|
Predstavte si jednu situáciu. Polovicu nehnuteľností na Slovensku by vlastnili cudzí štátni príslušníci, napríklad Maďari či Rakúšania. Samozrejme, je to utopistická predstava. Pre takmer všetkých Slovákov nepredstaviteľná. "Už sme tu niečo podobné mali do roku 1918, do minulosti sa vracať nebudeme," bol by asi najčastejší argument voči podobnej predstave. "Slovensko je hrdým štátom a Slováci sú hrdým národom. Toto nedovolíme. Máme hodnoty, ktoré budeme brániť," argumentovali by iní. Práve všetci takto uvažujúci by však mali zo svojich vyhlásení aspoň trochu poľaviť. Samozrejme, nebolo by dobré, keby sa polovica Slovenska takto rozpredala, ale príslušníci iných národností sú už dávno tu. Navyše sa aj podieľajú na budovaní slovenských národných hodnôt. A tento trend bude aj naďalej pokračovať. Onedlho by sa Slovensko chcelo stať členom Európskej únie. Nie je to však iba o hospodárstve a voľnejšom cestovaní, ale aj o ľuďoch. Keď sa staneme členmi EÚ, konkurencii cudzincov (vlastne oni už nebudú cudzincami) sa nevyhneme. Mnohokrát nám vezmú prácu, budú kupovať slovenské nehnuteľnosti, ktorých ceny sú momentálne pre Západoeurópana v porovnaní s tými uňho doma smiešne, a vrcholom bude, že budú zasahovať do riadenia nášho štátu. Treba si však uvedomiť jednu závažnú vec. Slovensko je v srdci Európy a Európa je otvorená. Nemôžeme sa tváriť, že my sme samostatný ostrov v rozbúrenom mori. Azda jediným naším problémom je, že nároky v Európe sú veľké a Slovensko na ne zatiaľ nie je zvyknuté. Na Slovensku sa bojíme vziať za niečo zodpovednosť. Keby bolo treba pomôcť, radšej ostaneme na brehu, ako by sme skočili do rozbúrenej rieky. Často sa hovorí, čo my môžeme od Európskej únie dostať; ale čo môžeme dať? Je tu viacero možností, ale Európu môžeme obohatiť minimálne o duchovný rozmer. Slovensko so svojimi tradíciami, ale aj súčasnosťou na to má. Aj na toto obohacovanie iných sa však treba pripraviť. Škoda, že zatiaľ sa o tejto príprave príliš nerozpráva. Teraz je na to ideálny čas. Peter Pašuth |