Pakistan
Pakistanská islamská republika, kedysi moslimská časť Indie, existuje ako nezávislý štát iba od roku 1947. Na ploche 796 000 km2 žije okolo 140 miliónov obyvateľov zastúpených v početných národnostiach. Medzi najväčšie patria Paštúni, Sindhovia, Pandžábovia a Balúčovia. Najrozšírenejšie náboženstvo, islam, vyznáva až 97 % obyvateľstva. Úradný jazyk je urdú (urdština) i keď v tejto krajine sa hovorí ešte asi 20 ďalšími kmeňovými jazykmi. Čas tu plynie oproti štandardnému stredoeurópskemu času o 4 hodiny dopredu. Používanú menu, pakistánsku rupiu, sme menili najčastejšie v kurze 1$=65Rp. Hlavné mesto predstavuje Islamabad.
Výpis z denníka
"Pri putovaní sa nádherne spomalí čas, rozloží sa na okamihy, v tom čase žiješ v iných rozmeroch. Celoročné plytkosti a ich trpaslíčie dni sa prepadajú do studne zabudnutia, ale plnosť času niekoľkých letných týždňov zostáva, roky z teba vyžaruje."
M. Nevrlý: Karpatské hry (1992)
Ako to začalo
"Tak tu začína niečo nové... Po roku znovu beriem do ruky zápisník, lebo tentokrát som si vzal do hlavy fakt bláznivú vec. V apríli pri potulkách i-netom čítam: Hľadáme parťákov na trek do Pakistanu. Ten článok ma dosť vzal a ja som hneď odpísal. Bolo to rýchle rozhodnutie a vtedy som ešte fakt netušil, že by sa mi to mohlo podariť."
Hlavným cieľom v Pakistane bol prechod 130 km ľadovca, ktorý sa delí na dve časti: Biafo a Hispar Glacier. Najimpozantnejší bod, sedlo Hispar La, leží vo výške 5150 m a je zároveň miestom, kde sa obidva ľadovce stretávajú. Aklimatizácia mala prebehnúť na vrchole Rush Peak (5100m). Celý plán zosnoval Zdeněk z Prahy. Termín odchodu bol stanovený na 30. augusta; dovtedy sme sa zozbierali piati členovia výpravy. Zdeněk, Jirka, Petr, Vlasta a ja. Všetci štyria pochádzajú z Čiech, iba ja, čierna ovca, som sa prikmotril "ze Slovenska". Po rozhodnutí som si teda utiahol opasok a začal šetriť a vybavovať potrebné veci. Zo zápisníka môžem vytiahnuť snáď len túto naozaj priliehavú vetu:"Vybavovanie a zháňanie vecí ma stálo veľkú námahu a dosť času, som veľmi vďačný všetkým priateľom za podporu a pomoc."
