Človek, ktorému dáš rybu, sa nasýti na jeden deň, človek, ktorého naučíš lietať, bude sýty celý život.
V septembri minulého roka sa prvýkrát objavili v bratislavských uliciach predajcovia pouličného časopisu Nota Bene. Špecifikom časopisu je, že nerobí konkurenciu časopisom v novinových stánkoch. Zakúpiť si ho možno priamo na ulici. I preto dostal prívlastok pouličný. Okrem miesta svojej distribúcie má toho s ľuďmi na ulici spoločného viac. Zabezpečuje im prácu, a práve v nej vidia bezdomovci spôsob, ako sa začleniť do spoločnosti. Zo strany kupujúcich sa časopis i jeho predajcovia stretli najskôr s nedôverou. Považovali ich za novú sektu a časopis za nový prototyp Strážnej veže. Neskôr sa však nedôvera premenila na záujem:"Radšej dám peniaze človeku, o ktorom viem, že si ich bude vážiť, pretože si ich vlastnou prácou zarobil." "Som rád, keď môžem podporiť dobrú vec. Viem, že peniaze na časopis neskončia niekde v krčme. A ešte aj ja mám z toho osoh, môžem si prečítať niečo zaujímavé a hodnotné." Takto mi odpovedali okoloidúci kupujúci. A ako vlastne prebieha samotná zárobková činnosť predajcov? Po registrácii dostáva každý predajca 5 kusov časopisu Nota Bene zdarma ako vstupný kapitál. Tie ďalšie si už kupujú po 13 Sk. Na ulici sa časopis Nota Bene predáva za 26 Sk. To znamená, že 50% z predajnej ceny tvorí ich čistý zárobok. Sú to peniažky, ktoré používajú na ubytovňu, nákup základných potravín a oblečenia.
Rozhovor so Zuzanou Šedíkovou - koordinátorkou projektu Nota Bene
Kedy sa v tebe obajvila myšlienka založiť pouličný časopis?
Keď som mala 18 rokov, pracovala som v Anglicku ako dobrovoľníčka s bezdomovcami. Táto práca sa mi páčila a aj preto som šla študovať sociálnu prácu. So Sandrou, tiež koordinátorkou projektu, sme sa zaujímali o túto problematiku. Navštevovali sme rôzne centrá pre bezdomovcov, a najmä sme snívali o tom, že raz tiež založíme vlastné centrum. Potom prišla ponuka zo zahraničia, zoznámila som sa s jednou novinárkou z Maďarska. Tá nám predstavila projekt No Borders, určený na podporu pouličných časopisov vo východnej Európe. Ak by sme do toho šli, tak by nám pomohli založiť pouličný časopis u nás, na Slovensku. A my sme sa s nadšením do toho vrhli.
Aké boli tie začiatky?
Projekt sme začali pripravovať tri kamarátky, študentky sociálnej práce a psychológie. Až po dvoch týždňoch sme si reálne uvedomili, do čoho sa to vlastne púšťame. Uvedomili sme si, aký je to veľký projekt, a nevedeli sme, čím začať. Či zháňať financie, lebo cez projekt sme dostali peniažky len na prvé tri mesiace, či hľadať novinárov, či hľadať bezdomovcov. Bolo potrebné napojiť sa na úrady, na miestnu samosprávu, hľadať priestory. Snažili sme sa našu činnosť zastrešiť založením občainskeho združenia Proti prúdu. Samotná registrácia trvala 3 mesiace. Hoci sme od začiatku všetky naše kroky konzultovali s právnikom, aj tak sme mali veľmi veľa problémov. Brzdili nás byrokratické záležitosti. Nemali sme kontakty a vôbec nikto nám neveril. Nikto nás nepoznal, boli sme mladé... Nemali sme za sebou žiadnu prax, odmietali nám všetky žiadosti o grant. Na začiatku vládol hrozný pesimizmus, nikto nedôveroval, že na Slovensku to bude fungovať, že naši bezdomovci budú chcieť vlastnou prácou zarábať. A už vôbec nebola dôvera v ľudí, že si bude časopis niekto kupovať, že vôbec bude niekto ochotný podporiť bezdomovca. Začiatky boli ťažké boli i z tohto dôvodu, že sme nemali žiadne priestory, všetko sme robili "na kolene". Nemali sme počítač. Keď sme potrebovali čosi prepísať, otravovali sme našich kamarátov. Až neskôr nám Staré Mesto vyhradilo priestory, do ktorých sme sa nasťahovali koncom novembra.
Ty si tomu verila?
