Znie to ako otrepaná fráza, ktorú čím viackrát počujeme, tým akoby strácala na pravde. Poznám ale prípad, ktorý nielen potvrdzuje túto pravdu, ale jej dáva hodnotu nemeniteľného pravidla.
Posledné tri roky organizujú duchovní správcovia Univerzitného pastoračného centra v Bratislave zo Spoločnosti Božieho Slova (SVD) , spolu s vysokoškolákmi, prázdninové misie do oblasti Bihor na severozápade Rumunska. Ide o obce Bodonoš, Bajaš, Boromlag a Varzaľ, s prevažne slovenským obyvateľstvom.
Tento rok nás študentov bolo trinásť. Bol to pre nás veľký krok do neznáma. Zo Slovenska sme spolu s dvoma pátrami SVD odchádzali so zmiešanými pocitmi a otáznikmi nad tým, čo nás čaká v krajine, o ktorej sme z rozprávania počuli všeličo...
Takpovediac základným táborom bola obec Bodonoš (rumunsky Budoi), kde pôsobia sestry Služobnice Ducha Svätého, nazývané aj "verbistky". Hneď na druhý deň po príchode sme začali s prácami, dievčatá boli rozdelené do určených dedín - miest ich pôsobenia.
My, chalani, sme pracovali na obnove kostola. Keď sme videli jeho stav, málokto veril, že to za tri týždne (taká bola predpokladaná dĺžka pobytu) stihneme. Práce prebiehali pod vedením misijného brata Maroša - každý z nás robil niečo iné. Niekomu išlo lepšie škrabanie starého náteru, niekomu sadrovanie a štukovanie, inému samotné natieranie kostola. Prvý týždeň boli domáci obyvatelia veľmi znepokojení tým, čo stvárame s ich kostolom (nielen že sme ho celý pokazili, dokonca sme na ňom aj farbu zo stien oškrabali!!!). Keď však videli prvé výsledky práce, upokojili sa.
Umelecký šmrnc dodal nášmu dielu takmer osemdesiatročný páter Prokop. Dohliadal na miešanie farby a namaľoval obrazy na strop kostola. Mimochodom, páter nie je len šikovný maliar, ale aj výborný rozprávač - staral sa o zábavu pre nás všetkých.
Dievčatá pripravovali stretká pre najmenšie deti: rôzne hry a divadielka, športovali a modlili sa spolu. Mladí cez deň pracovali buď na poli, alebo mali iné povinnosti. Preto stretnutia s mládežou začínali večer. Hovorilo sa na nich o Bohu, o vzťahoch medzi ľuďmi, priateľstve, láske, problémoch mladých ľudí a podobne. Keď zostal čas, dievčatá navštevovali starých ľudí, rozprávali sa s nimi, počúvali spomienky na príjemné i ťažké chvíle života. Odmenou za našu prácu bola štedrosť miestnych ľudí, ktorí sa s nami podelili aj o to málo, čo mali. Nezabudnuteľné boli aj výlety do okolia, návšteva konského trhu, prehliadka mesta Oradea, nočná hra s deťmi, ale predovšetkým večerná krížová cesta, ktorú sme prežívali spolu s domácimi v predvečer nášho odchodu domov.
O tom, že naše dielo bolo požehnané, svedčí aj fakt, že kostol sa nám podarilo zrekonštruovať aj napriek časovej tiesni. A priateľstvá, ktoré počas misie vznikli, pretrvávajú aj napriek vzdialenosti, cez listy, ktoré posielame a dostávame. Veríme, že viera, ktorú sme sa snažili priniesť, bude rásť a tak prinesie ovocie aj pre ďalších ľudí.
Toto všetko by sa nedalo uskutočniť, keby nebolo sponzorov a iných dobrodincov - ďakujeme hlavne pátrom Romanovi, Jankovi, sestrám Bernadete, Kláre, Gabike aj všetkým rumunským priateľom.
Všetci spolu ďakujeme Bohu za spoločenstvo, ktoré sme prežívali, za vzájomné spoznávanie, úprimnú veselosť, ale aj za vnútorné hodnoty, vďaka ktorým sme získali iný náhľad na svet. Je veľmi otázne, kto bol viac obohatený: ľudia, pre ktorých sme sa chceli obetovať, alebo my, ktorí sme sa tešili ich záujmu a láskavosti?
Ďuri Kováč, foto: Jozef Čirák