Prvé dojmy
"Dnes sedím vo vlaku smer Praha a zajtra letí lietadlo. Verím, že sa nám táto akcia vydarí a dávam ju pod ochranu Najvyššieho." Nasledoval let Praha-Fraknfurt-Dubai-Islamabád. "...keď sme vystúpili z lietadla v Pakistáne, tak chvíľu trvalo, kým mi došlo, že to dusno a teplo je tu vlastne úplne normálne." Fakt to bola facka. V priebehu chvíľky som bol spotený a mokrý a to bolo len sedem hodín ráno. Ostávala mi len útecha, že severnejšie to hádam také hrozné nebude. V Islamabade sme mali vybaviť len jednu vec - v A. T. P. zaplatiť, a tým potvrdiť sprievodcu na trek Biafo-Hispar. Po východe z letiska to bolo celkom zaujímavé. "Nastalo bláznivé dohadovanie s autobusármi, najprv sme však museli prejsť cez pásmo neodbytných taxikárov." Keď skupinku chlapov s ruksakmi na chrbte, pomaly väčšími než oni sami, obklopí tlupa "pakošákov" a každý ich doslova ťahá do svojho autobusu a pritom ešte ani netuší ich cieľ, je fakt bláznivé. Najlepšie na tom je, keď sa autobusár o tomto cieli dozvie a pokojne oznámi, že tam nejazdí (je to totiž niečo ako u nás MHD). Nakoniec sa nám predsa len podarilo do jedného autobusu "narvať" a mohli sme vyraziť za naším cieľom - kancelária zašitá niekde v spleti tohto veľkého mesta. "Vodiči autobusov vykúkajú z okienok a chlapci stojaci vzadu naháňajú dnu ľudí a vyberajú peniaze. Jazdí tu viac druhov autobusov. Tie najmenšie sú s miestami tak pre 6 ľudí. V takomto počte však nikdy neodídu. Vo vnútri totiž musí byť minimálne raz toľko pasažierov. Natlačili sme sa dnu aj s ruksakmi a už tam nebolo viac miesta. Ale to sme si mysleli len my. Ešte sa tam zopár ľudí zmestilo a povešalo zvonka. Keď sa konečne to pomaľované a preplnené monštrum pohne a človek si nájde miesto pre svoj hrudník, aby mohol v pokoji vykonávať svoju činnosť a aby pľúca ako-tak fungovali, začne šialená jazda. Šialená len pre toho, kto si na to nezvykol. Domáci sú totiž úplne v kľude. Jazdí sa vľavo a smerovky sa nepoužívajú - veď majú klaksóny, ktoré počuť na preplnených cestách z každej strany, takže som nikdy nevedel, kto vlastne na koho trúbi. Cestujúci naskakujú buď za jazdy, alebo chlapec zozadu pobúcha po karosérii tak, aby prehlušil trúbiace autá, hulákajúce rádio a aby to počul i vodič vpredu. Väčšie autobusy už majú na streche záhradky, tak sme si pocvičili výpony s ruksakmi. Žiadne z týchto vozidiel však nemá zasklené okná, úplne to chápem v tom teple, a tak by bolo asi smrteľným hriechom, keby si nejaký ten pakistánec nezapálil aspoň jednu cigu. Ženy nikdy nestoja a ani si k nim nesmie žiadny muž prisadnúť. Ak nastúpi cudzinec, väčšinou ho veľmi rýchlo posadia akokoľvek je autobus plný." Takže našu cestu do A. T. P. po 3 prestupoch sme nakoniec zvládli a poobede nám šiel autobus do Gilgitu. Je to cesta tak na 14 hodín jazdy, dlhá okolo 700 km po svetoznámej Karakoram Highway (KKH). Táto horská cesta tiahnuca sa dlhý čas divokým údolím rieky Indus spája Islamabad s 883 km vzdialeným hraničným sedlom Chundžeráb (pakistánsko-čínske hranice). V niektorých knižkách (Cesta na východ) som našiel prirovnania ako "najromantickejšia cesta na svete" alebo "ôsmy div sveta". O diaľnici by som však naozaj nehovoril. Na mnohých miestach sa len tesne dokážu minúť dve vozidlá. Jednu stranu KKH neprestajne lemuje hlboký zráz rokliny a na mnohých miestach je doslova vystrieľaná do skaly. Cesta býva niekedy neprejazdná kvôli zosuvom pôdy a padajúcim skalám, ktoré potom odstraňuje armáda. Na údržbe sa na mnohých miestach neustále pracuje. Táto cesta nás priviedla do útrob Karakoramu. "...vodič bol pohoďák a počas jazdy stihol vyfajčiť pekných pár cigariet a zastaviť v pár dedinách, lebo cestujúci tam mali známych. Aby sme nepočuli len hluk motora, púšťal celú cestu kazetu, ktorá šla furt dookola."