Ja som mala pozitívny obraz zo zahraničia. Vedela som, že tam to funguje. Chcela som to skúsiť. A videla som v tom veľkú príležitosť. To, že nás oslovili zo zahraničia, ponúkli nám peniaze, dali nám šancu a príležitosť naučiť sa to, a to sme jednoducho museli využiť. Okrem toho, ponuka platila len tento rok. Keby sme to odmietli, peniaze by jednoducho prepadli. Určite som tomu verila. A mali sme v sebe nadšenie. Určite pramenilo aj z toho, že sme nevedeli, do čoho ideme. Netušili sme, že to bude taká "makačka". Nevedeli sme, že všade narazíme na problémy. A bol to projekt o to väčší a namáhavejší, že sme nemali skúsenosti. Skrátka, vrhli sme sa do toho bez rozmyslu. Naskytla sa nám šanca zrealizovať náš sen, a tak sme do toho vhupli. Keby sme vedeli, čo všetko to bude obnášať, možno by sme sa do toho ani neboli pustili. Ale dobre, že sme nevedeli.
Dostali ste aj nejaké školenia, odkiaľ ste čerpali morálnu podporu?
Pomáhali nám ľudia zo zahraničia, najmä z Nového Prostoru, z pouličného časopisu, ktorý vychádza v Čechách. Vždy nás podržali a veľa nám poradili. Mne osobne veľmi pomohla konferencia v Kapskom meste. Na konferencii sa zúčastnili ľudia zo 40 pouličných časopisov z celého sveta. Práve tam som získala veľmi veľa nápadov a motivácie. Podporilo ma vedomie, že mnohí sa začínalo ťažšie ako nám. Nemali ani tú finančnú pomoc, ktorú sme my dostali od No Borders. Niekde začínali tak, že mali peniažky len na jedno číslo, skrátka išli do toho s úplným rizikom. Druhé číslo mohli vydať, až keď sa to prvé úplne vypredalo, robili to u seba doma. Podporili ma v tom, že mám začať, aj keď nebudem mať priestory, zobrať batoh a ísť na ulicu. A tak sme vlastne aj začínali, časopisy sme vydávali na vlakovej stanici.
A pocit zúfalstva...
Taký pocit bol asi miliónkrát. No vedela som, že je to dobrá vec a že Boh je pri nás. A to ma tak povzbudilo. A vždy, keď bolo najhoršie, keď vrcholila nejaká kríza, tak prišiel nejaký človek a povedal, že je to super, alebo nám pomohol, alebo sa podaril nejaký viditeľný úspech. Podržali ma ľudia, ktorí to so mnou robili. Najmä Sandra. Ona je náš bojovník, myslím, že Sandra je človek, ktorý s tým asi nikdy nechcel "praštiť".
Akým spôsobom ste vyhľadávali tých úplne prvých predajcov?
Stáli sme so Sandrou a Martinom (momentálne spolupracuje s Nota Bene ako civilkár) a s kamarátmi z Čiech na námestí SNP a len tak sme rozmýšľali, že kedy konečne začneme. Sandra si všimla dvoch ľudí, ktorí vyzerali ako bezdomovci, sedeli na susednej lavičke. Šla za nimi a oslovila ich, či by nemali záujem predávať náš časopis. Presvedčili sme ich, a tak sa stali našimi prvými úplne fantastickými predajcami, ktorí to celé rozbehli. Boli sympatickí ľuďom, veľmi dobre predávali. Prí získavaní bezdomovcov nám pomohol tiež Stano, predajca z Čiech. Šíril takú pozitívnu náladu, presviedčal všetkých, aká je to super vec, ako sa dá pri tom zarobiť, vrátiť sa tak vlastne do života. Bol nadšený a nadšenie šíril okolo seba.
A ostatní bezdomovci vám dôverovali, dali sa presvedčiť?
Na začiatku, keď sme ich na túto prácu nahovárali, cítili sme z ich strany veľkú nedôveru. Bolo pre nich úplne nepochopiteľné, že niekto chce pre nich niečo robiť. Pýtali sa, o čo nám vlastne ide. Prví naši predajcovia pôsobili ako taký dôkaz, áno, dá sa zarobiť predávaním časopisu, mám prachy, môžem si ísť kúpiť večeru. Povedali to ďalším kamarátom, a tak sa to začalo šíriť. Myslím, že teraz sú vďační. Síce sú stále s niečím nespokojní. Najviac im vadí taká riedka periodicita. Ja viem, že je veľmi ťažké stáť tam mesiac s tým istým číslom. Tak snáď v budúcnosti.
