|
"Tak ako soľ dáva jedlu chuť a svetlo osvecuje temnotu, tak svätosť dáva plný zmysel životu, lebo ho robí odbleskom Božej slávy. Koľkých svätých, aj spomedzi mladých, napočítame v dejinách Cirkvi! Vo svojej láske k Bohu zažiarili svojimi heroickými čnosťami pred tvárou sveta a stali sa životnými vzormi, na ktoré Cirkev poukazuje ako na hodné nasledovania pre všetkých. Spomeňme niektorých z nich: Agnesa Rímska, Andrej Phú Yen, Pedro Calungsod, Jozefína Bakhita, Terézia z Lisieux, Pier Giorgio Frassati, Marcel Callo, Francisco Castelló Aleu alebo aj Kateri Tekakwitha, mladá Irokézka nazývaná "Ľalia Mohawkov". Prosím trojjediného Boha, aby na príhovor tohto veľkého zástupu svedkov, urobil z vás, milí mladí, svätých tretieho tisícročia!" (Ján Pavol II.)
V posolstve, ktoré Svätý Otec adresoval mladým pripravujúcim sa na XVII. Svetový deň mládeže v Toronte, môžeme nájsť aj mená deviatich mladých ľudí z rôznych čias, rôznych kontinentov a rôznej farby pleti, ktorí počas svojho života preukázali hrdinské čnosti viery a po smrti ich Cirkev vyzdvihla na oltár - troch ako svätých a šiestich ako blahoslavených. A práve oni sa stali patrónmi blížiaceho sa svetového stretnutia mladých. Nie všetci sú v našom prostredí známi, a tak vám ponúkame aspoň niekoľko stručných faktov z ich života.
sv. Agnesa Rímska (zomrela okolo roku 304), spomienka 21. januára
Mala len 13 rokov, keď sa stala obeťou posledného, ale zato najkrutejšieho prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Odmietla sa stať manželkou bohatého Rimana, s hrdinským vyznaním, že jej jediným ženíchom je Ježiš Kristus. Na mieste jej smrti na známom námestí Piazza Navonne v Ríme stojí dnes chrám sv. Agnesy. Jej život, hrdinstvo a smrť inšpiruje dodnes mladých k čistote. Jej meno znamená v latinčine čistý a v gréčtine ovečka.
bl. Andrej z Phú Yen (okolo 1625 - 1644), spomienka 26. júla
Narodil sa v provincii Phú Yen vtedajšieho kráľovstva Kočin Čína (územie dnešného Vietnamu). Matka jeho vzdelanie zverila do rúk jezuitského misionára pátra de Rhodesa. Andrej patril k jeho najlepším žiakom a ako 15-ročný prijal spolu so svojou matkou krst. Po jej smrti zostal pomáhať pátrovi de Rhodesovi. Stal sa členom katechetického spoločenstva Boží dom, ktorého úlohou bolo slúžiť Cirkvi, pomáhať kňazom a šíriť Evanjelium. Miestny kráľ, ktorý sa obával vplyvu kresťanstva, dal pokyny miestodržiteľovi provincie zakročiť proti nim. Páter de Rhodes bol vypovedaný a vojaci v jeho dome zatkli Andreja. Ten sa odmietol zriecť svojej viery a bol odsúdený na smrť a na ulici mesta Ke Cham bol popravený niekoľkými ranami kópiou a odseknutím hlavy 26. júla 1644.
bl. Pedro Calungsod (1655 - 1672), spomienka 2. apríla
Pedro bol Filipínčan, ktorý ako 13-ročný odišiel z domova ako mladý katechét spolu so skupinou jezuitských misionárov na Ladronezske ostrovy, aby priniesli Krista ľuďom kmeňa Chamaros. Život tu bol veľmi ťažký, evanjelizácia postupovala pomaly, misiu často ničili tajfúny. Začali sa šíriť klebety, že voda, ktorou misionári krstia, je jedovatá a spôsobuje smrť. Keď jezuita páter Diego spolu s Pedrom krstili 2. apríla 1672 domorodé deti, pristihol ich ich otec, a ten zranil Pedra oštepom na hlave a na hrudi. Páter Diego mu stihol dať rozhrešenie, a potom zabili aj jeho. Vrahovia ich telá hodili do mora, ktoré ich už nikdy nevydalo. Ostatní misionári si spomínali na Pedra ako na dobrého chlapca, výborného katechétu a verného pomocníka, ktorého odhodlanie vo viere až po mučenícku smrť z neho urobilo dobrého Kristovho vojaka. Ostrovy, kde prišiel o život, sa dnes volajú Mariánske, na počesť Panny Márie.