Karakoram
Prvý dotyk spoznania nášho cieľa bolo ráno po minutí Rakhiotského mostu keď za našimi chrbtami zabral celý výhľad masív Nanga Parbatu (8126 m). "Týčil sa vzadu spomedzi kamenných kopcov ako majestát." Potom sme došli do Gilgitu, ktorý bol v rannej príprave na práve začatý deň. Tu sme sa zdržali len krátko a hneď ďalšie ráno odchádzame do Karimabádu. Je to veľmi príjemné mestečko so starou pevnosťou Baltit, postavenou v tibetskom štýle, nad ktorou sa týči hora akoby na dosah ruky. Ultar peak (7388 m), len sa načiahnuť a trošku postaviť na špičky... V skutočnosti hora, ktorú zdolal zatiaľ jediný človek. Pri pohľade z mesta do údolia pod sebou som zbehol zrakom po množstve terasovitých políčok, kde domáci pestujú kukuricu, zemiaky, obilie a trávu, ktorú sušia na seno, a sledoval som rieku Hunza. Nesmierne vysoké steny lemujú kamenné koryto rieky, ktorá zlieza až z ľadovcov v kľukatých zákrutách so svojou ohromnou silou a hukotom. Občas som mal pocit akoby prechádzal údolím vlak. Zato zatiaľ fádne svahy kopcov poskytujú zaujímavú tieňohru svojím zvlneným povrchom. Pohľad hodený smerom do údolia je len spodná časť obrazu kam podvečer slnečné lúče nedosiahnu. Vrcholy večného snehu vyprevádzajú deň v zlatom šate. Odtiaľ i názvy niektorých kopcov ako Golden Peak (Spantik). Z Karimabádu sme podnikli jeden krátky trek pod Ultar Peak na miesto zvané Ultar Meadows. Cesta vedie popri pevnosti Baltit najprv úzkou roklinou a neskôr širším údolím popri potoku až k samotnému ľadovcu. Celý deň však padal riadny dážď a tak z výhľadov nič nebolo. O deň neskôr sme sa džípom presunuli do Hoperu. Ruksaky museli byť vzadu priviazané lanom, aby sa cestou nestratili. Hoper je poslednou dedinkou v údolí a je východiskom viacerých trekov. Odtiaľ sme vyrazili na Rush Peak.
Rush Peak
Hneď po opustení Hoperu strmo zliezame nadol po kľukatej cestičke k ľadovcu Bualtar. Ak niekto napíše, ako prechádzal ľadovec, tak si mnohí predstavia pekný, zľadovatený či zasnežený povrch, po ktorom sa musí perfektne chodiť. Možno mnohých sklamem, ale ľadovec, hlavne takto nízko položený, je pokrytý množstvom skál a na mnohých miestach sú trhliny, ktoré treba obchádzať. Navyše to nie je žiadny rovný povrch a neustále stúpanie a klesanie po kameňoch, čo stále utekajú spod nôh dá niekedy človeku zabrať. Traverz nám trval 45 minút a po prekročení nasledujúceho kopca sme prechádzali krížom ďalší ľadovec Barpu. Ďalej už mesačnou krajinou s pozvoľným stúpaním až k miestu nazývanému Bericho-Kor. To, že sme ho netrafili, ale zakempovali o 15 minút vyššie, nám spestrilo chvíle nasledujúceho dňa. Noc však bola krásna. "...večer som stál pod nádherným nebom s miliónmi hviezd. Zdali sa mi bližšie ako inokedy. Veľkú časť zabrala mliečna dráha. Už dlho som nevidel takú krásnu nočnú oblohu." Po rannej klasike balenia vecí nastalo strmé stúpanie do kopca bez tušenia cesty. Roztrúsení po celom svahu, o chvíľu šliapal každý iným vrúbením. Miestami som si užil troj- až štvorkové úseky lezenia. Asi po dvoch hodinách sme sa niektorí zázrakom zišli a nastúpili do pravej cesty. Po nej na hrebeň, ktorý