Nedá sa povedať, žeby krajina na severe Británie patrila k najvyhľadávanejším cieľom slovenských turistov. Podľa zemepisnej šírky leží Škótsko ešte o trochu severnejšie ako Dánsko, a keďže je to krajina z troch štvrtín obmývaná Severným morom, vyhliadky na slnkom zaliatu dovolenku na horúcich piesočnatých plážach, sú viac než mizivé. Ak niekto navštívil Anglicko a sťažoval sa na chladné a daždivé počasie, po príchode do Škótska mu bude za "teplým a slnečným Anglickom" trochu smutno. Spoznávanie tejto krajiny je teda spojené s určitým "diskomfortom", ale o čo väčšia námaha, o to intenzívnejšie zážitky. Mentalita obyvateľov je jednou z vecí, ktorá dokáže rozjasniť zamračené tváre uzimených cestovateľov. Väčšina Škótov je k cudzincom veľmi prívetivá a pohostinná, jav v západnej Európe nie až tak celkom bežný. Veľmi inšpirujúca je aj škótska odolnosť voči dažďu, ktorý pre spoločenský život pod holým nebom neznamená absolútne žiadne obmedzenie. Napriek tomu, že prší veľmi často, ľudí s dáždnikom stretnete len zriedka. Najčastejšie na golfovom ihrisku, kde si dôchodcovia predsa len dávajú na zdravie pozor. Ak sa teda dokážete povzniesť nad malicherné kvapky vody, môžete začať s dobrodružným objavovaním krajiny a jej minulosti.
Zjednotená Európa v praveku
Každý, aspoň trochu vlastenecký Škót vám pri objasňovaní svojej národnej identity zdôrazní dve veci. Predovšetkým dá najavo svoje rozhorčenie, ak si niekto zamieňa Veľkú Britániu s Anglickom, a najmä zdôrazní fakt, že na rozdiel od Welshanov a Írov, si Angličania ich krajinu nepodmanili vojenskou silou, ale Škóti sa pripojili k Veľkej Británii dobrovoľne, ako rovnocenný partner. Obyvatelia Škótska , spolu so spomenutými Welshanmi a Írmi, sa odlišujú od Angličanov pôvodom. Ten nie je anglosaský, teda germánsky, ale keltský, a Škótsko, Írsko, Wales a Bretónsko sú posledné miesta, kde sa zvyšky keltskej kultúry ešte udržali. Táto kultúra jej mimoriadne zaujímavá a príťažlivá nielen svojou tajomnosťou a mystikou, ale hlavne skutočnosťou, že podielom na európskom kultúrnom dedičstve sa vyrovná prínosu vyspelej antickej civilizácie starovekého Grécka a Ríma. Na vrchole svojho rozkvetu, približne v 4. až 1. stor. pred Kristom ovládali Kelti (alebo Galovia) takmer celú Európu, od Španielska cez severné Taliansko až k Čiernemu moru. Ojedinelé skupiny prenikli do Grécka a Malej Ázie, kde si založili vlastný štát - Galatiu. Práve títo Kelti patrili medzi prvých pohanov, ktorí prijali kresťanskú vieru, ako o tom svedčí list sv. apoštola Pavla Galaťanom. Aj na Slovensku prekvitala keltská kultúra a ak by vás náhodou zaujímalo meno keltského veľmoža, ktorý vládol pred vyše dvadsiatimi storočiami v okolí Bratislavy, stačí sa pozrieť na päťkorunáčku. Aj keď keltské kmene obývali taký obrovský priestor, ostali rozdrobené, nevytvorili žiaden väčší štátny útvar. Táto nejednotnosť sa im stala napokon osudnou. Okolo prelomu letopočtov sa Kelti dostali, takpovediac medzi dva mlynské kamene. Z juhu ich takmer vyhladzovacou vojnou vytláčali rímske légie(známe galské ťaženia G. I. Ceasara), a zo severu podľahli germánskym kmeňom. Germáni, podobne ako Slovania, boli na podstatne nižšom civilizačnom stupni ako Kelti, preto veľmi ochotne prevzali dedičstvo podmanených kmeňov. Takto si germánske a neskôr aj slovanské kmene osvojili dokonalejšie postupy pri obrábaní pôdy, zhutňovaní železa, výrobe skla, keramiky a podobne. Kelti teda z mapy Európy prakticky zmizli, no toho, čo zanechali novoprichádzajúcim národom, rozhodne nebolo málo.
