Narodil sa 21. 1. 1976. Študoval žurnalistiku a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Aj napriek úspešne absolvovaným štátniciam nemá diplom, lebo ešte stále pracuje na diplomovej práci. Začínal v tlačovej agentúre SITA, neskôr prešiel do Rádia Twist. Od marca tohto roka moderuje diskusnú reláciu STV O päť minút dvanásť. Od 10. septembra 2001 je moderátorom Novín STV. Čerstvo ženatý. Predseda Združenia katolíckych novinárov Network Slovakia.
AKO SOM RÁSTOL
Spieval som dobre odmalička...
"Sme traja súrodenci, ja som najstarší. Otec mal vždy aktívny vzťah k hudbe. Doma si často púšťal operu, rôzne symfonické veci, jednoducho počúval vážnu hudbu. Okrem toho bol kedysi aj organistom v kostole. Rodičia ma, aj z týchto dôvodov, dali na Základnú umeleckú školu. Ja som dobre spieval, vraj odmalička. Preto som chodil aj do Bratislavského chlapčenského zboru. To všetko sa spojilo a niektorí mi radili, aby som vyskúšal konzervatórium. Na detstvo mám super spomienky, lebo rodičia boli skvelí a veľmi sa nám venovali. Mal som o osem rokov mladšieho brata, o ktorého sme sa občas so sestrou starali. Keď som sa naučil hrať na klavíri, občas sme s otcom hrávali štvorručne. Tak sme si urobili príjemné popoludnia. Hrávali sme ľahšie skladby. To bolo také hudobné detstvo.
Nebyť revolúcie...
Zo svojho detstva, vlastne to už nebolo detstvo, sa najviac pamätám na nežnú revolúciu. Vtedy som mal trinásť rokov, čo je veľmi vhodný vek na formovanie človeka. Odmalička nás rodičia vychovávali k tomu, že komunizmus je systém, ktorý odmieta Boha, je neľudský a treba proti nemu bojovať. Preto to bola pre nás s o rok mladšou sestrou veľmi silná udalosť. Pre mňa to bolo o to silnejšie, že v čase, keď "nežná" v Prahe vypukla, keď zmlátili študentov na Národnej triede, som bol s chlapčenským zborom na zahraničnom turné. V tom čase sme boli v Belgicku. Tam sme bývali vo frankofónnej rodine, ktorá s nami nevedela komunikovať. My sme nevedeli francúzsky, oni anglicky. Večer sme videli v televízii zábery z Prahy. Videli sme chaos na uliciach a vôbec sme nechápali, čo sa deje. Bolo to dosť napäté, lebo sme nevedeli, či sa vôbec dostaneme domov. Nepamätám sa už presne, či v ten večer, keď sme sa vrátili, alebo o deň neskôr, sa konala v Bratislave na Námestí SNP prvá veľká demonštrácia. S rodičmi sme na demonštráciu išli. Vtedy sa vo mne lámalo niečo, aby som sa pustil do spoločenských aktivít. To bolo druhé silné obdobie. V podstate odvtedy som už vždy chodil s novinami v rukách. Na strednej škole sa mi potom spolužiaci a hudobníci smiali, že častejšie držím v rukách noviny ako noty. Potom mi to nejako prischlo a nosím ich doteraz."
Nedovzdelávany Mišo...
"Bol som dobrým študentom. Poctivo som si plnil svoje povinnosti, ale konzervatórium mi nevyhovovalo z toho hľadiska, že je to veľmi úzko špecializovaná škola. Okrem hudby tam nie sú - až na slovenčinu a jeden cudzí jazyk - žiadne iné predmety, čo sa mi zdalo strašne málo. Tým, že som sa tlačil do spoznávania spoločnosti, mi tam chýbala minimálne história, z ktorej sme mali len dejiny hudby. Z hľadiska vzdelania som sa cítil taký polovičný, resp. som sa cítil nedovzdelávaný. Možno aj preto som si to kompenzoval pokusom o prijatie na vysokú školu. Spolužiaci ma brali v pohode. Keď potrebovali niečo vedieť, vždy sa obrátili na mňa. Povedali, že Mišo to vie a on nám to povie.
