|
Globalizácia sa prevažne skloňuje v ekonomickom význame: väčší trh, rozvoj hospodárstva a ekonomiky, prosperita, vyššia životná úroveň. Spolupráca štátov odstraňuje izoláciu a krajina sa stáva otvorenou voči svetu. Ekonomický aspekt globalizácie vnímame vstupom nadnárodných spoločností do krajiny, prílevom zahraničných investícií. Môžeme povedať, že globalizácia má aj kultúrny rozmer. Existuje možnosť zoznámiť sa s inou kultúrou, jej hodnotami, sloboda cestovať do zahraničia ponúka nový rozmer komunikácie so svetom. Pochopiť kultúru iného národa je zložité. Zložité, ale nie nemožné. V tomto zmysle považujem za správne tvrdiť, že globalizácia kultúrna a ekonomická začala podstatne skôr, ako sme toho svedkami v dnešnej podobe. Národ sa rozvíja a napreduje, keď dokáže akceptovať iný národ či národnosť. V minulosti i dnes to boli a sú emigranti, tí, ktorí idú za lepšími životnými podmienkami. Do nového prostredia prinášajú aj svoju kultúru. Globalizáciou sa "zmenšuje" svet, búrajú sa hranice nielen medzi štátmi, ale aj v myslení ľudí. Smer kultúrnej globalizácie nám môžu ukázať Spojené štáty americké, kde vedľa seba žijú ľudia rôznych rás, národov a náboženstiev. Slobodná krajina, akou Spojené štáty bez pochyby sú, vďačí za svoj rozvoj akceptovaním rôznych kultúr. Zas svoju slobodu dnes prináša krutú daň. Nad nedávnymi teroristickými útokmi na USA môžeme uvažovať, prečo práve Spojené štáty!? USA sú ekonomickou a vojenskou veľmocou sveta. Najmä po druhej svetovej vojne sa prehĺbil vplyv na chod celej spoločnosti. Udalosti minulého storočia nám pomôžu pochopiť dominanciu USA. Diplomacia USA do začiatku prvej svetovej vojny sledovala vlastné záujmy. Nehľadala spojencov v záujme získania mocenského vplyvu, ako to robili vtedajšie európske mocnosti. Prvoradým cieľom bola starosť o domácu politiku. K tomuto kroku "nezasahovať" viedla americkú politickú scénu aj relatívna bezpečnosť oceánov Atlantiku a Pacifiku. Z dovtedajšou praxou náhly posun v zahranično-politickej oblasti znamenala prvá svetová vojna. Angažovanie sa USA bolo viditeľnou zmenou na medzinárodnej scéne. Európske krajiny neboli schopné poraziť iniciátora konfliktu. Dôvod bol jednoduchý: boli oslabení vzájomnými predchádzajúcimi konfliktmi. Status quo neriešil nič a neprichádzal do úvahy. Až príchod armády Spojených štátov ukončil vojnu. Pre nezhody Európanov, ako postupovať voči porazenému Nemecku sa USA načas stiahli do úzadia. Prevážil názor Francúzska na tvrdý postih Nemecka. Neskôr sa ukázalo, že to nebolo šťastné riešenie. Pokiaľ sa robí všetko preto, aby nejaký národ bol neustále na kolenách a nemal žiadnu možnosť napraviť chybu, je zaručené, že v ňom vzplanie nenávisť voči ostatným národom. Myšlienku silného Nemecka realizoval Hitler. Jeho úsilie smerovalo k ďalšiemu svetovému konfliktu - druhej svetovej vojne. Európe nevyšiel zámer podmaniť si Nemecko. Premyslenými ťahmi a zmluvami si Nemecko podmanilo Európu. Spojené štáty k opätovnému návratu na medzinárodnú scénu priviedol až letecký útok Japonska na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Zmenila sa aj zahranično-politická doktrína USA. Vzdali sa osamoteného konania a začali uplatňovať princíp spolupráce. Od tejto chvíle sa USA stali neodmysliteľnou súčasťou svetového poriadku. Vyhlásením vojny Nemecku pomohli Američania slabej Európe ukončiť vojnu. Koniec vojny znamenal zároveň začiatok novej spolupráce západoeurópskych krajín. Významným signálom bolo zmierenie dávnych nepriateľov Nemecka a Francúzska, realizované Konradom Adenauerom a Robertom Schumanom. Sovietsky zväz a komunistický blok sa uberali cestou "rozvoja" komunistickej diktatúry. Štyri desiatky rokov stačili na to, aby padol komunistický režim, aby svet nanovo hľadal cestu spolupráce, presadzoval slobodu a demokraciu. Vedúce postavenie si upevnili práve Spojené štáty. Mnohí ich odsudzujú a zatracujú, lebo sú všade, sú policajtom sveta. Prikláňam sa k zástancom opačného tábora, pretože bez pomoci USA by sa dnešný svet zvíjal v konfliktoch. Pádom bipolárneho americko-sovietského vojenského systému svet hľadal novú formu spolužitia. Ešte nedávno zaznievali hlasy o multilaterálnom svete. Garantmi mali byť Spojené štáty, Európa (EÚ), Rusko, Čína, Japonsko. Môžeme ešte uvažovať o Austrálii, ďalšej krajine Ázie a napokon akejsi únie afrických štátov. 11. september 2001 však otvoril novú kapitolu dejín. Jedine vnútorne silná a organizovaná krajina môže realizovať svoje rozhodnutia. Dvestoročný vývoj demokracie, stabilná ústava, kvalitné inštitúcie, slúžiace občanom. Pochopenie vzťahu štát a občan, štát a cirkev. Môže Čína presadzovať a ponúkať svoj systém riadenia štátu vo svete, keď likviduje svojich občanov? Je Rusko schopné nastoliť stabilitu v krajine, keď z dejín poznáme jeho osudy? Dokáže Európa prekonať rozdelenie? Na riešenie balkánskeho konfliktu Európa nedokázala nájsť riešenie. Konať sa začalo na podnet USA. Nepokoje v Afrike, v arabskom svete i v Latinskej Amerike dávajú tušiť, že bez pomoci nezvládnu svoje problémy, hraničiace so samotnou vlastnou existenciou. Krvavé udalosti v New Yorku a Washingtone zmenili svet. USA našli širokú podporu a vyjadrenie solidarity od ostatných štátov. Nezostali osamotené. Dajú sa zaujať len dve pozície: odsúdiť útok alebo ho akceptovať, odsúdiť terorizmus alebo terorizmus schvaľovať. Stredná cesta neexistuje. 11. september 2001 a následné kroky americkej vlády potvrdili jedno: USA zostanú naďalej svetovou veľmocou, budú dôležitým prvkom v medzinárodnej politike. Európa má možnosť napraviť svoju chybu minulosti, keď jej chýbala razancia k zabráneniu konfliktov. Slobodní ľudia Spojených štátov amerických v minulých rokoch zomierali za slobodu Európy. Ich odvaha nebola zbytočná. God bless America. - Michal Kamenský - |