Statočné srdce a obchodné záujmy
Posledným zvyškom keltských kmeňov sa podarilo prežiť len na severe a západe Británie a v Írsku. Dejiny Škótov ako historického národa začínajú niekedy v polovici šiesteho storočia, keď z Írska prichádzajú kmene, ktoré dali krajine svojho nového domova meno - Scots. V Škótsku v tom čase žil iný keltský kmeň, Piktovia. V roku 843 sa tieto kmene spojili do spoločného kráľovstva, aby tak mohli lepšie čeliť nebezpečenstvu zo strany Vikingov, ktorí v tej dobe terorizovali polovicu Európy. Škótske kráľovstvo prežilo v nasledujúcich storočiach mnoho otrasov, spôsobených vnútornými rozpormi a predovšetkým snahou Angličanov o jeho podmanenie. Na prelome trinásteho a štrnásteho storočia sa im to takmer podarilo. Do tohto obdobia patrí najslávnejšia kapitola škótskych dejín - vojna za nezávislosť. Roku 1297 sa na čelo odboja proti anglickým inváznym vojskám postavil William Wallace. Jeho príbeh veľmi naturalisticky stvárnili prednedávnom filmári z Hollywoodu vo filme Brave Heart (Statočné srdce), s Melom Gibsonom v hlavnej úlohe. (Len pre zaujímavosť, tento film priniesol škótskemu hospodárstvu v oblasti cestovného ruchu oveľa väčšie zisky ako samotným americkým producentom. Po úspechu filmu totiž niekoľkonásobne vzrástla návštevnosť turistov na miestach, kde sa príbeh odohrával.) Walleca Angličania síce sťali, ale v Škótsku sa udržať nedokázali. Bitka pri Banockburne roku 1314 je vraj najhoršou a najponižujúcejšou porážkou, akú kedy Angličania vo svojej histórii zažili. Škótom sa už potom darilo svoju samostatnosť ochrániť. Sami sa jej vzdali až roku 1707, keď škótsky parlament odhlasoval svoje vlastné zrušenie. Jeho poslanci vytvorili spolu s anglickými kolegami nový, britský parlament. Únia s Anglickom bola v Škótsku maximálne nepopulárna, nepochybne väčšina obyvateľstva bola proti, ale ako vidno, nielen dnes si robia poslanci, čo chcú, a obchodné záujmy hŕstky podnikateľov zvíťazili nad vlasteneckým cítením ich bezmocných voličov.
Let´s go to Highlands
Mohlo by sa zdať, že tento historický prehľad je pre cestovateľa zbytočný a únavný, určite sa však pomôže orientovať v reáliách krajiny. Škóti sú totiž na svoju históriu mimoriadne hrdí, a žiarlivo chránia každé svedectvo svojej minulosti. Hrady a zámky nepochybne patria k takýmto svedectvám a ak máte radi prechádzky romantickými pevnosťami, určite si prídete na svoje. V Škótsku sa ich zachovalo niekoľko stoviek. Niektoré sú situované v priam rozprávkovom prostredí, na ostrove uprostred jazera obklopeného horami Highlands, či na strmom brale nad morom. Všade sú veľmi príjemní sprievodcovia (resp. sprievodkyne), ktorí priam žiaria nadšením, ak vám môžu vyrozprávať kopu príbehov, legiend a bájí. Určite najznámejšia báj sa spája s jazerom Ness. Jazerá v Highlands sa nazývajú v miestnom dialekte "loch", iste ste si už teda domysleli, že sa tá báj je o lochnesskej príšere. Okolité hory ponúkajú výborné podmienky pre turistiku a cykloturistiku. V lete sa na týchto túrach naozaj nemusíte ponáhľať, ste značne na severe, a stmieva sa až okolo pol jedenástej večer. Výpočet ďalších možností príjemného strávenia dovolenky či prázdnin by mohol byť veľmi dlhý, skúsme sa však teraz zamerať na jednu z najatraktívnejších častí Škótska. Ak ste už raz prekročili La Manche, Edinburgh sa vidieť oplatí.