Čo sa týka môjho náboženského života, na konzervatóriu bola pomerne silná bunka veriacich - pár chalanov, s ktorými sme chodili do partie, a jeden z nich ma zavolal ku kapucínom. Vtedy som zakotvil v kapucínskom spoločenstve a odvtedy som tam - až dodnes. A tam som si našiel aj ... - vtedy to bola priateľka - dnes je to už moja manželka."
Čo ma stále trápi...
"V piatom ročníku konzervatória som sa rozhodol, že vyskúšam aj niečo iné. A tak som si v podstate len tak na skúšku podal prihlášku na Filozofickú fakultu, na žurnalistiku - politológiu a náhodou ma zobrali. A tak som si povedal, že keď už ma zobrali, tak to pôjdem vyskúšať. Ešte kedysi za mlada, ešte ako tínejdžer, som dopisoval do Katolíckych novín... Posledný ročník konzervatória som robil súčasne s prvým na vysokej škole. Už nikdy v živote by som to nechcel zopakovať. Každý to pozná - kým sa aklimatizuje, tak to trvá. Chodil som zo školy do školy a večne som rozmýšľal, ktorú hodinu na ktorej škole vynechám tak, aby sa to ešte nejako dalo akceptovať. Na vysokej škole som pocítil, že to je to, čo chcem robiť. Takže hudbe som sa prestal venovať, hoci som ešte spieval v zbore, už som ju bral len ako koníčka.
Žurnalistika nie je nijaké mimoriadne plodné štúdium. Celý odbor je skôr o praxi. Politológia ma rovnako ako viacerí pedagógovia, ktorí ju učia, veľmi oslovila. Dali mi veľa a ponoril som sa do toho. Žurnalistika bola skvelá na to, že keď som chcel ísť pracovať do niektorého média, stačilo povedať, že som študentom žurnalistiky, a hneď som to mal o niečo ľahšie ako keby som prišiel z ulice a povedal, že chcem byť novinárom. To bolo milé obdobie. Boli sme dobrý krúžok, bolo nás len desať. Od druhého ročníka sme začali praxovať, neskôr sme dostali trvalejšie miesta. Boli sme dosť silný ročník. V našom ročníku sa narodilo päť, šesť skutočne excelentných novinárov. Napríklad Rado Baťo z Trendu alebo Dušan Deván, ktorý je teraz výkonným riaditeľom tlačovej agentúry SITA. Bola tam moja kolegyňa z STV Beáta Oravcová, Zuzana Révayová, ktorá sa neskôr vydala a teraz robí v Domino Fóre, Saša Tinková, ktorá prešla viacerými časopismi a teraz je v Momente. Bolo tam veľa ľudí, ktorí sa skutočne uchytili v médiách. V našom krúžku vládla malá vnútorná konkurencia. Ťahalo nás to teda hore. Na to veľmi rád spomínam. Ešte som však nepovedal pointu. Ešte stále som vysokú školu neskončil. Mám za sebou štátnice z politológie aj žurnalistiky, ale ešte nemám hotovú diplomovú prácu. Tú by som chcel tento rok "doraziť". Dúfam, že dostanem aj diplom. Tému mojej diplomovej práce som si vybral z politológie. Je trochu komplikovaná. Budem sa snažiť porovnať modernizáciu slovenskej spoločnosti od roku 1989 s modernizáciou v rámci katolíckej cirkvi. Pokúšam sa zistiť, ktorý z týchto segmentov je popredu podľa vybraných teórií modernizácie. Už sa s tým borím tretí rok."
Rádio je niečo iné ako agentúra...
