"V Kolumbii zajali slovenského kňaza a misionára z rehole verbistov Pavla Sochuľáka. Povstalci v nedeľu zastavili autobus smerujúci od hôr k hlavnému mestu Bogota a okrem misionára uniesli aj ďalších ľudí. Za akciou zrejme stojí Národná oslobodzovacia armáda." Táto správa vzbudila v septembri na Slovensku veľký ohlas. Do povedomia slovenskej verejnosti sa začala dostávať vzdialená Kolumbia, nepoznaná tragédia občianskej vojny a v konečnom dôsledku i práca misionára. Tvrdá, nebezpečná, s nasadením života. Pavol Sochuľák má 33 rokov a pochádza z oravskej Novote. Do Kolumbie odcestoval po štúdiách za kňaza v Bratislave a nemeckom St. Augustine.
Kedy v tebe dozrelo rozhodnutie stať sa misionárom?
Rozhodnúť sa pre povolanie je veľmi dlhý proces, chvíľu to trvá, kým sa človek rozhodne, aby vstúpil do rehoľnej spoločnosti a zasvätil svoj život misii. Ťažko by som označil niektorý zážitok za výnimočne oslovujúci, skôr to bolo formovanie života, viaceré stretnutia. Láska k duchovnému vo mne vždy bola. Mne však nestačilo, zostať na Slovensku a pracovať tu ako kňaz. Čosi chýbalo k tomu, aby som bol šťastný, aby som sa našiel v živote. Zahraničné misie boli v čase pred revolúciou veľmi exkluzívne a výnimočné. Veľa sa o nich nehovorilo. Ja som informácie získaval prostredníctvom mojej sesternice, ktorá je tiež misionárkou. Podarilo sa jej emigrovať ešte za komunistov do Talianska. Lenže zbierať informácie a dosiahnuť rozhodnutie sú dve rozličné veci. Človek má predsa určité ciele, plány, stretáva ľudí... Misie, to znamená odísť preč, všetko opustiť, a to nie je také jednoduché.
Uvedomoval si si od začiatku, že to bude rozhodnutie na celý život?
To záleží od toho, ako dlho bude človek žiť...
Zmysel pre humor ti po všetkých tvojich zážitkoch nechýba. Rozhodol si sa pre misie, kedy prišlo rozhodnutie pre Kolumbiu?
Vždy som mal záujem o Latinskú Ameriku - Brazíliu, Argentínu, Ekvádor. Keď som sa rozhodoval, chcel som krajinu, v ktorej sú možnosti pracovať s ľuďmi. Či už je to v meste, v pralese, na rieke, či v horách. Aby som mal možnosť byť s ľuďmi, v bezprostrednom kontakte s pôvodným obyvateľstvom, aby som spoznal iné kultúry. Keď prišiel čas rozhodnutia a mali sme si zvoliť krajiny, na prvé miesto som si napísal Brazíliu. No a druhá, taká "reservé" krajina bola Kolumbia. O Kolumbii som nemal skoro žiadne správy. Táto provincia sa veľmi nerozvíjala, prispeli k tomu i vojenské problémy. Kvôli tomu sa tam nikto nehlásil. Takže keď som si napísal Kolumbiu, automaticky som ju dostal. No vôbec som s tým nerátal. Prvé dva dni boli pre mňa šok, potom som sa s tým postupne zmieril. Nemal som totiž ani veľa času rozmýšľať. Prišla vysviacka, prax, noví ľudia, veľa práce. Čas mi ubehol veľmi rýchlo. Dostal som víza, letenku, sadol som do lietadla a začal nový život.
Ako sa ti podarilo aklimatizovať v cudzom štáte?
V Kolumbii nebol nikto zo Slovenska. To mi veľmi pomohlo, čo sa týka jazyka. Človek je sám, tak je prinútený študovať. Asi po dvoch týždňoch môjho pobytu v Kolumbii sa uskutočňovali medzištátne priateľské futbalové zápasy medzi Slovenskom a Latinskou Amerikou. S Kolumbiou sme hrali tiež. Prvýkrát v živote som videl hrať slovenské národné mužstvo. Prehrali sme jedna nula, vlastným gólom. Počas zápasu som zbadal jednu slovenskú vlajku. Cez prestávku som vyhľadal jej majiteľa, a tak som sa zoznámil s jednou Slovenkou, ktorá žije v Kolumbii. Zoznámila ma tiež so svojím priateľom, ktorý študoval na Slovensku a vie veľmi dobre po slovensky. Odvtedy som už nebol sám.
Prvé týždne si teda strávil štúdiom španielčiny v Bogote. Aké je hlavné mesto Kolumbie?