presahoval hranicu 4000 m. Ďalej už stúpanie nebolo také rýchle, ale v postupe nám bránilo menej kyslíka. Po ťažkých 7 hodinách konečne dorážame na flek Chidin Harai (4440 m). Nie však všetci. Zdenkovi bolo zle a tak s Jirkom zišli dolu a zajtra nás doženú. Nasledujúci deň sľuboval zdolanie Rush Peaku. Hodinku a pol vedie cesta k Rash Lake (4694 m) a raz toľko na náš vrchol. Striasli sme zo stanu sneh, čo na nás v noci napadal, a po pohodovej ceste sme šlapali k jazeru. Počasie nebolo nič moc, ale na vrchol sme vybehli a večer nás už čakali Jirka i Zdeněk pri stanoch. "...skoro ráno ma Jirka budí, že je krásne bezoblačno. Pozriem von a fakt. Po uvarení čaju mastíme na vrchol." Rush Peak nám tentokrát ponúkol najkrajší výhľad, aký sme v Pakistane zažili. "V pozadí je vidieť v opare za sedlom vrchol K2. Zato úplne jasne v tesnej blízkosti sa týči Spantik (7027 m), Diran Peak (7257 m) a taktiež Rakaposhi (7780 m). Rakaposhi je nádherná hora a má tiež prezývku striptérka a to vďaka tomu, že nikdy nezostane dlho odhalená. Vždy je na nej závoj mrakov alebo hmly a niekedy je šťastie zazrieť celý jej hrebeň. Pri pohľade z vrcholu na opačnú stranu vidíme vrcholy časti Hispar Mustagh v perfektnej panoráme. Je veľmi dobrá viditeľnosť." Strávili sme tam asi 2 hodiny pozorovaním Karakoramských kopcov. Bola to jednoducho nádhera. V ten deň sme sa vybrali späť do Hoparu. Celý trek trval 5 dní a rozhodne stál za to.
Biafo-Hispar
Na tejto "jazde" nám mal pomôcť v orientácii sprievodca. V A. T. P. medzi rečou povedali, že možno bude chcieť nosiča. Stretnutie s naším "guidom" bolo dohodnuté v Krimabáde. Predstavuje sa ako Ali Haider a vraví, že potrebuje minimálne 4 nosičov, 15 l benzínu, 10 kg múky... Nakoniec po ťažkom dohadovaní stiahne na 3 nosičov a na jedlo mu dávame peniaze, aby si kúpil sám. Neboli sme veľmi nadšení, ale sprievodca je potrebný hlavne na traverzy ľadovcov, to sme už okúsili sami. Barpu a Bualtar Glaciers nám trvalo prejsť raz toľko času ako domácim. V tom bludisku z ľadu je ťažké sa orientovať. Čaro treku však nepoľavilo. Každý jeden už chcel šliapať prvé kilometre k sedlu Hispar La. Tak vyrážame. "Je to rozbitá a exponovaná cesta. Trvala asi 4 hodiny a nadýchali sme sa pritom prachu, pozerali cez okraj cesty do pažerákov priepastí a prechádzali rieku Hispar lanovými mostami." Táto cesta nás doviezla do Hisparu - poslednej dedinke v údolí. V týchto oblastiach sa často rieka, údolie i jedna z dedín nazýva rovnakým menom. Prvý deň po príchode do Hisparu nás čakala len zahrievacia dvojhodinovka k pastierskej lúke Ghundru. Ešte skôr než nás zohriali slnečné lúče nového rána podrážky a kolená už vŕzgali pod ťarchou batohov. Nevedel som, že ma čaká najhnusnejších 24 hodín tejto akcie. Od obeda ma opúšťali sily a do Dachiganu som došiel i so Zdenkom, ktorý ma sprevádzal oveľa neskôr ako ostatní. Teplota 39,7oC a nočných 15 výletov na veľkú potrebu (čo má na svedomí asi voda, čo sme pili), ma pripútali k spacáku na celý ďalší deň. Na druhé ráno pre zmenu snežilo a vtedy Aliho klasické:"It's no good weather," hlásilo ďalšie zdržanie. Po dvojdňovom