Chodí spať večer o desiatej, aby už o tretej alebo štvrtej nad ránom mohla začať pracovať. Marcela Dobešová, matka štyroch detí, podnikateľka, riaditeľka neziskovej organizácie Áno pre život, koordinátorka Fóra života a ešte aj študentka žilinskej univerzity. Z rozprávania som počula, že je to nezničiteľná žena, keď som ju stretla osobne, pridávam, že je to nezničiteľná žena s veľkým srdcom.
Pri aktivitách Marcely Dobešovej sa často objavuje slovo "život".
"K sociálnej práci som sa dostala v Žakovciach pri kňazovi Marošovi Kuffovi, keď som mu pomáhala s ekonomikou a organizáciou Inštitútu Krista Veľkňaza. Pred piatimi rokmi ma oslovil, že k nemu začínajú chodiť aj ženy, bezdomovkyne a on ich nemôže dať dokopy s problémovými mužmi. V tom období som mala štyri deti, súkromnú firmu,, trápili ma zdravotné problémy. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Bez spolupráce manžela, detí a priateľov by som to nezvládla."
Jeden z členom rodinného spoločenstva im ponúkol malý domček bez vody, na pevné palivo, s drevenou latrínou, ktorý zrekonštruovali a prvá mamička k nim prišla v lete 1998. Bola pre nich veľkým povzbudením, pretože hoci prišla z paneláku do skromných podmienok, bola veľmi vďačná za pomoc. Vzápätí prišla ďalšia a o niečo neskôr sa rozhodli kúpiť ďalší dom.
"Bolo to dobrodružstvo, pretože som si povedala, že ak zoženieme peniaze dom bude a ak nie tak nebude. Za týždeň som zohnala osemsto tisíc korún."
Cez Maroša Kuffu sa skontaktovali so švajčiarskou organizáciou Ja zum Leben (Áno pre život), ktorá im pomohla radami, ale aj finančne. Podľa nich si vybrali aj meno svojej organizávie.
"Veľmi nám pomáha aj slovenský emigrant doktor Mikuláš Havrila, ktorý je našim vzorom, pretože nikdy nestráca nádej. Má veľké zdravotné problémy, ale nerobí mu problém po chemoterapii kedykoľvek prísť na Slovensko."
Príbytky lásky
V jednom domove je 24 hodinovú služby a pre prípad potreby sú ženám k dispozícií sociálne pracovníčky a psychologička. V druhom domčeku, ktorý je určitým medzistupňom sa už ženy starajú sami o seba.
"Niektoré ženy, ktoré k nám prichádzajú nemajú so sebou nič. Často sú na úteku len s niekoľkými vecami v igelitovej taške bez občianskeho preukazu. Z 90 percent sú z detských domovov, žili bez matky a otec zlyhal alebo boli týrané. Keď k nám príde ubolená žena, doráňaná životom, snažíme sa, aby sa najprv psychicky zotavila a potom urobíme anamnézu príčin, prečo sa dostala so tohoto stavu."
Tieto ženy vedia, že v zariadení môžu ostať len niekoľko mesiacov, kým prekonajú krízu.
"Žijeme ako veľká rodina, a snažíme sa prijímať všetky členky také aké sú. Sami si nakupujú, varia, starajú sa o deti, učia sa hospodáriť s peniazmi. Chceme pre ne vybudovať aj svojpomocné dielne, v ktorých by sa vyrábali bábky, šila posteľná bielizeň. Samé si píšu žiadosti o podporu, sociálnu pomoc, my im vybavujeme stratené občianske preukazy a zdravotné karty. Keď sú pripravené vrátiť sa späť do života, kontaktujeme sa so sociálnymi úradmi v mieste ich trvalého bydliska a hľadáme, čo ďalej. Novou nádejou je, že by bývali u starších ľudí. Zatiaľ sa to podarilo dvom mamičkám. S takýmto spolužitím máme veľmi dobré skúsenosti, pretože hneď oproti nám je Domov vďaky pre starších ľudí a medzi našimi domovmi sú veľmi pekné vzťahy. Naše mamičky s deťmi chodia do ich parku, rozprávajú sa s nimi a oni ožijú. Hrajú im očká, vzniká prepojenie potreby. Matka potrebuje starú mamu a tá zasa vnúčatá. Hľadáme starších ľudí po celom Slovensku, ktorí by našim ženám poskytli ubytovanie alebo opustené domy za prijateľnú cenu."
