FILM

Tmavomodrý svět

ČR, 2001, 115 min., réžia: Jan SVĚRÁK, v hl. úlohách: Ondřej VETCHÝ, Kryštof HÁDEK, Tara FITZGERALDOVÁ www.tmavomodrysvet.cz

Päť rokov po Koljovi natočil Jan Svěrák ďalší film podľa scenára svojho otca Zdeňka: film o jednej z mála hrdinských kapitol českej histórie za posledných sto rokov, o českých vojnových pilotoch, ktorí sa zúčastnili leteckej bitky o Britániu, jednej z najdôležitejších udalostí II. svetovej vojny. Prečo trvala jeho príprava tak dlho? Svěrákovci najprv plánovali anglicky hovorený film. Lenže ani jedna z 12 verzií scenárov, ktoré Zdeněk Svěrák napísal sa nedala preložiť do angličtiny bez toho, aby sa nestratil kus poetiky, humoru, či skrytých významov. A tak, našťastie, zostali pri češtine. Ďalším problémom boli peniaze. Kým juhoafrický producent, Eric Abraham, zohnal 235 miliónov českých korún, pretieklo Vltavou veľa vody. Aj keď táto suma vyráža dych (je to približne 10 násobok rozpočtu priemerného českého filmu), v USA by sa za 6,5 mil. dolárov nedal natočiť ani "malý" nízkorozpočtový nezávislý film. Veľký blockbuster Pearl Harbour, ktorý ma s Tmavomodrým světem až nečakane veľa spoločného, bol 20 x (!!!) drahší. Lenže zlaté české ručičky (najmä v trikovej oblasti), výborní herci a geniálny režisér dokázali vytvoriť skutočne krásny a špičkový európsky film, ktorému spomínaný americký stupídny nezmysel nesiaha ani po členky. Jednoduchý príbeh dvoch letcov začína ponižujúcou českou kapituláciou v marci 1939, po ktorej veliteľ František Sláma aj mladučký pilot Karel Vojtíšek utekajú do Anglicka, aby dali svoje schopnosti do služieb anglického letectva RAF v boji proti nacistickému Nemecku. Hoci bitka o Britániu je v plnom prúde, letkám tvoreným cudzincami Angličania zo začiatku nedôverujú a do boja ich nenasadzujú. Medzitým vzťah Slámu a Vojtíška prechádza od vzťahu učiteľ - žiak k pevnému a na prvý pohľad nerozlučnému priateľstvu. Angličanka Susan, do ktorej sa obaja zamilujú, však tento vzťah dramaticky rozbije. Keď však ide v boji o život, všetky spory idú bokom... Filmový príbeh vzniká prelínaním dvoch časových rovín. Svoj vojnový príbeh rozpráva Sláma v roku 1950 v komunistickom mírovskom žalári dvom spoluväzňom: nemeckému lekárovi esesákovi Blaschkemu a šmelinárovi a provokatérovi Vildovi. Táto "odmena", ktorú československí komunisti pripravili pre svojich najstatočnejších hrdinov, je kameňom úrazu pri projekciách filmu v zahraničí, najmä v USA. Ani vysvetľujúci titulok v úvode nepomáha. Jednoducho takáto nespravodlivosť sa nedá pochopiť. Žiaľ, u nás (v Čechách aj na Slovensku) sme si na to zvykli, a pokusy o "narovnanie" našich dejín nevyzneli presvedčivo.... O to, že film je naozaj krásny, sa zaslúžili aj Svěrákovi tradiční spolupracovníci: o nádherné zábery zo vzduchu nad morom aj pevninou, ako aj nádherné kompozície na zemi, kameraman Vladimír Smutný (pomáhal mu aj Ramunas Grejčius), emocionálne silnú hudbu zložil Ondřej Soukup (aj keď kľúčovú úlohu majú staré hity Jaroslava Ježka; podľa jedného z jeho blues získal film aj svoje meno) a vynikajúce triky, ktorých popis by zdvihol zo stoličky každého fanúšika techniky (vzdušné súboje, pristátie bez podvozku, havarujúce horiace lietadlá, či útok na cisternový vlak - jeho realizácia stála toľko, čo celý Kolja), realizoval režisér zvláštnych efektov, Miloš Kohout. A na záver herci. Úloha Františka Slámu bola písaná priamo pre Ondřeja Vetchého a ten sa jej zhostil skvele. Sláma je v jeho podaní jednoduchý, čestný, priateľský, a práve toto z neho robí hrdinu. A diváci mu to bez problémov veria. Ondřej je totiž aj v súkromnom živote človekom s veľmi pozoruhodnými a netuctovými názormi. Kryštof Hádek vôbec nezodpovedal svojej predlohe v scenári Zdeňka Svěráka. Režisér Jan Svěrák však dal mladému, 18- ročnému hercovi dôveru a ten ho nesklamal. Jeho Vojtíšek je plný mladíckej energie a vzdoru, často nezodpovedný a nezvládnuteľný, ochotný zbrklo sa pustiť do čohokoľvek. Hlavnú ženskú úlohu zverili Svěrákovci britskej hviezde Tare Fitzgeraldovej (zahrala si napr. hlavnú úlohu po boku Hugha Granta v komédii Angličan, ktorý vyšiel na kopec). Z vedľajších úloh sú skvelí Oldřich Kaiser ako pilot a pianista Machatý (všetky klavírne skladby hrá vo filme naozaj sám) a Hans-Jörg Assmann vo veľmi zaujímavo napísanej postave "nacistu" Blaschkeho. Film, ktorý je považovaný za doteraz najlepší český film, za silného kandidáta na Oscara za cudzojazyčný film a v Čechách čoskoro dosiahne hranicu milión divákov, by ste si nemali nechať ujsť. Pretože, ako hovoria Svěrákovci, je naozaj krásny.