sv. Jozefína Bakhita (1869 - 1947), spomienka 8. februára
Narodila sa v Sudáne v pokojamilovnom a pracovitom kmeni Dagiov. Jej rodina bola bohatá, otec bol zástupcom starostu a mal tri dcéry a troch synov. Keď mala 5 rokov, obchodníci s otrokmi uniesli jej najstaršiu sestru, rodina sa s jej stratou nevedela zmieriť. O tri roky neskôr ten istý osud postihol aj Jozefínu. Arabský obchodník s otrokmi ju najprv niekoľko mesiacov väznil (práve on jej dal meno Bakhita), potom ju predal. Následne bola predaná ešte päťkrát a niektorí majitelia s ňou surovo zaobchádzali a bili ju. Jej posledný majiteľ, taliansky vicekonzul Callisto Legnani jej daroval slobodu. Vrátili sa do Talianska, kde si ju adoptovala rodina Michieliových. Spolu s ich najmladšou dcérou Alicou odišli do Benátok do Inštitútu pre katechumenov, ktorý viedli sestry kanoziánky. V roku 1890 prijala krst, o tri roky neskôr vstúpila k sestrám kanoziánkam a v roku 1896 zložila večné sľuby. Zvyšných 50 rokov života prežila v službe Pánovi ako rehoľná sestra. Sestry ju poznali ako veľmi jemnú, ochotnú vždy pomôcť. V kláštore Scio, kde prežila svoje posledné roky, ju volali "naša čierna matka".
sv. Terézia z Lisieux (1873 - 1897), spomienka 1. októbra
Terézia Martinová, známa ako malá Terezka Ježišova, pochádzala z Normandie a bola najmladšia spomedzi piatich sestier. V mladom veku prišla o matku. Veľmi túžila stať sa rehoľnou sestrou karmelitánkou. Vďaka svojej silnej túžbe a tvrdohlavosti dostala od pápeža Leva XIII. výnimku a ako 15-ročná vstúpila do kláštora karmelitánok. Jej úmysly a jej srdce nepoznali hraníc. Chcela sa stať srdcom Cirkvi. Ako 20-ročná ochorela na tuberkulózu. V boji s chorobou úžasne duchovne rástla, hoci na sklonku života nemohla prijímať eucharistiu. Zomrela ako 24-ročná. Sladkú legendu, ktorá obklopovala jej život, rozvrátilo v roku 1956 vydanie jej denníkov, ktoré ukazujú jej veľký duchovný boj, ale aj potvrdzujú Pánove slová: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." Hoci sa nikdy nesplnila jej túžba ísť na misie do Hanoja vo Vietname, pápež Pius XI. ju vyhlásil za patrónku misií. Pápež Ján Pavol II. ju ustanovil za Učiteľku Cirkvi.
bl. Pier Giorgio Frassati (1901 - 1925), spomienka 4. júla
Narodil sa v zámožnej rodine v Turíne. Otec bol významným liberálnym politikom, šéfredaktorom denníka La Stampa, senátorom a neskôr veľvyslancom v Nemecku. Už počas štúdia na jezuitskom gymnáziu sa stal členom Mariánskej družiny a Apoštolátu modlitby. Žil hlbokým duchovným životom, ktorého koreňmi bola eucharistia a mariánska zbožnosť. Všetok voľný čas a finančné prostriedky venoval chudobným, chorým, sirotám, vojnovým invalidom. Chcel slúžiť Bohu ako laik vo svete, nie ako kňaz či rehoľník. Neskôr sa rozhodol študovať banskú techniku na univerzite v Turíne, aby mohol medzi baníkmi ešte lepšie slúžiť Kristovi. Nevyhýbal sa ani sociálnym a politickým aktivitám. Vstúpil do Katolíckej študentskej federácie a Katolíckej akcie. Napriek otcovým politickým názorom, sa stal členom Ľudovej strany, ktorá presadzovala myšlienky sociálnej encykliky Leva XIII. Rerum novarum. Mal rád hory a horolezectvo, bol aktívnym športovcom, často chodil, do divadla, opery či múzeí, miloval umenie, hudbu aj poéziu. Tesne pred získaním inžinierskeho diplomu ochorel Heinego-Medinovou chorobou, ktorou sa pravdepodobne nakazil od chudobných. Po jej rýchlom priebehu zomrel 4. júla 1925. Jeho pohreb sa stal v Turíne obrovskou manifestáciou ľudí, ktorým Pier za svojho života pomohol.