Spája pouličných predajcov len spoločná práca alebo aj niečo iné?
Samozrejme, vytvárame kolektív. Pôvodne sme sa chceli stretávať každý týždeň, ale žiaľ, nemáme priestor, kde by sme mohli tieto stretnutia realizovať. Prvýkrát sme sa všetci stretli na krste, to bola paráda. Bezdomovci nám pomáhali všetko zorganizovať. Všade panovalo nadšenie. Potom sme sa stretli na vianočnom večierku a teraz nám bezdomovci pripravili večierok k novému roku. Veľmi nás tým prekvapili a potešili. Jeden predajca to navrhol a kompletne to zorganizoval. Na tom večierku vymysleli takú vec, že už si nebudú od nás kupovať časopis za 13 korún, ale pridajú k tomu ešte jednu korunu a tá sa bude odkladať práve na takéto akcie. Teraz sa chystajú zorganizovať ples. Je v nich veľa potenciálu a veľa možností. Sme veľmi radi, že sa identifikujú s tým Nota Bene, je to ich projekt. A o to nám vlastne išlo.
Chcú aj oni prispievať?
Trvalo im to veľmi dlho, kým sa na to odhodlali, no už nám dali pomerne veľa príspevkov, dobrých a kvalitných.
Aký je vlastne zmysel vášho časopisu?
Naším cieľom je dať šancu ľuďom, ktorí sú bez domova, alebo im hrozí, že ten domov stratia. Dať im šancu, aby si sami pomohli, vlastnou prácou. Zmyslom je pôsobiť motivačne. Okrem peniažkov môžu predajcovia získať pracovné návyky, dôležité je to, že začnú komunikovať s čitateľmi, s inými predajcami, s nami, dostávajú sa z osamelosti, v ktorej je väčšina bezdomovcov. V poslednom čase sa s radosťou rozprávajú a chvália, aké známe osobnosti si od nich časopisy kúpili. Život sa pre nich stal zaujímavejší. Zrazu sa o nich zaujímajú médiá, fotografujú ich, snímajú, chodia za nimi ľudia a chcú sa s nimi rozprávať. Výhodou časopisu je, že nedáva priestor len nám, tvorcom, aby sme pomohli bezdomovcom, ale aj iným ľuďom, čitateľom, kupujúcim. Majú možnosť sa s bezdomovcami porozprávať, priblížiť sa k nim. Niektorí ich pozvú na obed alebo im donesú nejaké oblečenie. Dvom ľuďom ponúkli napríklad prácu. Naším konečným cieľom je, aby sa bezdomovci zaradili do spoločnosti, aby si našli vhodné ubytovanie, prácu.
A ak by si mala charakterizovať obsah časopisu?
Cieľom projektu je kampaň za ľudí bez domova. A podľa toho tvoríme aj obsah časopisu. V médiách sa o bezdomovcoch podávajú častokrát skreslené informácie. My chceme našich čitateľov informovať aj o tej druhej stránke, o realite. Chceme, aby sa o bezdomovcoch písalo a hovorilo, aby sa na tento problém poukázalo a aby sa začal riešiť. Bezdomovci v časopise môžu rozprávať sami o sebe. Dávame im priestor, aby sa mohli vyjadriť, môžu písať vlastnú tvorbu. Celkovo sme dosť sociálne zameraní. Píšeme aj o iných sociálnych problémoch a občianskych združeniach a chceme hlavne prinášať moderné alternatívne riešenia. Zároveň však chceme byť rôznorodým časopisom, aby si každý mohol v Nota Bene nájsť, čo ho zaujíma.
Trochu štatistiky.
Prvé, vlastne nulté číslo vyšlo v počte 5000 kusov, náklad bol obmedzený financiami z nadácie. Na začiatku sa predávalo veľmi pomaly, v septembri sme predali len 3500 kusov, zostalo nám veľa balíkov a boli sme nešťastní. Na začiatku sme mali šiestich predajcov. Dúfali sme, že sa nám nerozutekajú. A potom pribudli ďalší piati. Prvé číslo, októbrové, vyšlo v náklade 4000 kusov, to sa minulo za dva týždne, dali sme urobiť dotlač ďalších 4000 a tiež sa dopredlo tých 1500 zo septembra. Novembrový a decembrový náklad bol už 8000 kusov. Januárový 12 000 a už teraz je vypredaný. Čo sa týka bezdomovcov, v druhom mesiaci sme ich už mali okolo 25, potom 30 a teraz ich je asi 36, takých, ktorí chodia veľmi často.