Amélia z Montmartru (Le fabuleux destin d´Amélie Poulain)

F,D, 2001, 120 min., réžia: Jean-Pierre JEUNET, v hl. úlohách: Audrey TAUTOUOVÁ, Mathieu KASSOWITZ www.amelie-lefilm.com  

Pokiaľ máte zmysel pre humor, v srdci aspoň štipku romantiky a v hlave nosíte pestrý imaginatívny svet, na Améliin príbeh určite nikdy nezabudnete. Pokiaľ vám tieto vlastnosti chýbajú, neprekáža. Amélia si vás získa aj tak. Už počas prvých desiatich minút filmu sa vám na tvári objaví úsmev a to aj napriek tomu, že Améliino detstvo by stačilo na niekoľko ťažkých celoživotných psychologických traum alebo na jednu samovraždu. Lenže Améliu len tak hocičo nedostane. Teraz ma dvadsať rokov, má byt v Paríži na Montmartre a pracuje ako servírka v neďalekom bare U dvoch mlynov. Ale je sama. Čo s takýmto životom?! Kľúčovým momentom je 30.august 1997. Amélia práve sleduje správy a pri šokujúcej informácii o smrti lady Diany jej vypadne z rúk uzáver fľaštičky, narazí do steny a uvoľní obkladačku. Za ňou je dutina a v nej stará škatuľa plná chlapčenských "pokladov". Amélia sa rozhodne vrátiť ju majiteľovi a tak zmení jeho život. Povzbudená touto udalosťou, rozhodne sa naplniť svoj život takýmito malými dobrými skutkami. A keďže jej fantázia pracuje na plné obrátky, budete len s otvorenými ústami sledovať, ako "vylieči" hypochondrickú kolegyňu z baru Georgettu, ako "prebudí" svojho otca z nostalgie za mŕtvou matkou, ako "preberie k životu" prispaného Luciéna, pomocníka v zeleninárskom obchode, ako poteší svoju neustále uplakanú domácu pani Madeleine, či ako prinúti starého maliara Raymonda konečne namaľovať svoj prvý originálny obraz. Ale dokáže aj poriadne strpčiť život zeleninárovi Collingonovi, ktorý týra svojho pomocníka Luciéna. Amélia vnáša do životov ľudí, ktorí ju obklopujú, kúsok hrejivého svetla a tepla. Sú to v podstate outsideri spoločnosti: ľudia starí, chorí, cudzinci, čudáci, utrápení, smutní. A je naozaj nádherné a krásne sledovať, ako ich jedno mladé dievča dokáže opäť vrátiť do života. Samozrejme, že aj Amélia dostane svoju odmenu, presnejšie svojho Nina. Na prvý pohľad čudák s veľmi zvláštnym koníčkom, na druhý pohľad rovnaký fantasta ako Amélia. A tak, v druhej línii filmu budeme sledovať Améliine "strategické operácie" pri spoznávaní a odhaľovaní pána Nina Quincampoixa. Na tomto filme je úžasných niekoľko vecí. Prvou je nádherná atmosféra starého dobrého Paríža, vizuálne sprostredkovaná kamerou Bruna Delbonnela a hudbou skladateľa Yanna Tiersena. Druhou je režisér Jeunet. Autor poriadne čiernej kanibalskej komédie Delikatesy, a posledného dielu temnej a hororovej votreleckej ságy (Votrelec:Vzkriesenie), týmto filmom naozaj všetkých prekvapil. Podarilo sa mu úplne rozbiť všetky schémy romantickej komédie ála Holywood, poslať ich do zabudnutia a na jej troskách postaviť niečo úplne nové. Tretím a najväčším zázrakom je Audrey Tautouová. Táto 23- ročná, mimo rodného Francúzska v podstate neznáma herečka, predviedla vynikajúci herecký koncert. Od čias Audrey (to je ale náhoda) Hepburnovej sa na filmovom plátne neobjavila tak krásna tvár s tak úžasnými mimickými schopnosťami. Výrazom svojich veľkých hnedých očí a krásne tvarovaných úst dokáže bez jediného slova rozprávať príbehy... Polovicu záberov vo filme tvoria polodetaily a detaily na jej tvár. Amélia dobyla Francúzsko. Od aprílovej premiéry ju videlo vo francúzskych kinách 8 miliónov divákov. Ulica Lepic, kúsok od baziliky Sacre Coure, kde sa odohrala väčšina filmového deja a najmä kaviareň, v ktorej Jeunet nakrúcal, sa stávajú najnavštevovanejším miestom Paríža. V auguste Amélia zvíťazila na MFF v Karlových Varoch. A víťazí u divákov v celej Európe. V decembri ju čaká americká premiéra a v marci budúceho roku s veľkou pravdepodobnosťou soška Oscara. Aj ja osobne som si ju okamžite zamiloval a zaradil do desiatky Naj... filmov. Ba dokonca, bol som na ňu dvakrát v kine. Už netrpezlivo čakám (asi dosť idealisticky) na DVD. A to prosím, tej imaginatívnej fantázie, či zmyslu pre romantiku som veľa nepobral. Ale ako som v úvode napísal, Amélia ma dostala aj tak. P.S. Dobre si všimnite fotky trpaslíka z New Yorku. Ten Jeunet musel niečo tušiť!!!