"Počas môjho štúdia na vysokej škole vznikla súkromná tlačová agentúra SITA, do ktorej ma zlanárili. V agentúre SITA som sa venoval špeciálne rezortu cirkví a udalostiam z náboženského života. Po približne dvoch rokoch som prešiel do Rádia Twist. V Twiste to bolo už trochu iné, aj keď som sa stále venoval aktivitám Cirkvi. Agentúra predsa len vydáva oveľa viac správ, ako využíva rádio. Počas pôsobenia v Twiste som sa začal aj viac venovať politike na tej najvyššej úrovni. Dosť som sa venoval príprave zmluvy s Vatikánom. Občas som bol s našimi štátnymi predstaviteľmi vo Vatikáne.
V Twiste boli určité vnútorné problémy. Ani nie tak personálne či ľudské; skôr by som povedal, že Žurnál bol rozdelený na dve krídla. Jedno bolo také, že presadzovalo bulvárnejšie poňaté spravodajstvo. Potom tam bolo druhé krídlo, ktoré preferovalo serióznejšie informovanie. Ja som patril do toho druhého. Mal som pocit, že sa tam moje názory nedajú presadiť, lebo bulvárnejšie krídlo má väčšiu podporu vo vedení. Navyše som v Twiste necítil perspektívu. Mal som pocit, že robím stále dookola to isté. V tomto období prišla ponuka z STV začať moderovať. Tak som začal moderovať televíznu diskusnú reláciu O päť minút dvanásť. Bolo to osem - desať relácií. Potom som dostal v oboch inštitúciách deadline, aby som sa do konca júna rozhodol, čo chcem robiť. Vybral som si STV.
Najväčšou výzvou bolo moderovanie relácie O päť minút dvanásť. Možno v nej politikov vyžmýkať, ukázať, čo v nich skutočne je. Bola to pre mňa výzva. Pred dvomi mesiacmi som sa prihlásil do konkurzu do nového typu moderovania spravodajstva. Prihlásil som sa a vzali ma."
Postup vyššie - moderovanie Novín STV...
"Cítim sa stále zaskočený týmto rokom. Robil som štátnice, oženil som sa, nastúpil som do STV a ešte som sa tam ani neusadil a prešiel som na moderovanie Novín STV. Tento rok toho bolo strašne veľa a už sa teším na Vianoce. Dúfam, že už to bude "usadené", že aspoň tri mesiace budem robiť to isté.
Moderovanie je zaujímavá práca, akoby človek predával tovar. Predáva materiály, ktoré jeho kolegovia pripravia. Snaží sa ich prezentovať, aby pritiahol divákov k obrazovkám. My sme to mali trochu komplikovanejšie. V prvý týždeň, keď sme nové moderovanie nasadili, sa uskutočnili teroristické útoky v USA. V pondelok sme začali a v utorok 11. septembra sa stalo to, čo sa stalo. Celý týždeň boli Noviny plné diania v USA, terorizmu, Úsamu bin Ládina a Afganistanu. Boli to dramatické chvíle, v ktorých sa človeku ťažko sústreďovalo na technické veci ohľadom držania tela, práce s hlasom, atď. Brali ako výzvu. Stane sa iba raz za život, aby mal človek šancu niečo také približovať ľuďom. Bola to taká vec - ako sa hovorí, že hodia človeka do vody, aby plával a on pláva. Počas týchto udalostí sme sa zbavili trémy. Boli sme zahltení tým dianím a nemali sme čas myslieť, že je to naše druhé alebo tretie vysielanie a čo všetko sa môže stať. Už sa to trochu usadilo a aj s moderátorskou partnerkou Katkou Moravcovou sme sa zohrali. Budeme sa snažiť podávať ešte lepšie výkony."
Network...