Bogota bola pre mňa "suchá". To mesto je totiž veľmi kozmopilité. Je centrom všetkých národov - žije v ňom veľmi veľa zmiešancov, vyhnancov, utečencov, vojenských dezertérov. Nemajú žiadnu identitu. Sú chladnejší. Chýbala mi tam latinská mentalita. V Bogote som strávil prvých 6 týždňov. Potom nasledovali vianočné prázdniny. Cez prázdniny ma poslali do Medellinu - najslávnejšieho drogového mesta na svete. V Medelline to bolo úplne iné. Bol som na fare, mal som svojich farníkov. Skupina mladých ľudí ma hneď po príchode vtiahla do svojich kruhov. Začal som s nimi pracovať, dostával som sa do ich pastorácie.
Chodieval som do okrajových štvrtí, do ktorých obyčajný človek ani nevkročí. Nuž bolo to zaujímavé, ani som nevedel poriadne po španielsky, ale ľudia sa tešili, najma deti, boli radi, že sa im ktosi venuje. Aj ja som bol rád, že som spoznával krajinu. Medellin je krásne, slnečné mesto, nazýva sa i mestom večnej jari. Tak i ja som prežíval v Medelline slnečné chvíle môjho pobytu v Kolumbii.
Kedy si začal pracovať v pralese?
Po štúdiu španielčiny, pobytoch v Bogote a Medelline som bol v podstate pripravený na prácu v teréne, čo znamenalo v pralese. Dedinky, osady alebo lazy v pralese boli úplne odlišné než mesto. Prales to sú hady, komáre a partizáni. Keď som bol na cestách po jednotlivých osadách, spával som v lese, roztiahol som si karimatku, natiahol na seba sieť proti komárom a nocľah bol vybavený. V džungli cesta neexistuje, prepravovali sme sa po rieke, čo so sebou prinášalo mnoho nebezpečných zážitkov. No chodiť po lese je ešte nebezpečnejšie z hľadiska nákazy. Vďaka veľmi vysokej vlhkosti sa infekcia rýchlo šíri. Stačí malá ranka a infekcii nič nebráni. Mne takto postihla nohy, musel som sa liečiť, a tiež uši. Markantný rozdiel medzi pralesom a mestom tvorili samotní obyvatelia. V mestách prevažovali bieli, v pralese som sa stretával s černochmi a Indiánmi. Nebolo jednoduché priblížiť sa k týmto úplne rozdielnym kultúram. Náš vzťah bol vlastne založený na postupnom budovaní vzájomnej dôvery.
Aká bola tvoja pracovná náplň?
Hlavnou náplňou misionára je evanjelizácia. Putoval som z dediny do dediny, navštevoval ľudí. Slúžil sväté omše. Bola to pre nich vždy výnimočná slávnostná udalosť. No mojou úlohou bola často, okrem pastorácie, i základná zdravotná starostlivosť, výchova, vzdelávanie. S gramotnosťou je to u ľudí v pralese rôzne. Možnosť naučiť sa čítať a písať majú všetci, no nie všetci ju využívajú. Za vyššie vzdelanie sa už platí a nie je dosiahnuteľné pre hocikoho. Jeden z mojich projektov sa zaoberal práve starostlivosťou o vzdelanie. Z Nemecka mi poskytli peniaze, tie som použil na zaplatenie štúdia nadaným deťom, ktoré mali záujem ďalej študovať. Tento projekt ma veľmi priblížil k obyvateľom. Veď som vlastne pracoval pre ich deti. Ďalším projektom, ktorý sa stretol s veľkým záujmom, bolo premietanie filmov. Kúpil som si premietačku a celá dedina mala kultúrnu zábavu. Pre deti som zohnal filmy o vzniku sveta a takouto nenáročnou formou som uplatňoval i katechézu. Mladí, tí zas chceli pozerať najnovšie filmové trháky. Nebolo vždy jednoduché uspokojiť ich žiadosti. A starší si tiež prišli radi pozrieť nejaké filmy. Vo výchove v pralese je úplne zanedbaná otázka morálky a sexuálnej výchovy. Dievčatá vo veku 12-13 rokov sa stávajú úplne bežne mamičkami. Keď ostane partner pri nich, je to výnimočný prípad. Chlapci sa totiž v tejto otázke necítia zodpovední. Dostať dievča pre nich znamená symbol sily a dominantnosti. Potom jednoducho odídu do pralesa k vojakom. Tie mladé dievčatá - mamičky tým veľmi trpia. Ale takýto stav je v pralese normálny. Neexistuje rodinná morálka. Mojou najdôležitejšou úlohou však zrejme bolo vnášať do dedín pokoj. Misionár v dedine znamenal určité uvoľnenie napätej situácie, keďže tieto osady sú pod neustálym dozorom svojich okupantov.
