Už som mal možnosť podeliť sa s vami o príbehy z lezenia alpskými hrebeňmi a štítmi - snehovými pláňami a ľadovcami. Tentoraz vám chcem priblížiť svoj štvrtý pokus zliezť najvyššiu horu Švajčiarska - Monte Rosu. Prečo štvrtý pokus? Prvé dva totiž stroskotali v štyroch tisícoch nad morom na masíve z talianskej strany... kvôli počasiu, či našej indispozícii.
Človek mieni...
Písalo sa leto 2000 a expedícia sa zdala pre ten rok ukončená - keď som dostal v jeden adventný pondelok nápad - zbaliť lyže, pásy a vydať sa ešte raz z Innsbrucku na otočku "skúsiť šťastie". Ani tentoraz to však neklaplo. Opäť sa potvrdila pravda - akokoľvek sa človek snaží a plánuje a túži, očakáva a teší sa, Ten hore má s ním častokrát iný zámer - a pokiaľ to slobodne neprijme a nezžije sa s tým, len sa trápi a často smúti. Tak i ja som mal smutno štyri dni pred Vianocami, keď som to prehnal s tempom do sedla masívu Monte Rosy na hranici Talianska a Švajčiarska, a celkom zle aklimatizovaní s priateľom Rollim sme museli s ťažkými srdciami zapnúť pätky kúštik od cieľa a zjazdiť masív okolo Gnifetti a Mantovy až do Tressoney k autu. Zjazd to bol ale parádny - taký výškový rozdiel sa mi podaril zatiaľ len raz - za 1 hod. 25 min - non stop z 4300 metrov do 1650 metrov nad morom ...Vďaka Pane!
...Pán Boh mení
A prišiel r. 2001... a nové plány a staré sny sa začali stávať skutočnosťou... A tentoraz to bolo naozaj... Ako inak označiť naplánovanie dvojtýždňovej akcie, na ktorú som napokon nedostal v práci dovolenku, a po absolvovaní s chlapcami jej prvej víkendovej časti v Julských Alpách som musel otočiť kolesá môjho tátoša, dať Slovinsku zbohom a vrátiť sa späť domov. Pokým chalani pokračovali smerom Soča - Taliansko a švajčiarsky Zermatt... ja som týždeň zarezával (okrem práce aj poobedia na bicykli v Karpatoch) a naplánoval som si, že sa k nim "na otočku" opäť pridám - na ďalší víkend. Zastavila ich hmla - sneženie a silný vietor na vrcholovom hrebeni... a po celom dni čakania, k tomu o hlade, sa museli otočiť a vrátiť nadol ... takže ani môj štvrtý pokus by nebol býval úspešný, keby som s nimi ostal... Môj príbeh sa však v tom čase začal odvíjať trošku inak - akoby ani nie podľa môjho - ale Božieho plánu...
Keď verbisti naštartujú...
Dlhoročnému priateľovi verbistovi Stankovi Krajňákovi SVD, ktorý je momentálne na misii v Moskve, sa podobným spôsobom neuskutočnila výprava do Kazachstanu, a tak sa ocitol začiatkom augusta v Poprade. Ani neviem, ako sa to zomlelo, a už sme nakladali náš expedičný favorit. Štyria borci natlačení v malom aute, no s veľkým odhodlaním dosiahnuť vysoký cieľ. Po prešoférovanej noci sa míňame doslova o pár hodín v strede Švajčiarska so spomínanými priateľmi. Tí toho už mali po štyroch dňoch plné zuby, a tak nám aspoň nechali mapu pod kvetináčom pri Furkapasse - striedanie... polčas...preberáme štafetu!
Kde iní končia, my len - pokračujeme...
A tak nadránom dorážame za mrholenia do Tatschu, dedinky 6 km pred Zeramttom, kam sa autom dá ísť iba miestnym taxíkom, čo radšej ušetríme, keď to vybehneme za poldruha hodinky pešo. Každým krokom bližšie k tomuto svetoznámemu horskému stredisku sa počasie zlepšuje - balíme goráčové bundy do dvadsaťkilových báglov na chrbtoch a pokračujeme ďalej. V dedinke nás už víta slnko a pomedzi oblaky prepaľuje lúčmi husté chmáry, ktoré sa ešte držia na vrcholkoch horského venca nad horizontom údolia. Keďže nás čaká vyše trojtisícové prevýšenie a máme k dispozícii tri dni, rozhodneme sa ušetriť pol dňa lopoty s ruksakmi na chrbtoch a skrátime si čas pozemnou lanovou dráhou Gornergradbahn na predposlednú stanicu Rotenboden. Odtiaľ pokračujeme pešo.
