sadáme teda do auta a vyrážame na juh. Všade je nehostinná púšť. Od prvých pieskových dún nás však delí skoro 200 kilometrov. Cestu miestami lemujú zelené oázy - nachádzajú sa popri toku rieky Draa, ktorá vlastne riekou nie je - je to vádi - občasne tečúca rieka. Míňame mestečko Agdz a pokračujeme smerom na Zagoru, posledné väčšie sídlo pred veľkým morom piesku. 10 kilometrov za Zagorou vidíme prvé väčšie piesočné duny vysoké asi 25 metrov. Po okolí sa nachádzajú beduínske stany - tie však slúžia ako atrakcia pre turistov. Čoskoro k nám prídu domáci aj s ťavami, na ktorých sa môžeme za miernu úplatu povoziť. Spravíme zopár fotiek a vyrážame späť na Agadir, lebo zajtra ráno nám letí lietadlo. Rozľahlá nekonečná Sahara však leží ešte asi 50 kilometrov ďalej - za hradbou posledných horských hrebeňov. Tam však putujú už len karavány tiav, resp. veľké džípy, ktorým podvozky začínajú tam, kde nášmu fiatu končila strecha.
Dnes nás čaká ešte 300 kilometrov do Agadiru. Naša cesta viedla dosť veľkou okľukou, tak sme sa začali domácich pýtať, či sa nedá ísť nejako kratšie, tí nám ukázali skratku s novou cestou. Po 10 kilometroch však nová asfaltová cesta končila a my sme pokračovali 50 kilometrov po kamennej ceste v domnení, že asfaltka musí za najbližšou zákrutou pokračovať. Napokon za tmy prichádzame do Agadiru a hľadáme nocľah. Auto zaparkujeme pri verejnej pláži a spíme ako zarezaní priamo na brehu Atlantiku. Jožo sa v noci preberie a vidí rovno pred sebou ťavu - zobudí ostatných, a tí mu potvrdia, že sa mu nesníva.
Ráno vstávame a narýchlo sa balíme, sadáme do auta a - nechce naštartovať. Keďže sme mali takmer prázdnu nádrž, skondenzovala v karburátore voda a nebolo možné naštartovať (chceli sme ušetriť). Do odletu sme mali necelé dve hodiny. Nepomáhal ani doliaty benzín. Našťastie sa po pol hodine špekulovania jeden taxikár ponúkol, že nám pomôže. Nakoniec sme ho ukecali, nech nás aj napriek predpisom odtiahne na letisko. V polke cesty však motor naskočil a my sme dorazili na letisko pol hodinu pred odletom. Náš záchranca dostal však pokutu za to, že vošiel do zóny, ktorá je určená pre autá z požičovne. My, vďační za jeho služby, sme mu pokutu zaplatili a rozlúčili sa s ním. Rýchlo sa "prebalíme", vrátime auto a čoskoro odlietame (lietadlo nakoniec ide o hodinu neskôr).
-Jožo a Kuko, foto: Jožo-