Necítil si strach?
Misionár má určitú autoritu vyplývajúcu z jeho povolania. Nás a pracovníkov Červeného kríža vojaci rešpektujú, alebo by aspoň mali rešpektovať. Závisí to aj od osobného vzťahu a vybudovania vlastnej autority. Život v pralese plnom partizánov je otázka diplomacie, správne voleného slova, činu. Trvalo mi, kým som sa naučil, ako mám s ozbrojencami jednať. Trvalo, kým som si zvykol na pravidelné prehliadky. Hocikedy, keď ma stretli ozbrojené skupiny, z hociktorej revolučnej organizácie, nasledovala prehliadka - doklady, poverenia, kontrola všetkých papierov. Povstalci ma sprevádzali aj pri mojej pastoračnej činnosti po dedinách. Báli sa, či nie som náhodou špión, alebo či sa nekontaktujem so špiónmi. Prítomnosť ozbrojencov v mojej spoločnosti mi na dôvere veľmi nepridávala. Ľudia sa báli, nemohli za mnou prísť a zdôveriť sa mi, vojaci videli, počuli. Mnohokrát sa stalo, že som objavil čerstvý hrob alebo mŕtvolu mladého človeka. Kto to je? Ten a ten. Čo sa stalo? Zranil sa, zomrel. To bolo všetko, čo som z nich dostal. Báli sa. Vojaci sa ma však naučili rešpektovať. Keď som s nimi vyjednával, vždy boli ochotní rokovať. Raz zistili, že v dedine majú špióna. Na výstrahu ostatných ľudí z dediny potrebovali niekoho usmrtiť. Našli si potencionálneho páchateľa a chceli ho zabiť. Celú noc som s nimi rokoval a presviedčal ich, aby ho nechali na žive. Bolo pre nich nesmierne dôležité pomstiť špionáž a zároveň vystrašiť ostatných ľudí, aby sa o niečo podobné nepokúšali. Nadránom ho však po dlhých diskusiách prepustili. Človek si akoby časom zvykne na neustále napäté prostredie. Keď sa žije v štáte, v ktorom je vojna, inak sa to nedá. Zvykol som si na masakre v dedinách, zvykol som si prebúdzať sa na rozkazy vojakov, ktorí stáli s puškami nad mojím lôžkom Človek v tomto smere postupne akosi otupie.
A čo to tvoje zajatie?
V septembri sa napäté vzťahy medzi vládou a ostatnými vojenskými skupinami ešte vyostrili. Vykopali vojnovú sekeru a začali útočiť na všetko a na každého. Ja som sa prepravoval autobusom, ktorý prepadli. Zobrali troch rukojemníkov, medzi inými aj mňa. Začal som s diplomatickým odporom, ale keď na vás mieria samopalom, tak sa vyjednávať nedá.
Pomáha ti viera v Boha?
Keď som zo zajatia vyviazol živý, mnohí, ktorí ma videli, hovorili, teba ten Boh musí mať rád.
V Kolumbii je vojna už vyše 40 rokov. Prednedávnom sa vojnové podmienky ešte zhoršili. Nie si deprimovaný z toho, že to nemôžeš zmeniť, nemôžeš pomôcť?
Ale ja predsa môžem pomôcť. Čo je úlohou kňaza, misionára? Kubánci v nás vidia nádej, pomoc, možno i určitý druh osvety. Naša práca je postupná transformácia, výchova ľudí. Nejde však o generácie, iba o jednotlivcov. Generácie totiž vychováva vojenské prostredie, ktoré je veľmi silné. 40 rokov vojny je v ľuďoch tak zakorenených, akoby to bola prirodzená súčasť života a vývoja spoločnosti. Veď mnohí by bez vojny už ani nevedeli žiť. Nevedia pracovať. Vojna vytvorila bezprávny, svojím spôsobom anarchistický štát. Ak niečo potrebujú, tak si to ukradnú. Tak isto je to s pestovaním koky. Vláda to môže zakazovať. Lenže mnohým táto droga sprostredkúva výborný zárobok. Oni nemajú vôbec záujem o to, aby sa niečo zmenilo.
Teraz si už 3 mesiace na Slovensku. Vrátiš sa?
Neviem. Bezprostredná práca s ľuďmi mi veľmi chýba. Keď som odišiel, cítil som sa ako vytrhnutý zo života. Za obdobie môjho pôsobenia som si už získal dôveru ľudí, rešpekt vojakov. Moje projekty boli úspešné, kto vie, čo je s nimi teraz. Moji predstavení v Kolumbii ma volajú späť. Potrebujú človeka s mojimi skúsenosťami. Ale inak sa človek rozhoduje, keď ide do niečoho neznámeho, ako keď sa má vrátiť na miesto poznané, so všetkými tými zážitkami... Je to krásna a zaujímavá práca... Ale nič tam nie je isté... A mne sa ešte nechce zomrieť...