Kríza otcovstva
Ako je podľa Teba možné, že sa tehotné ženy ocitnú bez prostriedkov na ulici a matky utekajú pred manželmi - tyranmi z domu?
"Vo všeobecnosti je to kríza otcovstva a strata zodpovednosti. Štyridaťročný systém, v ktorom sme mali o všetko postarané, nenútil ľudí k zodpovednosti. Potom sa zo západu začali šíriť myšlienky feminizmu. V rodine zoberie kormidlo do rúk žena a muž je len piate koleso pri voze. Žena si toho berie na plecia viac ako zvláda. Pri výchove detí chýba mužský vzor, a potom sa v rodine šíri agresivita, násilie, nezodpovedné plánovanie rodičovstva, ktoré končí antikoncepciou, potratmi, a ktoré samozrejme prechádza na mladšiu generáciu."
Jednou z aktivít Áno pre život sú semináre o tehotenstve, materstve, antikoncepcii, eutanázii.
" U nás sa málo hovorí o interrupcii a aj keď sa hovorí tak veľmi málo o post abortívnom syndróme. V rodinách kde bol potrat je veľa problémov. Nikoho nemôžeme odsudzovať, ale je potrebné o tom hovoriť."
Na jednom z týchto seminárov vznikla myšlienka založiť fórum, v ktorom by sa združovali organizácie chrániace život od počatia až po prirodzenú smrť.
"Keď sme začali robiť semináre, mala som pocit, že som sama v okolí, no predsa som vedela o viacerých organizáciách a jednotlivcoch, ktorí sa zaoberajú touto problematikou. Pri treťom seminári Vybrať si život sme sa snažili nakontaktovať na celé Slovensko."
Prvé stretnutie Fóra pre život bolo v roku 2001 a dnes už zastrešuje 25 mimovládnych organizácií. Neformálne zoskupenie bez právnej subjektivity sa stretáva 3 krát do roka a snaží sa riešiť spoločné problémy, vzájomne sa informovať, koordinovať spoločné akcie a sporofesionalizovať ponúkané služby. Marceliným prianím je, aby raz vznikla nadácia, ktorá bude finančne podporovať projekty a organizácie na ochranu života.
Žiarivý príklad bez peňazí
Hoci sú azylové domy Áno pre život príkladnou ukážkou starostlivosti o núdzne ženy, ku ktorej sa hrdo hlási štát, tretí sektor i Cirkev, pre nedostatok financií museli dať zamestnankyniam výpovede a pracujú už len ako dobrovoľníčky.
"Je paradoxné, že náš štát podporuje viac ľudí, ktorí poberajú podporu v nezamestnanosti, ako sociálnu prácu. Myslím, že peňazí v štátnej kase aj v treťom sektore je dosť. Ľudia, ktorí ich rozdeľujú však majú iné kritéria. Veľmi zvláštny systém je aj v treťom sektore. Na Slovensku je 17 tisíc občianskych združení. Nepodporujú sa však už existujúce organizácie, ktoré majú jasné vízie a ciele, ale nové, vznikajúce na základe donorom vypísaným grantom. Dostanú peniaze a po ukončení grantu, po roku, dvoch zaniknú."
Marcela je jednou so žien, ktoré popri svojej práci a rodine nezištne pomáhajú iným. V čom spočíva jej nezničiteľnosť? Ako stíha podnikať, riadiť neziskovú organizáciu, študovať a nezanedbávať pritom rodinu?
"Je to vecou organizácie práce a zapájania ľudí (smeje sa). V rodine je to zabehnutý systém, v ktorom má každý svoju úlohu. Deti sú samostatné a veľmi mi pomáhajú. To isté v práci. Mám okolo seba ľudí, s ktorými to dokážem."
Stále keď Ťa vidím pracuješ, beháš, nespíš. Ako oddychuješ a odbúravaš únavu?
"Raz do roka chodíme na dvojtýždňovú dovolenku. Relaxujem pri šoférovaní auta a čo sa týka spánku, spím 5, až 6 hodín. Veľmi výkonne pracujem nad ránom, takže chodím spať okolo desiatej večer a už o tretej, štvrtej pracujem. Keď rodina o pol siedmej vstáva, už mám kus práce za sebou."
Pripravila Martina Brenčičová