drobec

KNIHA

Misty Bernallová:: POVEDALA ÁNO

Útla knižočka s usmievavou tvárou na obálke a nevinným názvom Povedala áno (najskôr asociuje svadobné myšlienky) prekvapí svojím strhujúcim dejom. V prvej kapitole sa ako na tácke predostrú udalosti jedného omračujúceho dňa - 20. apríla 1999. Dvaja chlapci plní fanatizmu sa vybrali do školy s pištoľami a zastrelili 13 školákov, medzi nimi i hlavnú postavu knihy - Cassie Bernallovú. Šokujúci obraz zaváňa trochu bulvárnosťou. Šok, otras, zdesenie ohúria čitateľa, no neposkytnú mu dlhodobejší vnútorný zážitok. Ten prichádza až o pár stránok ďalej. Šok sa mnohonásobne stupňuje. Postupne sa odkrýva pozadie mladého, na prvý pohľad nevinného života potencionálnej svätice. Druhý pohľad dokazuje, že takým nebol. Cassie mala dočinenia s okultizmom a sama hovorí v rozhovore s priateľkou: "Svoju dušu som dala satanovi. " Strhujúco dopodrobna sú opísané praktiky mladého človeka žijúceho v nesprávnej partii. Na dôkazoch je postavené vykreslenie vplyvu partie, hudby, drog ... Cassie zmätená a nespokojná so svetom, so svojím životom nepokojne hľadá svoje miesto na zemi, svoju úlohu a zúfalo nachádza falošné uspokojenie vo svojej okultistickej partii, v blúdivej marihuane a v blúznivom alkohole. Čitateľ s napätím sleduje osud a vývoj mladistvého človeka. Podvedome sa obáva o jej dušu, pretože vie, že Cassie je už mŕtva. Búrlivé obdobie Cassiinho života je sprostredkované spomienkami jej rodičov a priateľov. Kniha nevtieravo poskytuje zaujímavé edukatívne spôsoby, dokumentované na chybách aj na úspechoch rodičov a vychovávateľov. Strhujúci beletristický dej sa postupne mení v pôvodne očakávaný dej, dej filozofický. Ako čitateľ som premenu Cassie prežívala a absorobovala do detailov. Hltala som jednotlivé stránky netrpezlivá, plná hladu po informáciách a vzápätí som sa vracala späť k už prečítanému textu a čítala ho znovu, pomaly, snažiac sa porozumieť, s ceruzkou v ruke som prechádzala nejdôležitejšie myšleinky, snažiac sa ich zapamätať. Šok a otras z prvých stránok sa zmenil v pokoj a vyrovnanie a v akési prirodzené svedectvo viery. Na záver bolo úplne samozrejmé, že Cassie na otázku "Veríš v Boha?" tesne pred smrťou, povedala áno.  

Evka Pekná