Network vznikol ako spoločenstvo ľudí, ktorí sú katolíci a sú aktívni v médiách. Mám pocit, že na Slovensku treba vyvažovať falošný tlak na ekumenizmus. Ja mám pocit, že sa tu vytvárajú iba kresťanské spoločenstvá, ktoré chcú všetko združovať. Počas komunizmu sa počas štyridsiatich rokov zabrzdil na Slovensku proces sebauvedomovania príslušníkov jednotlivých cirkví. Momentálne nevieme, čo je jadrom nášho vyznania. Nie je to iba u katolíkov, ale aj u evanjelikov a ďalších. V rámci združenia chceme pracovať na katolíckych princípoch a keď si vybudujeme istú identitu, jasnú predstavu, čo chceme spraviť, vychováme niekoľko jednotlivcov, ktorí budú vedieť, prečo chcú pôsobiť v mediálnom prostredí a prečo chcú katolíckeho ducha prezentovať, potom sa nebránim ani spolupráci s inými združeniami. Cieľom Networku je práve vzdelávať, vychovávať a rozvíjať talenty u ľudí, ktorí to robia z presvedčenia, dobrovoľne popri svojej práci. Pripravujú periodiká na farskej úrovni, rôzne farské listy. Chceme im pomôcť získavať jednoduché návyky, zručnosti, vedomosti, ktoré by mali mať, a popri svojom zamestnaní ich nestíhajú. Povedzme, ak je niekto z Dolného Kubína, Svidníka alebo Starej Ľubovne, tak nemá veľkú šancu stretnúť sa s ľuďmi, ktorí robia žurnalistiku ako svoje zamestnanie. Snažíme sa združovať týchto ľudí, pomáhame im vedomosťami, svojimi skúsenosťami, stretnutiami so zaujímavými ľuďmi, novinármi, politikmi, aby trochu zažili novinárčinu ako vyzerá v praxi, povedzme vo veľkých médiách a prípadne v sebe našli odhodlanie do týchto médií preraziť a začať v nich pracovať.
Prečítal som veľa prác týchto ľudí, sú to skutočne veľmi kvalitné veci. Niekedy sa len z nejakého presvedčenia, že nie sú dobrí, prípadne z hanby a strachu, neodvažujú posielať svoje práce aj ďalej. Pritom sú to často kvalitenejšie ako čítame v slovenských denníkoch. Nie sú to len veci týkajúce sa Cirkvi, sú to postrehy zo života, malé reportáže, zamyslenia, rozhovory. Títo ľudia potrebujú kontakt. Toto je cieľom Networku. Mojim tajným želaním je, aby sme vychovali aspoň päť-šesť ľudí, ktorí z pôdy farských časopisov prerazia do celoštátnych mienkotvorných médií a začnú ovplyvňovať mienku verejnosti.
MÉDIÁ, MÉDIÁ, MÉDIÁ
Cirkev a médiá...
"Mnoho veriacich ľudí cíti, že informovanosť o Cirkvi na Slovensku je slabá. Stretávam sa s tým odkedy som bol v agentúre. Som presvedčený, že prezentovania Cirkvi je toľko, koľko je relevantných aktivít, ktoré robí. Sú samozrejme ľudia, ktorí v médiách útočia proti Cirkvi a snažia sa informácie o nej v rámci spravodajstva blokovať. Ešte som sa však nestretol s tým, že by niektoré médium tvrdo Cirkev potláčalo, že by politika média bola, nepodávať informácie z tejto oblasti. Vidím to z opačnej strany a vidím, že chyba je aj vo veriacich ľuďoch. Ak veriaci nie sú v médiách, tak tam neprinášajú svojho ducha a ani to, čo veriacich zaujíma. Ak by bolo viac veriacich novinárov, tí by lepšie rozumeli veriacim ľuďom a vedeli by, čo im majú ponúknuť. Keďže je tam takých ľudí veľmi málo, tak je aj toho spravodajstva možno pre niektorých ľudí veľmi málo. Ja osobne som presvedčený, že slovenské médiá, najmä verejnoprávne, túto oblasť pokrývajú dobre. Komerčným médiám nikto nemôže nanútiť, čo majú vysielať. Informačný deficit by mali potom vykrývať cirkevné médiá alebo médiá, ktoré majú v rukách veriaci ľudia. To, že túto úlohu neplnia, alebo že ich úroveň je slabá (Katolícke noviny), je naša chyba. Tým pádom si my sami nevyvažujeme deficit, ktorý existuje."
