Búrka vo vnútri

Občas sa stane, že sa rozhodneme na chvíľu sa stiahnuť z frekventovaného a naplno nás zamestnávajúceho "pobrežia", a že odídeme do ústrania. Tak ako apoštoli spolu s Ježišom vyplávali na jazero, aby sa načas vzdiali od ľudí, ktorí ich naplno zamestnávali. A my teda vyplávame na hladinu. Hoci predpovede počasia sú dobré, predsa sa môže stať, že zrazu sa nad nami spustí zúrivá búrka. Nakoľko toto naše vyplávanie na more nie je skutočná cesta, ale len skôr symbolická, vnútorná, potom aj táto búrka, sa odohrá nie navonok, ale v našom vnútri. V symbolickej reči snov je voda symbolom podvedomých častí našej mysle. Hĺbka mora je vyjadrením hĺbky našej mysle. 

Vzdialenie sa od ľudí a davu je príjemné. Dokonca je dobré, keď sa občas, na niekoľko dní, vzdialime aj od práce, ktorá je čisto duchovná, alebo dokonca aj od vlastnej rodiny. Je príjemné pomyslieť si, že budeme mať niekoľko dní voľných od tlakov, pracovných povinností, telefonátov, zvončekov pri dverách či svojich pravidelných povinností. Je nádherné odísť na čas do Raja nevinnosti, kde vzduch nie je ešte znečistený, kde sa podáva len neporušené a nekontaminované jedlo a kde je možné konečne sa ponoriť do hlbokého a dlhého spánku. 

Lenže, čo sa nestane. Po dvoch či troch dňoch, strávených mimo pobrežia, sa počasie začne dramaticky meniť. Pocit príjemnosti a pokoja zrazu ustúpi, lebo sa takmer z ničoho nič rozpútala búrka. Táto búrka sa nachádza v našom vnútri. Možno, že jej príčinou bol práve hlboký spánok. Hlbšie časti našej mysle, ktoré v bežnom zhone živote nemajú nikdy šance sa vynoriť na svetlo vo svojej plnej kráse, sa náhle vynoria teraz. A keď sa naša hĺbka rozvíri, obyčajne je to vždy ako tornádo. 

Čo sú to za veci, ktoré sa v nás začnú krútiť? Nedávno zosnulý kňaz, spisovateľ Henri Nouwen, ktorý sám prežil veľmi hektický život, strávil jedno leto v istom trapistickom kláštore. Boli to pre neho, ako sám hovorí, veľmi provokujúce chvíle. Píše: "Prvá vec, ktorú objavíme, keď sme v samote, je náš nepokoj, tlak angažovať sa, kompulzivita (nutkavosť), vnútorný tlak reagovať a konať rýchlo, túžba urobiť nejakú dieru do sveta, a mať vplyv." Snáď sa poznáme seba samých, akí sme, keď sme zaodetí do rúcha povinností. Lenže odober zo seba svoju užitočnosť a čo ti zostane? Kto vlastne som? 

Z môjho vlastného fachu vám môžem povedať jeden príklad: videl som kňazov na duchovných cvičeniach, ktorí neboli schopní niekoľko dní zotrvať v pokoji mimo svojich povinností, lebo stále mali pocit, že treba robiť niečo užitočné. Na začiatku, keď sa na duchovné cvičenia schádzali, každý svorne tvrdil, že ako je dobre byť na chvíľu mimo celého toho ruchu - na pár dní. Že je to tu ako v nebi. Lenže päť minút po skončení duchovných cvičení v tomto nebi nezostala ani noha! Samozrejme často nešlo o to, že by sa všetci títo muži trhali v práci pre Božie kráľovstvo. Niektorí sa netrhali, niektorí sa trhali. No hektický život viedli všetci. A tak u všetkých išlo o jedno: neschopnosť byť na istý čas v pokoji. 
Keď opustíme pobrežie zamestnanosti, kde veľmi presne vieme, čo máme robiť, spustíme plavbu do hĺbky v snahe o nájdenie či pristátie na druhej strane. Druhá strana, to je náš nedostupný život, naše nezodpovedané nádeje, naše nenaplnené schopnosti (potenciál). Rozčerenie vynesie z hĺbky na povrch vlny frustrácií v našej službe, desivý pocit osobnej nedostatočnosti, úbohosť nášho duchovného a modlitebného života. Niekedy tento nepokoj prichádza z náhle prepuknutého pocitu vnútorného zranenia alebo hnevu z toho, že sme boli nepochopení, alebo zle pochopení, z toho, že mnohé naše aktivity a služby ľudia prijímali ako samozrejmosť, ako nás iní zneužívali alebo s nami zaobchádzali nespravodlivo a neférovo. 