Pár krokov od raja
Už pri výstupe z vláčika sa nám otvára nádherná panoráma tak ťažko vtesnateľná na tieto stránky: Monte Rosa - Lyskamm - Dvojičky Kastor a Polux - Breithorn a nakoniec, na konci údolia, majestátny Matterhorn. Husté mraky sa stále vetrom trhajú a po niekoľkých záberoch sa vydáme cestičkou traverzujúcou masív k úpätiu ľadovca. Ten nás dovedie k skalnej a suťovej moréne - a následnému výšvihu k Monte Rosahutte vo výške 2900 m. Fajn - oddych - výhľad sa nám v lúčoch zapadajúceho slnka čoraz viac páči - no my ešte chceme ďalej... Postavíme náš Base Camp o 200 metrov vyššie - čaká nás asi hodinka chôdze po poslednej skalnej plošine pod výšvihom k hlavnému ľadovcu.
Bohoslužba na kameni, spánok pod hviezdami
Práve tu, na kamennom oltári pod prevismi Matterhornu, zažijeme spolu nádherné chvíle slávenia bohoslužby -- tela a krvi nášho Boha, ktorý je tu všade navôkol tak silne prítomný a poznateľný. Pobalíme veci dnu - keďže teplota po západe "oskara" za chrbát Dent Blanche sa rapídne zníži... Budíček narichtujeme na tretiu hodinu rannú. "Dobrú, hviezdy - dobrú, všetci doma ... vďaka, Bože, za túto nádhernú nočnú oblohu..."
Slnko, kde si?
Ešte za tmy teda vstávame, niečo hodíme do žalúdkov, Rudi namieša G30-cinu energetickú bombu ...a začneme smerom k ľadovcu ukrajovať prvé kroky a výškové metre. Po dvoch hodinách mesačného šliapania po snehu sa začína brieždiť a my už túžobne očakávame prvé lúče teplého slnka v tej kose v našej stene. Márne. Sme na západnej strane masívu, a tak si hrejivý dotyk smieme vychutnať až na sedle oddeľujúcom hrebeňom masív od Talianska... Riadna zima zachádzajúca až pod kožu... Prsty na nohách ani na rukách si už necítime... Vydupeme tam však čo najrýchlejšie a kvôli silnému vetru v nárazoch si hľadáme miestečko v závetrí... Rudiho "nacpeme" tabletkami paralenu, G30-cinou a čokoládou... Trieme ho, aby precitol z triašky a zaženieme hlad. 4300 metrov a nás čaká hrebeň na predvrchol a následný skalnatý úsek na vrch Duforspitz: hlavný bod masívu Tety Rózy... Odbehnem od naviazaných priateľov dopredu. Silne som cítil, ako ma ťahá konečne k tomuto vrcholu. A tak doleziem záverečným komínom trošku skôr na druhý najvyšší vršok Álp - fotím chlapcov na predvrchole v pozadí s Matterhornom a vyše dvojkilometrovou Šluchtou pod ich nohami k údoliu ľadovca. Je tu krásne - jedinečne... Pri kríži so vstavanou soškou Panny Márie si podáme dlane a pomodlíme sa Verím v Teba, všemohúci náš Bože... stvoriteľ tejto nádhery ... 4636 metrov a my si dáme hodinovú pauzu ... zajeme oravskej slaninky s cibuľkou a ponúknutými Haribo- gummibarchen od kolegov z Írska.
Aj lavína je nádherná - v patričnej vzdialenosti...
Po dlhočiznom krásnom zostupe - po prepletení sa cez sled trhlín ľadovca a zbehnutí skalných hangov na podvečer padáme celkom unavení, tak ako sme, na dve hodinky si zdriemnuť do spacákov - a až navečer sa odhodláme vystrčiť nosy a "niečo konkrétne" si dať a uvariť ...Opäť ďakovná bohoslužba - tentoraz v priestoroch stanu... a nočný zaslúžený oddych. Ráno nás privíta úžasným hrmotom ... vybehneme zo stanu a fotíme a fotíme - na náprotivnom východnom slnkom ožiarenom masíve Lyskamu sa nám v plnej kráse zrútia pred očami tony a tony snehu a hučia skoro 2 minúty s rachotom do údolia ... Nádhera - teda z patričnej vzdialenosti ... Upraceme okolo stanu - a vydáme sa na zostup. Obehneme chatu natrepanú turistami - počasie bolo celé dva dni viac než dobré - zbehneme ľadovec a kedže bol Deň Pána, na Rotenboden, pri zrkadlovom odraze Mattehornu v jazierku, nám Stano poslednýkrát odslúži svätú omšu - s ruskými textami, v srdci Švajčiarska, so všade navôkol znejúcou japončinou od okoloidúcich turistov. Nasleduje rozlúčka s údolím Zermattu - zbehneme do Tatschu a nakopneme nášho tátoša - ide sa domov... Bratislava čaká.
Peter Schmidt
foto: autor
Krásavica Švajčiarska - Monte Rosa
Štyria muškatieri - bez mečov, ale s lanami
Kríž bol vyvýšený, doslova aj do písmena
Základ Cirkvi je na skale...