Tradícia nadovšetko
Turistom, ktorí dorazia do Edinburghu krátko pred jednou hodinou popoludní, sa dostane veľmi zaujímavého privítania. Každý deň totiž presne o jednej zarachotí Starým mestom delová salva. Ide o "One 'o clock Gun", signál, ktorý dávala vojenská posádka z hradného vrchu námorníkom v neďalekom prístave Leith. Aj keď dnes je už tento signál zbytočný, tradícia sa zachovať musí. Návštevník mesta si však aj bez výstrelu všimne hlavnú dominantu mesta - edinburghský hrad. Trochu to trvá, kým sa naň človek vyštverá, hradný vrch je patrične strmý. Hrad je veľmi dobre zachovaný, tvorí ho komplex budov, ktoré sa na seba nakopili v priebehu niekoľkých storočí. V stredoveku plnil hrad funkciu rezidencie škótskych kráľov. Ak si však niekto myslí, že to tam vyzerá iba ako v múzeu, veľmi sa mýli. Hrad bol od svojho začiatku vojenskou pevnosťou, a tak podľa tradície aj dnes tam musí sídliť stála vojenská posádka. Napokon, kto by každý deň o jednej strieľal z One ´o clock Gun, ktoré tiež nie je žiadnou stredovekou atrapou, ale supermoderným delom. Neprekvapí vás potom, že vo vojenskom múzeu, ktoré je na hrade situované, nájdete vedľa stredovekých mečov a brnení pancierový voz z operácie Púštna búrka v Iraku.
Hradný vrch je obklopený hustou sieťou uličiek Starého mesta, s množstvom malých námestíčok a zákutí, pospájaných navzájom úzkymi a príkrymi schodiskami. Meštianske domy, katedrály, veľkolepé sídla štátnych inštitúcií tvoria dokonalý architektonický celok. V podhradí s ním ladí aj architektúra Nového mesta (relatívne nového, bolo postavené koncom 18. storočia). Celé mesto pôsobí veľmi harmonickým dojmom. Francúzsky cestovateľ León de Buzonniér sa o ňom r.1827 vyjadril s parížskou objektívnosťou: "Nie je väčšieho divu na svete, tak majestátneho a elegantného, ako výhľad z Princess Street. Nenašiel som jedinú budovu postavenú podľa zlého vkusu, okrem pamätníka Admirálovi Nelsonovi."(Admirál Nelson velil britskej vojnovej flotile, ktorá r.1805 v námornej bitke pri Trafalgare úplne zničila francúzske loďstvo.)
Pri prehliadke mesta určite dobre padne občerstvenie v pravej škótskej krčme, kde nesmie chýbať živá hudba a "bedna od whisky". Whisky preslávila Škótsko viac ako čokoľvek iné, preto je Museum of whisky umiestnené na čestnom mieste hneď pod hradom. Kladný vzťah k tomuto nápoju mali už Kelti, názov whisky pochádza z keltského "uisgebeatha" a preklad je celkom zaujímavý - voda života. Aby sme však neostali iba pri alkohole, prejdime k trochu vznešenejšej téme.
Skoro literárna revue...
V Edinburghu žilo veľa známych osobností vedy, kultúry a umenia. Predovšetkým spisovateľom sa toto mesto nejako mimoriadne páčilo. Ak pri prechádzke smerom von zo Starého mesta natrafíte na sochu Sherlocka Holmesa, nejde o nijakú recesiu. Sir Arthur Conan Doyle, tvorca slávneho detektíva, žil a tvoril v Edinburghu. Veľký neogotický monument má na Princess Street ďalší literárny velikán, Walter Scott. Z básnikov stojí zato spomenúť aspoň R. Burnsa a G. Byrona. Všetci sa vo svojich dielach výrazne inšpirovali škótskou kultúrou, či skutočnými udalosťami edinburghskej smotánky.
