Jedno horúce sobotné popoludnie som sedela u známeho a popíjala džús. V lete treba zvlášť dôsledne dodržiavať pitný režim. Rozhovory s kamarátmi sú od ročných období nezávislé. A tak sme sa rozprávali. Ani neviem, ako sa na pretras dostala tematická mozaika, s čriepkami ako "viera", "Cirkev", "pedofilní kňazi"... Kamarát síce veľa netuší o "Ježiškovi," ale zdá sa mu, že Jemu - keď behal bosý po Palestíne a uzdravoval - nešlo o to, čo dnes jeho nasledovníci v rámci kresťanstva zdôrazňujú. Nešlo mu o drahé kalichy. Nešlo mu o organizáciu, za ktorou tak silno cítiť moc a prachy... Výčitiek pribúdalo, jedna za druhou sa na mňa sypali a ja som len na kamaráta pozerala, neschopná preriecť slovka. Možno som mala byť na také niečo pripravená. Možno by kresťan mal aj o polnoci vedieť odrecitovať argumenty obhajujúce svoju vieru... ale dá sa viera obhajovať? A vôbec, kritizujú vlastne neveriaci našu vieru? Alebo skôr náš život, správanie kresťanov a ich duchovných nadriadených?
V to horúce popoludnie som domov odchádzala s boľavým vnútrom. V mnohých veciach mal totiž kamarát pravdu. A ja s tým zrejme nemôžem nič urobiť. Našťastie však viera nestojí na ľudských konštrukciách. Ich otrasy ňou síce môžu zalomcovať, ale stále tu zostáva vzácne prepojenie na Toho, kto je jej darcom a súčasne hlavným protagonistom. Večer po tom horúcom popoludní, v čase otáznikov, pochybností, smútku, som skoro hmatateľne cítila Jeho prítomnosť.
Ktovie, koľkokrát ju takto zažili účastníci tohtoročného celosvetového stretnutia mládeže v Toronte. O tom, čo všetko ich púť obnášala, sa dozviete z reportáže Jozefa Šoltésa, ktorý mal dokonca šťastie pobudnúť v Kanade o dva týždne dlhšie, ako väčšina ostatných cestovateľov. No a pre tých z vás, ktorí sa z prázdnin vraciate skôr so zážitkami srdcového charakteru, prináša Elenka Gajdošíková ďalší príspevok rubriky Vzťahy.
Verím, že si aj v tomto čísle Nových dimenzií nájdete aspoň niečo, čím sa Vaše a naše dimenzie spoja...
Lucia
