|
Slovenská spoločnosť sa pomaly uberá k voľbám, jednak k parlamentným a jednak do miestnych zastupiteľstiev. A ja stále častejšie počujem v našej kresťanskej pospolitosti vetu: "Keď sa tam nedostanú tí naši, tak potom sa nedivme, keď to ovládnu tí druhí." Kto sú však vlastne "tí naši"? Že by kresťania? Z čisto štatistického pohľadu, pri 84 % zastúpení kresťanov v populácii Slovenska, by v akomkoľvek parlamentne, či miestnom zastupiteľstve mali byť spomedzi každej pätice poslancov štyria kresťania. Povrchný pohľad na predné lavice pri rôznych slávnostných svätých omšiach prenášaných televíziou tomu síce nasvedčuje, ale realita je "trochu" iná. V mnohých oblastiach platia ešte staré komunistické zákony (napríklad tzv. potratový zákon), v iných pre zmenu "vďaka" novým zákonom prosperujú mafiáni a tunelári, rastie korupcia a nezamestnanosť, rodiny (najmä tie s väčším počtom detí), starí či chorí sú na okraji záujmu. Ako je možné, že to "tí naši" dopustia?! Jedine že by "tí naši" neboli tak úplne naši, či presnejšie povedané Kristovi (teda kresťania)... Možno je to kritériami, podľa ktorých "tých našich" posudzujeme: chodenie do kostola, nadštandardný počet detí či práca v podzemnej cirkvi za komunizmu. Sú totiž nepostačujúce. Ja nepovažujem za "našich" ľudí, ktorí Kristove/kresťanské ideály zapredajú za poslanecké, či ministerské kreslo. Nepovažujem za "našich" tých, ktorí svoje funkčné obdobia namiesto služby verejnosti využívajú na službu svojej rodine ("fleky" v dozorných radách či štátnych podnikoch, štátne zakázky). Za hlboko nemorálne považujem branie úplatkov (či v modermom jazyku provízií) aj keď sa následne časť z nich použije na podporu evanjelizácie či kresťanskej tlače. Za nedôstojný považujem fakt, že kresťan nedokáže v politike podporiť iného kresťana v dobrej veci, lebo musí dať prednosť svojej politickej strane či vládnemu alebo opozičnému bloku. Toto všetko je výsledkom našej nečinnosti, keď sme si blahosklonne mysleli, že "tí naši", ktorí sa po odovzdaní moci komunistami v roku 1989 dostali do politiky, to vyriešia. Ich dvanásťročná bilancia je jasným dôkazom, že sme sa mýlili. Žiaľ, stratili sme veľa času a rýchle a účinné riešenia asi ťažko nájdeme. Ale účelom tohto stĺpčeka nie je, aby sme prepadli beznádeji. Čo keby skúsilo každé živé kresťanské spoločenstvo (farnosť, hnutie, pastoračné centrum, stretko...) nájsť medzi sebou jedného, či niekoľkých ľudí so živou vierou, pevným charakterom a ochotou obetovať svoj čas a energiu pre dobro ostatných? Čo keby sa toto spoločenstvo pokúsilo pomôcť a podporiť tohto človeka pri kandidovaní vo voľbách do miestneho či mestského zastupiteľstva na post poslanca, či dokonca starostu, alebo primátora, každopádne na tej najnižšej úrovni správy veci verejných? Pomoc by mohla spočívať pri hľadaní tej najvhodnejšej možnosti kandidatúry (či už ako nezávislý alebo cez kandidátku niektorej politickej strany), pri predvolebnej kampani, finančne, modlitbou a, samozrejme, vhodnou propagáciou vo svojom okolí. Pokiaľ je takéto kresťanské spoločenstvo naozaj živé, má vplyv na stovky až tisícky ľudí, a takáto akcia nemusí skončiť bez úspechu. Výsledkom by mohlo byť už na konci tohto roka niekoľko stoviek kresťanov v miestnych zastupiteľstvách, o pár rokov podobný počet v regionálnych parlamentoch a o 5 - 10 rokov niekoľko desiatok poslancov v NR SR, o ktorých budeme môcť pokojne povedať, že sú to naozaj tí naši, ktorí dokážu preniesť evanjeliové posolstvo aj do verejného života. Možno to potrvá trochu dlhšie, možno nie všetci, ktorých podporíme, uspejú, možno niektorí neodolajú pokušeniam moci. Ale za pokus to určite stojí. Roman Tarina |