Jednota je taká mohutná a úžasná vec, že ju nemožno dosiahnuť iba čisto ľudsky. Skutočná, plná a dôsledná jednota nie je ľudským dielom. Jednota sa objavuje iba tam, kde je Boh. A zasa naopak, nejednotnosť je výsledkom neprítomnosti Boha. Keby sme chceli definovať diabla, najlepšie by sme ho vystihli slovami: je to bytosť, ktorá štve ľudí proti sebe (obyčajne klamstvom), a ktorej cieľom je nastoliť nejednotnosť.
V Edene diabol postavil ľudí proti Bohu. V nasledujúcej generácii postavil proti sebe súrodencov: Kaina proti Ábelovi a to až tak veľmi, že prvý zabil druhého. Toto prechádza tak intenzívne dejinami, že si môžeme byť istí, že všade tam, kde stoja proti sebe manžel s manželkou, súrodenci, jeden národ proti druhému, jedna skupina ľudí proti druhej skupine ľudí, že všade tam je v činnosti diabol. Nejednotnosť je znakom, že Boh je "odložený" na bočnú koľaj a že v centre činnosti je diabol. Napokon, pekne to vyjadruje už samotné slovo diabol. Toto slovo pochádza z gréčtiny a jeho jadrom je slovíčko "dia", ktoré v sebe nesie myšlienku rozdelenia či delenia.1
Ľudia, ktorí stavali babylonskú vežu, ktorá mala siahať až do neba, sa rozdelili a v konečnom dôsledku aj rozišli a stavbu nedokončili, lebo sa im pomiatli jazyky. Prestali si rozumieť, vzájomná komunikácia medzi nimi uviazla na mŕtvom bode. Nikto už nikomu nič nerozumel. A tak naozaj nemali ani iné riešenie, ako stavbu zanechať a rozísť sa do celého sveta.
Paralelou príbehu o babylonskej veži je príbeh, ktorý sa odohral v Jeruzaleme pri zoslaní Ducha Svätého. Rozdelení ľudia - rozdelení rasou, národnosťou, jazykom, kultúrou, vekom, pohlavím, vzdelaním, a pod. - sa všetci dali dohromady a zrazu sa spojili: rozumeli si a boli schopní zapojiť sa do toho istého projektu: nie stavať vežu, ktorá by siahala až do neba, ale dávať dohromady majetky a začať sa zúčastňovať na budovaní dobra vo svete. A tak je jasné, že všade tam, kde je medzi ľuďmi spolupráca a pokoj, kde vyhráva spravodlivosť, kde ľudia pracujú na tom istom projekte a kde je medzi nimi dokonca láska, všade tam je v činnosti Duch Boží.
Pýtame sa: Kedy sa ľudia rozdeľujú a kedy spájajú? Čo medzi nich privádza Boha a čo ho, naopak, spomedzi nich "vyháňa"?
Odpovedá nám Písmo. Podľa knihy Genezis sa ľudia rozdelili preto, lebo ich túžbou bolo: "Poďme ...a urobíme si meno...". Vždy, keď je motívom človeka, aby si cez svoju činnosť urobil meno (sebe samému), je v činnosti "diabol". Problém ľudí v Babylone nespočíval v tom, že stavali vežu, ktorá by siahala až do neba. Ich problém spočíval v tom, že si ňou chceli urobiť meno. Otázka znie: Čie meno chceli budovať či zvečniť? Čie meno by bolo po dostavaní veže umiestnené na jej vrchole? Myslím, že takých, ktorí by chceli mať svoje meno na vrchole spoločného diela, by bolo viac. Lenže z toho potom musí prirodzene vzniknúť roztržka. A rozkol. A rozdelenie. A v konečnom dôsledku buď vojna, alebo rozchod.
Situácia v Jeruzaleme bola iná. Učeníci sa v Jeruzaleme zišli preto, lebo chceli robiť meno nie sebe, ale Bohu. Ich mottom bol Žalm 115: "Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv!" Jedinou ich starosťou bolo meno Božie: aby sa ono stávalo známym a veľkým. A ten, ktorého pri svojej snahe počúvali a nasledovali, bol Duch Svätý. Preto sa mohlo stať, že hoci boli takí rozdielni, našli spoločnú reč. "My, Parti, Médi, Elamčania a obyvatelia Mezopotámie, Júdska a Kapadócie Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbijských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia a prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich v našich jazykoch..." Žiadne rozdiely neboli podstatné, pretože všetci mali jeden a ten istý cieľ: robiť meno nie sebe, ale Bohu.
Niekedy sa nám stáva, že napriek tomu, že hľadáme meno a slávu Božiu, sa aj my sami zviditeľňujeme a dostáva sa nám chvály. Chvála od ľudí (aj napriek snahe o hľadanie slávy len a len Boha) je pre niektorých ľudí veľmi nepríjemná, a to až tak, že chcú so svojimi snahami prestať a radšej sa utiahnuť. Výsledkom by však mohol byť nielen zánik ich mena a chvály ľudí (to je to, čo by chceli), ale aj zánik chvály Boha. Riešením dilemy, či pokračovať v dobre myslenom diele, pri ktorom som stredom pozornosti aj ja, alebo ho zanechať, je vlastne otázka, čo hľadáš na prvom mieste, Boha alebo seba? Ak seba, potom to nechaj. Ak Boha, potom ber svoje zviditeľnenie ako milú či nemilú obetu. Spomeň si na veľkých mužov a ženy viery dnešných čias. Ľudia ich vyhľadávajú a chvália, píšu o nich noviny a sú často centrom pozornosti. No oni sa o to nestarajú. Ich hlavným cieľom je robiť meno Bohu.
Mohli by sme si niekedy myslieť, že ovocie, ktoré mnohí ľudia produkujú svojou činnosťou, je dôkazom, že sú motivovaní Duchom Svätým. Karmelitán Ernest Larkin k tomu poznamenáva: "Zlé ovocie je jasným znamením toho, že je v činnosti diabol. Lenže dobré ovocie ešte nemusí byť znakom toho, že je v činnosti Boh." Na svete je veľmi veľa obdarovaných ľudí, aj ľudí, ktorí produkujú navonok bezvadné ovocie, no keď sa pozrieme tomu všetkému na koreň, máme jasný dojem, že to nie je od Ducha Božieho.
Každý Duch sa teda preverí jedine v jednote: v jednote v rámci človeka, v jednote s inými, so spoločenstvom veriacich, s tradíciou viery a v jednote s Bohom.
Milan Bubák SVD