Jedna takáto historka sa v modifikovanej literárnej podobe stala svetoznámou. Niekedy koncom 18. storočia žil v Edinburghu na ulici Canon Gate istý bohatý mešťan. Bol známy nielen ako bohatý, ale aj ako čestný a statočný človek, preto niet divu, že si ho ľudia zvolili na čelo mestskej rady. Svoju funkciu vykonával veľmi zodpovedne, prísne dbal na poriadok v meste, dokonca dal postaviť novú šibenicu, aby dal jasne najavo, že zákon je nadovšetko. Dlho nikto netušil, že tento sporiadaný mešťanosta sa s príchodom noci mení na zákerného lupiča, ktorý s čiernou maskou na tvári okráda spokojne spiacich obyvateľov mesta. Napokon bol však odhalený a odvisol na šibenici, ktorú dal sám postaviť. Na základe tohto príbehu dvojitého života napísal ďalší známy edinburghský spisovateľ R. L. Stevenson svoj slávny román Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Dom, v ktorom dvojtvárny mešťan býval, sa dodnes uchováva ako memento pre všetkých pokrytcov a patrí k obľúbeným atrakciám mesta.
Pamätaj...
Ku cti Edinburghčanov slúži skutočnosť, že sochy a pomníky nestavajú len ľuďom, ktorí sa preslávili veľkými skutkami alebo boli vznešeného pôvodu, ale každému, kto si nejakým spôsobom zaslúžil úctu. Trebárs aj psovi. Pes Boby bol v niekedy r.1870 obyčajným služobným policajným psom. Keď mal Boby dva roky, jeho pán zomrel a pochovali ho. Psík si hneď po pohrebe ľahol k nohám svojho pochovaného pána a ostal pokojne ležať. Samozrejme správca cintorína ho vyhnal, pes na posvätnom mieste nemá predsa čo robiť. Boby sa však k hrobu stále vracal, vždy si našiel spôsob, ako sa dostať za plot či zamknutú bránu k svojmu pánovi. Správca si všimol, že pes nijako nenarúša dôstojnosť cintorína, tak ho napokon nechal na pokoji. Boby naozaj len ticho ležal pri hrobe. Celý deň a celú noc. Len o jednej popoludní, len čo začul výstrel z dela, sa zdvihol a odbehol do hostinca, ktorého majiteľ bol priateľom zosnulého. Ten mu každý deň dal nažrať, Boby sa potom vrátil a znovu pokojne ležal pri hrobe. Tak to bolo deň čo deň, neuveriteľných štrnásť rokov. Keď sa Boby pobral za svojím pánom na druhý svet, pochovali ho na miesto, kde strávil takmer celý svoj život. Jeho obojok dali do múzea a magistrát mesta mu dal postaviť sochu v životnej veľkosti, aby všetkým okoloidúcim pripomínala, čo to znamená byť verný ako pes.
Edinburgh sa stal známym sídlom umenia a kultúry nielen kvôli významným osobnostiam, ktoré tu pôsobili. Dnes je už svetoznámy Festival v Edinburghu, ktorý sa koná a od roku 1947 každé leto v v polovici augusta. Patrí k najväčším festivalom svojho druhu na svete. Prezentujú sa na ňom takmer všetky druhy umenia - hudba, divadlo, výtvarné umenie a film. Okrem renomovaných umeleckých telies, dotvárajú atmosféru festivalu pouliční umelci, ktorí tvoria tzv. Fringe (okraj). Celé mesto sa počas festivalu podobá jednému veľkému javisku, kde sa rozdiely medzi divákom a účinkujúcim akoby stierali.
Všetky tieto prejavy umenia a vzdelanosti, spolu s architektonickými krásami mesta, v ktorých nechýbajú stavby pripomínajúce antické vzory, dali Edinburghu prívlastok "Atény severu". Na rozdiel od Grécka tu síce nenájdete rozvoniavať pomarančovníky a golier na kabáte si tiež budete musieť vyhrnúť podstatne častejšie, ale istotne objavíte mnoho zaujímavého. Keď už nič iné, tak aspoň gajdoša v sukni, množstvo poézie a žriedlo "živej vody". Ostáva zaželať - šťastnú cestu!
Lucia Kubošová