bl. Marcel Callo (1921 - 1945), spomienka 19. marca
Narodil sa vo francúzskom meste Rennes ako druhý najstarší spomedzi deviatich detí, keď mal 12 rokov, najstarší brat odišiel do seminára a on musel prebrať jeho úlohu v rodine. Bol členom Eucharistickej krížovej výpravy, ktorá učila mladých ľudí žiť v permanentnej modlitbe k Eucharistii, ktorá je srdcom ich života. Bol aj skautom. Aktívne pracoval v Hnutí mladých katolíckych robotníkov, snažiac sa prežívať svoju vieru vo svete pracujúcich. Po nemeckej okupácii bolo hnutie zakázané a muselo pracovať v ilegalite. V roku 1943 zomrela pri bombardovaní jeho sestra. Hoci sa Marcel mal ženiť, radšej odišiel na pracovné nasadenie, ako by mal spôsobiť utrpenie svojej rodine. Dal radšej prednosť riskantnej evanjelizácii medzi robotníkmi, sprevádzanej ťažkosťami a zastrašovaním. Za jeho katolícke zmýšľanie ho 19. mája 1944 uväznili. Prešiel väzením v Gote a koncentrákmi vo Flossenburgu a Mauthausene. Podstúpil tu obrovské utrpenie, ktorému podľahol 19. marca 1945.
bl. Francisco Castello Aleu (1914 - 1936)
Narodil sa v Alicante v katalánskej rodine, po smrti otca sa rodina presťahovala do Katalánska do mestečka Lleida. Francisco sa učil u jezuitov a bol členom Federácie mladých kresťanov Katalánska pôsobiacej v rámci Katolíckej akcie v Španielsku. Vyučil sa za lekárnika, ukončil vojenskú službu a zasnúbil sa s Máriou Pelegriovou. Počas prenasledovania kresťanov v Španielsku ho 21. júla 1936 zatkli vojaci. Pri výsluchu vyznal: "Teším sa, že som väzeň. Keby som mal 10 000 životov, 10 000-krát by som dal život Bohu. Nevidím dôvod, prečo by som sa mal brániť." Tri listy, ktoré napísal pred popravou svojim sestrám, svojmu duchovnému vodcovi a svojej snúbenici, svedčia o jeho sile, veľkorysosti, vyrovnanosti, pokoji a radosti. Bol blahoslavený spolu s ďalšími 232 mučeníkmi španielskej občianskej vojny 11. marca 2001.
bl. Kateri Tekakwitha (1656 - 1680), spomienka 17. apríla (Kanada), 14. júla (USA)
Bola dcérou Indiánky z kmeňa Algonquin. Tú zo zajatia Irokézov oslobodil muž, ktorému potom porodila dcéru Tekakwithu a syna. Keď mala 4 roky ochorela rodina na kiahne, rodičia a brat zomreli a na jej tvári ostali viditeľné jazvy po chorobe, vďaka čomu ostala veľmi plachá a nesmelá. Vzali si ju k sebe jej teta a strýko, ktorý bol náčelníkom kmeňa Turtle. Prvýkrát sa stretla s kresťanstvom ako 11-ročná, keď sa v ich osade na 3 dni zastavili jezuitskí misionári sprevádzajúci Mohawkow na mierové jednania. S nadšením prijala ich náuku, ale nepožiadala hneď o krst. Keď mala 18 rokov, požiadala otca Lambervilla, ktorý pôsobil na území, kde žil aj ich kmeň, aby ju pokrstil, aj keď v ich kmeni boli veľmi silné protikresťanské nálady. Odvtedy nebojácne praktikovala svoju vieru aj proti obrovskému odporu zo strany súkmeňovcov, dokiaľ ju nedonútili ujsť z ich osady. Usadila sa v Khanawake na rieke St. Lawrenc, neďaleko Montrealu. Jej úžasná zbožnosť fascinovala nielen Indiánov, ale aj Francúzov a misionárov. Zasvätila celý svoj život deťom, ktoré učila modliť sa, a tiež chorým a starým, až dokiaľ aj ju nepostihla smrteľná choroba. Zomrela 17. apríla 1680 so slovami: "Milujem ťa, Ježiš." Chvíľku po jej smrti, mohli zhromaždení okolo jej lôžka vidieť zvláštnu vec: všetky jazvy z jej tváre zmizli. Hneď po smrti sa k nej začali ľudia modliť o príhovor a putovali k jej hrobu.
Roman Tarina
|
|