O mediálnej politike Cirkvi...
"Cirkev nemá žiadnu mediálnu politiku. Je tu niekoľko ľudí, ktorí sa snažia najmä biskupov presvedčiť, aby na tomto poli začali viac pracovať. V nedávno prijatom pastoračnom pláne je zahrnutá aj táto oblasť, ale z môjho pohľadu je slabo pokrytá. Opäť je to o inštitúciách, ktoré treba vytvárať a o tom, ako by mali vyzerať, ale nie je to o ľuďoch, ktorí by mali tie inštitúcie naplniť. Tých ľudí je málo. Už niekoľko rokov hovorím, že Cirkev by mala investovať do mladých ľudí, aby išli na štúdium do zahraničia, aby sa naučili, ako sa robí žurnalistika, ako sa robí aj táto, nazvime to cirkevná žurnalistika. Keby to fungovalo len posledných sedem, osem rokov a každý rok by poslali jedného človeka do zahraničia, tak dnes by tu už mohlo byť sedem-osem ľudí. Viem, že niektorí biskupi sa boja, že títo ľudia vonku ostanú. Aj keby sa však vrátili traja, sú tu.
Dnes viem spočítať na jednej ruke, koľko veriacich ľudí, ktorí sú ochotní aj niečo skutočne, ale skutočne urobiť, pracuje v médiách. Tá politika je veľmi zlá. Neuvedomujú si to a mne je to strašne ľúto. Zo svojej pozície sa snažím robiť aspoň to, že na miestach kde som, šírim myšlienku, že informovať o Cirkvi je niečo také prirodzené ako informovať o premiére v Národnom divadle alebo o tom, že ministerstvo financií vydalo novú emisiu štátnych dlhopisov, alebo že na Slovensku máme problém s hovädzím dobytkom, lebo klesá jeho spotreba. Je to oblasť, ktorú treba normálne pokrývať. Je jasné, že keby to robili veriaci ľudia, tak tomu lepšie rozumejú, pretože finančné spravodajstvo robia ekonómovia, kultúrne tí, ktorí majú ku kultúre blízko alebo to vyštudovali. Na Slovensku je taký trend. Preto by spravodajstvo o Cirkvi mali robiť veriaci. Samozrejme, že nie veriaci "tendenčne" a "sladko" ako sme boli doteraz zvyknutí - zbožne zopäté ruky babičiek na púťach. To nie je to spravodajstvo, ktoré Slovensko potrebuje.
Kritika do vlastných radov...
V mnohých našich cirkevných tlačených médiách zaostali za vývojom doby a pre mňa vyzerajú horšie ako v 19. storočí. Vtedy sa venovali politickým a spoločenským témam. Venovali sa pomaďarčovaniu, vzdelávaniu slovenského národa, ktorý bol vtedy zaostalý, podporovali rôzne všeobecnovzdelávacie spolky, učili ľudí, ako žiť. Dnes to naše cirkevné médiá vôbec nerobia. Nevenujú sa tomu, čo sa deje v spoločnosti, politike. Zoberme si Katolícke noviny. O útokoch na USA a terorizme v číslach nasledujúcich dva, tri týždne po teroristických útokoch nenájdeme nič. Ja sa pýtam, ako to budú vnímať ľudia o päťdesiat rokov neskôr. Ak si študent žurnalistiky sadne o 50 rokov do archívu a otvorí si Katolícke noviny, vôbec nezistí, že tu existuje protiteroristická koalícia, nedočíta sa tam v analýzach, prečo Cirkev schvaľuje odvetné útoky USA, keď z hľadiska určitých noriem u nás platí, že nastav líce, ak ti niekto dá facku. Toto všetko tu chýba. Zaspali sme a zanedbali to. Odráža sa to na klesajúcom renomé Cirkvi v spoločnosti.