Zvykli sme si na spoločnosť, v ktorej robiť niečo nezištné a sociálne sa hodnotí ako "nenormálne". Tak prečo to vlastne robíš?
Lebo ma to baví. Možno prvý reálny kontakt, ktorý ma tak oslovil, bol práve môj pobyt v zahraničí, ktorý som podnikla cez projekt Jezuitskí dobrovoľníci. Jeden zo základných bodov projektu bola práca v sociálnej oblasti. Tam som sa dostala k bezdomovcom. Táto práca sa mi veľmi páčila. Bezdomovci sú veľmi špecifickí. Ostatní ich väčšinou odpisujú, ale pri tom sú to úplne normálni ľudia. Veď každému sa môže stať, že skrátka padne alebo nedostane dobrú výchovu, nežije v dobrých podmienkach. Sociálna práca v Anglicku je na veľmi dobrej úrovni. Tam sa ľudia nepýtajú, či si to niekto zaslúži. Ten problém tam je, a tak ho profesionálne riešia. U nás takýto prístup ešte neexistuje. Neviem ti povedať, prečo to robím. Baví mato a npĺňa ma to. A mám z toho dobrý pocit.
Rozhovor so Stanom, Pištom, Julom, Peťom a Vladom - bezdomovcami
Stano
Akú máte predajnú techniku?
Dôležité je správne umiestnenie, treba si vybrať miesto, kde chodí veľa ľudí, no a my v podstate už máme tak rozložené svoje stanovištia.
A ako svoj časopis ponúkate?
Nevtieravou, slušnou, inteligentnou formou. Posledný kus sa predáva najťažšie, ale vždy treba predávať nevtieravo a slušne.
Pišta
Čo robíte s peniazmi, ktoré zarobíte?
Väčšinou idú na ubytovňu a na stravu. Kupujem si tu v bufete teplú polievku, lebo treba sa teraz v zime rozumne stravovať. Niektorí si kúpia studené pivo, a potom mrznú celý deň. No a čo mi ešte zostane, tak za to si zase kúpim ďalšie časopisy.
Zvykli ste si na takýto spôsob života, nie je pre vás náročné zvyknúť si na pracovný režim?
Nie, nie je to pre mňa náročné. Radšej budem predávať, ako by som mal niekde ležať na lavičke, alebo na zemi a len tak sa flákať.
Ako vyzerá váš denný režim, kedy začína a kedy končí pracovná zmena?
Ráno idem na stanicu, kúpim si časopisy, a potom idem rovno predávať. Niekedy sa minú časopisy tak rýchlo, že nemám čo robiť, kým si môžem ísť opäť kúpiť ďalšie čísla. Niekedy, najmä ku koncu mesiaca, to ide pomalšie. S prácou končím tak o piatej, o šiestej, keď už je tma.
Julo
Spĺňa časopis vaše očakávania?
Tak je to dobré čítanie, ja ho vždy prečítam celý. Niektoré články sú dobré, iné trochu horšie. Tiež je dôležité, akú osobu vyberú na obálku, a potom na rozhovor. Teta Kolníková sa dobre predávala aj ten Kuric. S Lasicom je to trochu ťažšie, lebo, myslím si, toho ľudia nemajú radi. Preto mám tie časopisy radšej otočené zozadu.
Akí ľudia si od vás tento časopis kupujú?
Sú to väčšinou mladí, ale aj starí, rôzni ľudia. Prišla raz za mnou jedna babka a povedala, že hoci má nízky dôchodok, aj tak si ho kúpi, aby mi pomohla. Aj Dzurinda si už kúpil, Hrušovský, aj Kukan. A minule si u mňa kúpila aj jedna mníška. Tak hádam mi tá mníška prinesie šťastie.
Peťo
Pomohlo vám predávanie časopisu?
Tak mne pomohli tie peniaze vybaviť si doklady. S priateľkou máme syna v domove, a takto sme si vybavili, že ho aspoň môžeme navštevovať. Teraz sa snažíme zarobiť nejaké peniaze, aby sme si mohli zaobstarať nejaký byt, lebo bez domova to nejde.
Vlado
Čo si robil predtým?
Somroval som.
A teraz?
Teraz predávam časopis a snažím sa zarobiť nejaké peniaze.
Chcel by si v budúcnosti pracovať?
Áno, veľmi rád by som pracoval.
A čo by si rád robil?
Najradšej by som robil niečo so zvieratami.
A táto práca?
Táto práca je tiež dobrá, je to taký štart do života.
Pripravila Evka Tináková
