Zaiste ste počuli o náboženstvách, ktoré stoja na náuke o predurčení. Podľa tejto náuky Boh predurčuje už vopred ľudí k tomu, ako dopadnú, t. j. k večnému zatrateniu alebo k večnej spáse. Človek sám nemá možnosť nič zmeniť svojimi silami na tomto predurčení. Spôsob, ako žije svoj život, neovplyvní jeho budúcnosť, ku ktorej bol predurčený. A tak, ak bol človek predurčený k večnej spáse, môže hrešiť a opíjať sa každý deň - bude aj tak spasený. A naopak, ak bol predurčený k večnej záhube, môže sa modliť, koľko chce - predsa bude zatratený.
Hoci si povieme, v čom spočíva základná slabina tejto náuky, predsa sú miesta vo sv. Písme, ktoré by ju mohli na prvý pohľad podporiť. V Novom zákone vidíme rôznych ľudí: ľudí, ktorí sa rozhodli nenasledovať Krista, ale opustili ho a svoj život si pravdepodobne zariadili bez neho; vidíme tam aj ľudí, ktorí sa rozhodli s ním ostať - apoštolov; Avšak vidíme tam aj človeka, ktorý sa zrejme nerozhodol, ale za ktorého to bolo už vopred rozhodnuté - Judáš. Evanjelista končí svoje rozprávanie tým, že Ježiš vedel, kto ho zradí. Ak teda Judáš Ježiša neskoršie zradil, máme dojem, ako keby len splnil to, čo mu bolo dané; Ježiš to vedel, a tak sa to muselo stať. Judáš nemal na výber. Bol hnaný k tomu, čo mu bolo predurčené. Keď zoberieme do úvahy ešte aj iné texty zo Svätého písma, zo Starého zákona, ktoré hovoria o človeku, ktorý Ježiša zradí, náš obraz je jasný: Judáš bol predurčený, a tak nemal na výber... Ako to teda je?
Základnou vecou, ktorá sa stále a stále opakuje v Svätom písme a na ktorej stojí celá dôstojnosť ľudskej osoby, je to, že BOH STVORIL ČLOVEKA AKO SLOBODNÚ BYTOSŤ. Človek je slobodný. A kde sa hovorí o slobode, tam musia byť aj možnosti - najmenej dve, z ktorých si môže vybrať. Boh človeku túto slobodu nikdy neodníme. Nikdy. To je základ, ktorý robí človeka človekom. To je definícia človeka. A tak každý jeden z nás sme naozaj v stave, kedy musíme rozmýšľať, čo robiť a čo nerobiť. To, ako sa rozhodneme, závisí od našej zodpovednosti. V tomto zmysle potom žiadna náuka o predestinácii neobstojí.
Keď sledujeme vývoj človeka, vidíme dve etapy: vek dieťaťa a vek dospelosti. Dieťa je to, ktoré nie je ešte dospelé. Dieťa je človek vystavený manipulácii iného; dieťa je bytosť, ktorou kmášu vetry - kadiaľ vietor, tadiaľ plášť. Dieťa prestane byť dieťaťom vtedy, keď si vytvorí, definuje a začne uvedomovať tzv. základný postoj svojho života - kedysi sme to zvykli nazývať svetonázor. Môj základný postoj k tomu, čo vidím okolo seba, a k sebe samému je takýto a takýto. Na základe tohto postoja si potom vytvorím tzv. základné rozhodnutie, t. j. definíciu môjho života, zmysel môjho života a smer môjho života. Toto všetko potom definuje moju identitu. Toto povie aj mne, aj iným, kto som a akým človekom som. Človek, ktorý si nevytvoril svoje fundamentálne rozhodnutie, sa nikdy nestal dospelým človekom, a tak nikdy neopustil väzenie detskosti. (Ako príklad by sme mohli uviesť epizódu z austrálskeho filmu Shine [Žiara] o slávnom klaviristovi Davidovi Helfgottovi. Jeho osud je zaujímavý a dojemný. Ide o boj s otcom, ktorý si ho až príliš privlastňuje a identifikuje sa s ním, čo spôsobí, že mu nedovolí rozhodovať sa podľa toho, čo sám cíti: konkrétne ide o miesta jeho ďalších hudobných štúdií, na ktoré je pre svoj talent pozývaný. Stále ustupuje. Až jedného dňa, vo svojich pätnástich rokoch sa konečne proti otcovi vzbúri: "Idem tam, kam ja chcem." A ide...)
V podstate ide o dve možné základné rozhodnutia: buď sa rozhodnem pre Boha, alebo bez neho. V našom živote musí byť okamih, kedy povieme: Boh je, a tak chcem celý svoj život nasmerovať na neho. Všetky svoje rozhodnutia, ktoré neskôr urobím, urobím s týmto vedomím a s týmto zreteľom. Alebo Boh nie je nič pre mňa, a tak môj život bude životom bez neho, alebo dokonca proti nemu.
Niekto urobí toto rozhodnutie v okamihu, kedy (duševne) prechádza z mladosti do dospelosti, iný v momente svojho obrátenia alebo inej formy prebudenia.
Pýtame sa: A je človek, ktorý urobí takéto rozhodnutie, od okamihu tohto svojho rozhodnutia dobrý, alebo zlý? Všetky jeho skutky sú dobré, alebo všetky zlé? NIE. My ostávame v podstate ľuďmi, stále hriešnymi, bojujúcimi so svojimi slabosťami a chybami, avšak vždy ochotnými dať veci, ak sme sa prehrešili, do poriadku. Jeden zlý čin nás nerobí zlými a zatrateniahodnými. TO, ČO NÁS KVALIFIKUJE A HODNOTÍ AJ VO VZŤAHU K BOHU, JE NÁŠ CELKOVÝ SMER A ROZHODNUTIE. Teológ Joseph Fuchs hovorí, že ak človek s pozitívnym základným rozhodnutím príležitostne oklame, nestáva sa ešte zatrateniahodným klamárom, alebo naopak, ak človek s negatívnym základným rozhodnutím dá niekedy niekomu obrovskú almužnu, to ho ešte necharakterizuje ako človeka obráteného. Jednotlivé skutky sú jednotlivými skutkami; čo je hlavné, to je náš celkový, základný postoj a na ňom vybudované základné rozhodnutie.
Pýtame sa: Ako je možné urobiť takéto rozhodnutie? Je človek sám schopný urobiť ho? NIE. Je to vec milosti. Boh ju však dáva každému. Aj Judášovi ju dal. Keby sa bol obrátil, niekto iný by bol síce Ježiša zradil, ale nebol by to on. Boh milosť vždy burcuje a ona obyčajne prichádza v pravý čas...
Milan Bubák SVD