stope sme sa z toho prekliateho miesta pohli ďalej, ale počasie sa rozhodlo skúšať našu trpezlivosť. "Stále sa modlím a vyprosujem počasie aspoň na dva dni, aby sme to sedlo mohli prejsť. Pevne verím, že ma Boh vypočuje." Nasledoval krásny slnečný deň, v ktorom by sa dalo dôjsť až pod sedlo, keby predošlé dni toľko nesnežilo. To bol kameň úrazu a Ali ho vyslovoval až pričasto. Boli sme dosť vysoko a sneh miestami až po kolená. "...z náprotivnej strany údolia svišťali s obrovským rachotom každú polhodinu snehové lavíny. Napredovalo sa ťažko. Slnečné lúče odrazené od snehu ma zmenili na pravého pakistanca. Len s tým rozdielom, že som nemohol pohnúť ksichtom bez toho aby ma to nebolelo." Sprievodca v polovici cesty povedal, že ďalej nejde a že v tom snehu je nemožné vidieť trhliny i keď je dobré počasie a navyše nosiči nevládzu. Vysvetlili sme mu, že to sedlo jednoducho chceme prejsť, prinajhoršom aspoň vyskúšať a dnes máme pred sebou ešte kus cesty. OK, znela odpoveď a brodenie snehom pokračovalo. Nakoniec v strmom svahu nebolo kde zakempovať, tak sme zišli na ľadovec a tam postavili stany. A Ali definitívne zahlásil, že ďalej nepokračuje. Zostalo nám prehltnúť ťažké sústo nevydareného plánu. Asi to pozná každý z vás. Od nasledujúceho rána sme sa vracali tou istou cestou. Odvtedy každý boží deň snežilo a sedlo tento rok už nepoznačí žiadna podrážka topánok. Počas treku nás nosiči s Alim občas pohostili ich čiernym čajom s mliekom, plackami (čapáti) a niektorým z ich klasických jedál. Musím uznať, že boli lepšie ako tie naše instanty. Najkrajšie pohľady poskytovali hory ráno alebo večer, keď slnečné lúče dokázali zmeniť okolie a rozohrať ho zaujímavou hrou farieb a tieňov. Naším naj-jedlom boli práškové zemiaky s kúskami salámy, ale po dlhých hodinách stúpania som považoval i hrnček glutamanovej polievky za najlepšie jedlo na svete. Prežili sme 10 dní v náručí údolia Hispar, ďaleko od akejkoľvek civilizácie. "Tá bezhraničnosť si človeka podmaní a svet je chvíľku úplne iný." Prajem to zažiť každému.
Návrat
Po návrate medzi ľudí som si musel znovu zvykať na pakistanskú mentalitu. V Pakistane je národný trend pozdraviť cudzinca: "Hello sir, how are you?" a pripojiť sa k nemu aspoň na 10 minút, počas ktorých kráča ticho povedľa. Túto hlášku vie i malé dieťa. "...taký normálny pakošák sa vie pristaviť a čumieť na teba bez slova aj dobrú hodinu. Žiadny problém." To, čo naučili turisti domácich, je aj žobranie. "Vystúpili sme niekde v zapadákove, kde bolo veľa obchodov, pár policajtov a plno áut. Taktiež pár neodbytných žobrákov. Mali dosť veľkú výdrž..." Po dotyku s civilizáciou nás však čakali nepríjemné správy a s tým spojené opatrenia. Kvôli nepokojom v Pakistane zrušenie treku do základného tábora pod Nanga Parbat, spoznanie okolia Passu a návrat domov.
Záver
Cesta je na konci a ja doma zisťujem, ako veľa priateľov sa za nás modlilo, keď sme boli preč. Úprimná vďaka všetkým. Je nádherné hodiť sa do náručia neznáma, nechať sa podmaniť diaľkou, prekročiť hrubý múr stereotypu. Stvoril si nám krásny svet Pane...
Marek Šárkozi
foto: autor
Cesta do neznáma
