Je pýcha vážny problém? Alebo ani nie tak veľmi? Nuž veru zdá sa, že vážny. Aj keď niekto možno bude namietať, ale Písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je "koreňom všetkých hriechov" (Ekl 9, 15). Tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov, na zvýraznenie ich vzájomných vzťahov a prepojení medzi nimi, sa používa metafora stromu. Konáre sú jednotlivé hriechy avšak kmeňom je pýcha.
Pýcha mala teda vždy prominentné miesto medzi hriechmi. Prečo? Niektorí hovoria, že pyšný človek je vlastne praktickým ateistom. Teoretický ateizmus je síce neresť, ale nie taká veľká ako praktický ateizmus. Praktický ateista uznáva Boha, avšak je proti nemu. Svojím životom dokazuje, že Boha nepotrebuje, alebo dokonca, že mu Boh prekáža. Samozrejme, keď nepotrebuje Boha, nepotrebuje ani ľudí. Pyšní ľudia majú veľké problémy s vybudovaním dôverného a srdečného vzťahu k Bohu a k ľuďom. Je pre nich ťažké nechať sa preniknúť myšlienkou, že sú na Bohu závislí, že potrebujú Boha. Pyšný človek je kdesi v hĺbke svojej bytosti presvedčený, že nielen on sám nepotrebuje Boha, ale dokonca, že práve Boh je ten, ktorý potrebuje jeho. Čo je paradoxné, pyšný človek sa neuzatvára ani pred Bohom, ani pred ľuďmi. On ide aj k Bohu aj k ľuďom, ide k nim dokonca s úplne "na seba zabúdajúcou" láskou. Pyšný človek môže robiť - a to úprimne - dokonca také činy ako Matka Tereza v Kalkate. Čo je však pre neho problémom je jeho mesiánsky komplex, t. j. presvedčenie, že Boh ho potrebuje a že ľudia ho potrebujú. Pyšný človek nebude nikdy schopný prežívať úprimne modlitbu: Bože, zmiluj sa nado mnou. Skôr si myslí, že on je tým, ktorý by sa mal zmilovať nad Bohom.
Čo je príčinou pýchy? Je to pocit velikášstva. Tento pocit zatieňuje nielen prominentné miesto Boha a hodnotu iných ľudí v živote človeka, ale vedie dokonca až k neschopnosti pyšného človeka doceniť hodnotu svojej vlastnej pravej podstaty. Pýcha je odlišná od zdravej sebaúcty a od zdravej hrdosti na talenty a dary, ktoré človek dostal od Boha. Hlavnou charakteristikou pýchy je márnivosť (domýšľavosť, "ješitnosť"), ktorá v sebe zahŕňa dve veci: nezriadenú túžbu ukázať svoju vlastnú znamenitosť (dokonalosť) a nenásytnú potrebu byť uznaný. Problémom pýchy je to, že človek, ak je v nej, vlastne podvádza aj seba samého bez toho, aby o tom vedel.
Aké sú prostriedky na jej liečenie?
1. Spoliehať sa na Božiu prozreteľnosť. Toto zahŕňa, že pyšný človek začne vidieť Boha ako toho, ktorý je Pánom sveta a dejín a ktorý má všetko pevne vo svojich rukách. Aj svet, aj ľudí, aj okolnosti, aj udalosti, aj dejiny, aj jeho samotného. Boh víta moju pomoc a účasť na dejinách spásy, avšak nie som pre neho kľúčovým alebo nevyhnutným. Odo mňa žiada vernosť, a nie účinnosť (efektívnosť). (Tu, v tomto bode nájdu priestor a materiál na uvažovanie aj mnohí "úprimní" perfekcionisti.)
2. Ochota počúvať iných s plným rešpektom. Tento bod zahŕňa schopnosť vidieť aj iné pohľady na to, čo treba robiť. A taktiež, keďže pyšný človek má tendenciu k "sebapodvodu", je nevyhnutné, aby si vypočul spätnú väzbu iných, ktorí ho môžu vidieť z inej strany. Sem tiež patrí boj s jednou z hlavných chýb pyšného človeka: s ustavičným pokušením k sebaobrane (sebadefenzíva).
3. Priznanie si potreby byť spasený Kristom. Znie to ako paradox, ale mnohí, dokonca hlboko veriaci kresťania, nie sú prakticky presvedčení o tom, že potrebujú vykúpenie a spásu Kristovu. Konajú ako "samospasitelia". Jedného človeka, ktorý sa liečil z istej závislosti, vyzval jeho vodca, aby sa na začiatku snažil uvedomiť si svoje charakterové chyby alebo aby si od Ducha Svätého vyprosil ich poznanie. Bol prekvapený, keď počul, že by on mal nejaké charakterové chyby. Neskôr však naozaj uznal, že na to, aby ich mohol spoznať, musel prejsť cez bránu, ktorou bola tá najväčšia z nich: pýcha.
4. Uznanie, že potrebujem oporu a podporu od iných. Toto vyžaduje ocenenie darov, ktoré majú iní. Pozerať sa na dary a talenty iných s úžasom. Žiadať o pomoc a oporu. Prípadne sa s nimi pravidelne stretávať a otvárať pred nimi aj svoje nie vždy veľmi príťažlivé vnútro. Skrátka, byť na iných závislý.
Istý autor (Charles Caleb Colton) charakterizoval pýchu takto: Podobá sa magnetu, ktorý neustále priťahuje vlastnú pozornosť na seba samého. Avšak, od magnetu sa zároveň aj odlišuje, a to tým, že človek v pýche nikoho nepriťahuje, ale naopak - odpudzuje.
Pokora je pravda. Pýcha je lož. Preto prosme, aby sme sa túžili stať ľuďmi pokory.
Milan Bubák SVD