Príbeh o búrke z evanjelia, to je kombinácia víchrice a vetrov... vetra a vody. Nie je toto všetko kombinácia biblických symbolov naznačujúcich Ducha Svätého, keď je v činnosti? V Knihe Genezis vietor vial ponad vody pred tým, než sa z chaosu stalo stvorenie. V Knihe Exodus silný východný vietor spôsobil, že vody Červeného mora sa stiahli a Mojžiš mohol prejsť aj s putujúcim ľudom na jeho druhú stranu, na ceste z otroctva na slobodou. V Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí Nikodémovi, že je nutné pre človeka, aby sa znova narodil z vody a Božieho vetra (Ducha Svätého). 
Keď sa hĺbky našej mysle začnú víriť a vytvárať búrku, nemusí to byť pre nás nevyhnutne niečím deštruktívnym. Ak sme schopní uveriť, že je to Duch Svätý, ktorý je v nás činnosti, môžeme zakúsiť nové stvorenie z chaosu, nový exodus (vyslobodenie) z otroctva, novú plnosť života v našom vnútri. 

Odpovede na búrku v našom vnútri môžu byť rôzne. Jedna je tá, ktorú použili apoštoli. Je to odpoveď nie príliš veriaca. Hľadáme nejakého iného človeka alebo okolnosť, ktorá by bola zodpovedná za túto búrku v našom vnútri. Svoju vnútornú frustráciu alebo hnev premietneme navonok a zamierime ním na niekoho zo svojho okolia. Tým niekým môže byť dokonca až Boh. Všimnime si obviňujúci tón v zúfalom výkriku, ktorým sa apoštoli obracajú na Ježiša: "Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" Ježiša nielen že zobudili, ale ho aj obvinili, že sa o nich nestará. 

V akom kontraste sú slová, ktoré im adresuje Ježiš, a ktoré by mal prežívať každý človek, ak svoj údel prežíva vo viere. Mohli by sme ich parafrázovať asi takto: "More a vietor (vo vnútri), utíšte sa teraz. Buďte pokojné. Buďte pokojné a vedzte, že ja som Boh. A vy apoštoli verte, že ja som s vami po všetky dni... a noci... až do skončenia sveta." 
Ak tieto deštruktívne mocnosti frustrácií, fantázií alebo hnevu ležia na dne oceánu nášho podvedomia, bude lepšie, aby sme sa pred ne vo chvíli, keď sa vynoria, postavili pravdivo a s odvahou, s Božou pomocou, a ak je možné aj s pomocou rozumného poradcu, zoči voči.

Pán je tu, sme v bezpečí. Pozri sa, on spí na poduške totálnej dôvery. Duch Boží je tu v bohatej kombinácii vetra a vody. Zotrvaj v búrke a modli sa s ňou. Čo mi Pán hovorí? Kam ma vedie? Do ďalšej fázy stvorenia, do vnútornej slobody, k plnému potenciálu mojich darov...?1 

 Milan Bubák SVD
1 Tento materiál pochádza z knihy The Good News of Mark's Year od Silvestra O´Flynna, OFMCap.