Ako vnímaš Kolumbiu?
... Hm (vzdych), Kolumbia... hovorí sa, že nebezpečná krajina, na druhej strane krásna... Ľudia, zdá sa, príjemní, takže, ja mám... pozitívne pocity.
Vybral si si ju ako svoje misijné pôsobisko sám?
Mal som ju ako tip. My si totiž predtým, ako sa definitívne rozhodneme, píšeme tri krajiny, no a ja som mal namierené do Ekvádoru alebo Paraguaja a Kolumbiu, priznám sa, som si dal len tak - na okraj, a práve tú som dostal. Takže, bol som trochu prekvapený, a až potom som tú krajinu začal poznávať. Uznal som, že aj tam treba ísť, zvlášť keď je to krajina, kde sa každý "nehrabe."
Čoho sa najviac obávaš?
Obávam sa situácií, ktoré asi nebudem očakávať. A obávam sa situácií, ktoré budú ohrozovať môj život a moje zdravie...
Ako tvoj postoj k misii v Kolumbii ovplyvnili udalosti okolo únosu Pavla Sochuľáka?
Predtým som sa tešil, že v Kolumbii je aj iný Slovák. Písali sme si, tešil som sa, že tam budeme spolu. Ten únos sa však vyvinul tak, že on sa vrátil na Slovensko a ja tam teraz budem sám, takže som sa trošku zľakol. Naľakala ma však aj situácia, že mne sa to môže stať tiež - nemusí, ale môže. Istý čas som tým bol zaskočený, vyrovnával som sa s tým, ale teraz viem, že treba ísť. Aj on mi vravel, že treba.
Ako na správu o tvojom odchode reagovali tvoji rodičia, pred únosom Pavla Sochuľáka a ako po ňom?
Moji rodičia to nesú veľmi ťažko. Tým pádom aj ja. Vzhľadom na nich, nie až tak na seba. Aj pred tým prichádzali z Kolumbie nejaké negatívne správy, ale teraz je to ešte horšie. Takže, chce to čas, aby sa s tým vyrovnali aj oni.
Slovo na rozlúčku?
Iní prežili, aj ja prežijem... Napokon, mnohí ľudia mi potvrdili, že tam, kde idem, je zaslúžená misia... a o to predsa ide...
V Kolumbii už 37 rokov zúri občianska vojna, v ktorej proti sebe stoja ľavicoví povstalci, ultrapravicové polovojenské oddiely a armáda. Boje si vyžiadali už 200 000 ľudských obetí, prevažne civilistov. Obeťami únosov sú každoročne stovky osôb. Za posledných desať rokov zahynulo vyše 40 000 ľudí a každý rok si bratovražedná vojna vyžiada tisícky obetí.
Vojsko národného oslobodenia (ELN) a Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) patria k najvýznamnejším povstaleckým skupinám. Obidve sú ľavicové, bojujú proti vládnemu vojsku a paramilitaristom. Ak im ide o spoločný cieľ, dokážu sa spojiť, no vzápätí bojujú medzi sebou. V začiatkoch ich ideológií bolo úsilie potláčať korupciu politikov, v súčasnosti sa akákoľvek ideológia bojov rozplynula. Takmer štyridsaťročná občianska vojna sa stala pre obyvateľov Kolumbie samozrejmosťou. V rámci vojny sa rozlišujú pokojnejšie a búrlivejšie obdobia bojov. Ako provokujúci faktor k intenzívnejšiemu rozdúchaniu nepokojov pôsobil i teroristický útok v New Yorku a vo Washingtone. K výsledkom zintenzívnenia nepokojov patril i únos slovenského misionára. Pôvody konfliktu však možno nájsť už v období spred troch rokov. Vláda v roku 1998 vytvorila bezpečné útočisko pre najväčšiu ľavicovú povstaleckú skupinu FARC. Povstalci z ELN žiadali podobnú bezpečnostnú zónu a chceli, aby im vláda odstúpila demilitarizovanú zónu na severe krajiny. Tak vznikla patová situácia, ktorá bola sprevádzaná vzájomnými prepadmi, útokmi, únosmi a masakrami. Predstavitelia kolumbijskej vlády a ľavicových povstalcov sa po štyroch mesiacoch nepokojov dohodli na obnovení mierových rozhovorov a implementácii prímeria. Riešenie krízového vojnového stavu je však stále v nedohľadne.
Pripravila Eva Tináková