Postavenie časopisov...
Každá rehoľa na Slovensku má potrebu vydávať vlastný časopis, ktorý je taký, nech sa ostatní neurazia, ako ďalších dvanásť časopisov. Celoslovenské mládežnícke časopisy robia tiež chybu, že plytvajú zdrojmi, pretože ich je tiež veľa a majú tiež rovnakú úroveň - až na nejaké dve, tri, ktoré sa z toho vymykajú. Plytváme silami. Neexistuje spoločná politika. Miesto toho, aby tu fungovali dva, tri skutočne silné časopisy so silnou čitateľskou základňou, tak ich tu máme dvanásť alebo pätnásť alebo päťdesiat a potom to tak vyzerá.
Mám pocit, že keby sa to bralo podľa záujmových skupín, v oblasti mládeže by malo existovať viacej časopisov, mala by tam byť istá konkurencia, prípadne by sa mohla tam odrážať aj iná spiritualita. Čo sa týka dospelej populácie na 5 miliónové Slovensko by Katolícke noviny stačili, ale museli by mať konkurenciu v skutočne kvalitnom mesačníku, príp. týždenníku, ktorý by bol zameraný viac analyticky. Nazvem to také cirkevné Domino Fórum, kde by sa človek dočítal aj slušné kritické názory, kde by si ľudia vymieňali názory a boli by tam monitory zaujímavých článkov zo zahraničných periodík. Treba premyslieť mediálnu politiku. Všetko čaká na riešenie. Ak sa to v jednom dvoch rokov nevyrieši, príde na slovenské kresťanské tlačové médiá veľká kríza.
NÁVRAT K SÚKROMIU
Deň moderátora...
Keď moderujem Noviny STV, v robote musím byť o 14.00 h. Predpoludním idem na nákup, aby nebola prázdna chladnička, skúsim trocha poupratovať. Predpoludním si prečítam noviny. V podstate od 12.00 h sa musím pripraviť na odchod do práce. Musím urobiť aj také maličkosti ako sú holenie a príprava oblečenia. Potom už utekám do práce a tam som až do večera. Je to taký stereotyp. Aj predpoludním, aj keď je voľné, už v podstate sa zameriavam na vysielanie. Počúvaním rádia a obedňajších správ a čítaním novín sa pripravujem na večerné moderovanie.
Voľný čas...
Vždy v utorok hrám s partiou od kapucínov futbal a vo štvrtok volejbal. Vždy sa tak uvoľním z problémov, čo je dôležité. Rád sa uvoľním aj pri počítači pri dobrej strategickej hre. Veľa voľného času však nemám. Keď ho mám, priznám sa, že si zapnem niektoré spravodajstvo a sledujem moderátorov. Všímam si, ako to robia, čo robia dobre a čo zle, aby som sa poučil. Je to taká choroba z povolania. Teraz asi všetok voľný čas budem venovať diplomovke.
Manželka...
Ženil som sa 1. septembra. Manželka zatiaľ moju pracovnú zaneprázdnenosť znáša dobre. Uvidíme, čo bude ďalej. Pre ňu to nie je ľahké. Počas týždňa prídem domov neskoro večer. Najhoršie je, že ak moderujem, tak mám voľno predpoludním. Manželka je učiteľka, takže vtedy je v škole. Popoludní je to zasa opačne a tak sa stretneme až večer. Vedela však, koho si berie. Vedela aké mám zamestnanie, veľakrát sme sa o tom rozprávali.
Rozhovor pripravil: P. Pašuth
foto: archív M. Dytterta
Michal ako prváčik na ZŠ
