|
Začiatkom mája vypukla na Slovensku hokejová horúčka. Takmer všetci Slováci vedeli, že vo Švédsku sa hrajú majstrovstvá sveta v hokeji. Po finále asi nebolo ani jediného slovenského občana, ktorý by si nezaspieval národnú hymnu. Takmer desaťročná cesta na vrchol bola ukončená zlatom z majstrovstiev sveta. Hokejisti zjednotili celý národ. Na tých pár dní sa každý cítil ako hrdý Slovák. Národné povedomie bolo v tých dňoch veľké. Takto zjednotiť národ sa nepodarilo politikom, ale športovcom. Jednoduchá hra pomenovaná hokej dala dokopy rozbité Slovensko. Málokedy sa stáva, aby nejaký kolektív či jednotlivec nadchol takto celú krajinu. Priznám sa, počas zimných olympijských hier v Salt Lake City som mal možnosť vidieť, ako prejavujú Američania svoju národnú hrdosť. Rozmýšľal som, kedy budú hrdí na svoju krajinu aj Slováci. Netrvalo dlho a stalo sa.
Slovenský tím ukázal všetkým, a najmä politikom, ako sa dosahujú vysoké ciele a získava dôvera spoločnosti. Bez profesionality, siahnutia na dno vlastných síl, vzájomnej podpory, sebavedomia a istej dávky národnej hrdosti by to pravdepodobne nedokázali. Trochu podpichnem politikov, teda tých ktorí sa starajú o našu krajinu. Kedy bude opäť na Slovensku takéto národné povedomie? Pri ďalšej oslave majstrov sveta?
Slovensko je malou krajinou a ešte pravdepodobne nedokázalo zvládnuť nápor tohto úspechu. Život sa opäť vrátil do normálnych koľají a každý si žije svojimi predchádzajúcimi problémami a starosťami. Hokejový ošiaľ pomaly vyprchal, nasledovala realita bežného dňa. Aj hokejisti si už pravdepodobne uvedomili, že sú len ľudia. Lašák, Országh či Rasťo Pavlikovský už počas svojej súkromnej návštevy v jednom veľkom bratislavskom obchodnom centre nepútali žiadnu pozornosť. Stali sa opäť súčasťou davu, čo im pravdepodobne vyhovuje.
Vrátim sa však ešte do dní eufórie. S úspešnými hokejistami sa chcel stretnúť každý, politikov nevynímajúc. Zdá sa však, že tí sa zamerali najmä na stretnutie so zlatými medailistami a zbieranie podpisov a fotografií pre svojich najbližších či priateľov, o čom by v parlamente mohli rozprávať najmä dve panie - jedna má za manžela Rusa a druhá je bývalou ministerkou školstva. Výzvy prezidenta SZĽH Juraja Širokého či kapitána Miroslava Šatana však z parlamentných lavíc asi rýchlo uleteli, rovnako ako všetky predchádzajúce sľuby našich politických strán. Situácia mládežníckeho športu, ktorý by mal byť pre mladých ľudí alternatívou voľného času, je zlá a niekedy až kritická. Rodič, ktorý chce mať zo svojej ratolesti nového Šatana či Bondru musí investovať do záľuby svojho dieťaťa veľa finančných prostriedkov. Mnoho talentov tak kvôli chýbajúcim financiám v rodinách dáva zbohom tomuto športu. Aj stav školských telocviční a ihrísk je mizerný. Mladí ľudia tam príliš voľného času nemôžu tráviť. Mnohokrát sa vraví o starostlivosti o mládež, ale často je to iba fráza. Samozrejme, finančné problémy neobídu ani túto oblasť, ale prečo neinvestovať aj do nej? Nie je to však iba problém športu, je to problém celkového postavenia mladých ľudí v našej spoločnosti.
Počas hokejových dní ma zaujala aj ďalšia vec - postoj Jána Lašáka, ktorý sa bez problémov hlásil ku kresťanstvu, vystupovanie Mira Šatana či Jána Filca, ktorí ukázali, že kresťanské myšlienky sú im blízke. Málokedy sa stane (s výnimkou kresťanských časopisov), aby niekto rozprával otvorene o svojej viere aj v bežných médiách. Týmto krokom zrejme pomohli nájsť svoju identitu aj mnohým ľuďom.
Peter Pašuth
|