Albánsky mediálny inštitút organizoval koncom apríla medzinárodnú konferenciu o stave médií v bývalých totalitných krajinách. A keďže Slovensko sa napriek viacerým prežitkom totality všeobecne považuje za totalitu bývalú, pozvánka na konferenciu prišla aj pre Katedru žurnalistiky v Bratislave. "Pôvodne mala byť tá konferencia v Barcelone," s ľútosťou mi oznamoval profesor Juraj Vojtek, "tak neviem, či máte chuť tam ísť..." Kto by nemal?
V núdzi poznáš veksláka
"Daj si pozor, aby ťa tam niekto neuniesol," upozornil ma kamarát. "Veď sa tam bojuje, čo ak ťa niekto zastrelí?" strachovala sa babka. Niet nad stereotypy: v mysliach slovenského domorodca je každý Talian sukničkár, každá Nemka blondínka a každý Albánec ozbrojený pašerák. A pravdou zostáva, že prvý dojem na tiranskom letisku by v tom asi tvrdohlavého xenofóba uistil: v zatuchnutých priestoroch vstupnej letiskovej haly očakávali prichádzajúcich policajti a slovom či gestami ich zaraďovali do dvoch radov, smerom k úradníčkam kontrolujúcim pasy. S tými, ktorých poznali, sa živo zvítali a bez dôkladnejšej kontroly ich púšťali ďalej. Obrovské tašky a batohy, čo cestujúci privážali z cudziny u nikoho nevzbudili podozrenie. Poriadok nadovšetko. Keď chcel slovenský profesor zaplatiť poplatok za vstupné víza, keďže nemal doláre iba holandské guldeny, postarší policajt ho priviedol k jednému z prístojacich vekslákov a po albánsky i neverbálne mu naznačil, že peniaze si môže vymeniť priamo u neho. Zhrozeného profesora zachránil svojimi bankovkami ďalší z účastníkov konferencie, ktorí nás už netrpezlivo očakávali pred autami, čo mali všetkých odviezť do hotela.
Metropola uprostred ničoho
Medzi Tiranou a albánskym letiskom je dosť zlá cesta, popri nej vraky starých áut a pasúce sa kozy. Keď sme pristávali, mala som pocit, že sa pilot pomýlil a chce zastaviť uprostred trávnatého ľudoprázdna. Krajina navôkol človeka síce prekvapí svojím hornatým ohraničením - hory sú vždy súčasťou horizontu, obkolesujú aj samotné hlavné mesto - ale inak v nej dominujú iba neosídlené kopce a lúky. Až postupne sa objavujú známky života - a hneď v podobe kontrastov: ošarpané bungalovy sa striedajú s pestrými novostavbami ("Pozrite sa na tie paláce s kópiami gréckych sôch v záhrade," usmieval sa v aute chorvátsky učiteľ žurnalistiky, "aj u nás sa mafiáni vracajú k antike."). Čoraz bližšie k mestu sa vynárajú prvé billboardy -cocacolu pijú aj v najchudobnejšom štáte Európy; zopár zahraničných podnikov a čoraz rušnejšie ulice. Tie ústia do centrálneho tiranského námestia, kde stojí Tirana International Hotel. Vysadať, už sme doma!
Darček diktátora mestu: vlastný pamätník
Dnes 300-tisícová Tirana sa stala hlavným mestom osem rokov po vyhlásení nezávislosti Albánska v roku 1912. Od 15. storočia patril totiž tento juhobalkánsky štát Osmanskej ríši. Nezávislosť si kvôli kritickej situácii v Európe v prvej polovici 20. storočia zachoval len na veľmi krátke obdobie. Počas druhej svetovej vojny sa Albánsko stalo talianskym protektorátom. Odpor voči talianskym a nemeckým fašistickým jednotkám organizovali partizánske oddiely, z ktorých časť viedol Enver Hodža. Po úplnom víťazstve spojencov sa stal až do roku 1985 najvyšším štátnym činiteľom (generálnym tajomníkom komunistickej strany) Albánskej ľudovej socialistickej republiky. Hlavnému mestu zanechal diktátor okrem všeobecnej chudoby, spôsobenej totálnou izoláciou štátu, aj hmatateľnejšiu pamiatku na svoju osobu: masívnu budovu, podobnú pyramíde, ktorá počas komunizmu slúžila ako jeho múzeum a dnes sa využíva na príležitostné koncerty či výstavy.
Začiatkom deväťdesiatych rokov došlo aj v Albánsku k demokratizačným zmenám, hoci anti-komunistická Demokratická strana vyhrala voľby až na druhý pokus - v roku 1992 (po volebnom fiasku rok predtým). V súčasnosti sú na čele vlády socialisti a ich politika je veľmi podobná trendom vo väčšine štátov bývalého komunistického bloku: snažia sa prilákať zahraničný kapitál, keďže v krajine nefunguje takmer žiadny priemysel a dovážajú sa ešte aj poľnohospodárske produkty; chcú reorganizovať armádu a vstúpiť do NATO.
Z každého okna iná Tirana
Takmer na všetkých pohľadniciach Tirany nájdete Skenderbergské námestie, pomenované podľa národného hrdinu. A tu je aj hotel, v ktorom účastníci konferencie o médiách bývali. A zase more kontrastov (a propós, Jadranské more, ktoré Albánsko obmýva, nájdete asi 100 km od hlavného mesta): najprv samotný hotel a jeho "západniarsky" luxus, kontrastujúci so všeobecným obrazom chudoby v krajine, a potom rozdielny výhľad z okna rozdielnych izieb - na jednej strane rušné námestie s najdôležitejšími pamätihodnosťami, na strane druhej schátrané budovy, nedostavané, zničené, špinavé. Každé mesto má svoje horšie časti, v Tirane sú však prilepené hneď k centru, takže o to viac bijú do očí. Zároveň - a to je ďalší kontrast - aj v najrozbitejších uličkách prúdi život. Nie prúdi, ale priam prekypuje: a to robí Tiranu nezabudnuteľnou. Semafory síce skáču od zelenej k červenej, ale nikto ich neberie do úvahy - vo veselej tiranskej premávke vyhráva ten, kto sa nebojí a je drzý. Vodiči jazdia v autách celoeurópskych značiek ("... a všetky sú pašované," sarkasticky poznamenal počas prehliadky učiteľ z Bosny, Tarik Jusic). Na historickej budove Paláca opery, ktorý je mekkou albánskej kultúry, svieti znak internet café. Veksláci postávajú v šíkoch a núkajú albánske leky, výmenou za doláre či marky. Ale nájdu sa aj originálnejší zárobkovo činní obyvatelia: po celej kapitule sú roztrúsení nielen predavači cigariet, orieškov či zahraničných sladkostí, s tovarom často poukladaným hoci aj v parku na plachte, ale aj starčekovia s váhou (odváž sa za pár mincí cestou do práce) či s telefónom (namiesto búdky stolička, stolčeku a telefón priamo na chodníku).
Albánci bojujú iba mimo Albánska
Južná a juhozápadná časť Tirany už má charakter mesta sčasti obnoveného. Každú krajšiu budovu špatia iba mladučkí vojaci, ktorí okolo nej postávajú. Teda ani nie oni, ale obrovské zbrane, ktorými sú po zuby ozbrojení. "Predstav si," uvažuje poľská študentka, prechádzajúc okolo tiranskej univerzity, "že sa taký chlapec strhne na nejaký zvuk, ktorý pritom nemusí nič znamenať, a začne strieľať..." Napriek tomu, a na rozdiel od mylnej predstavy ľudí, ktorí o bojujúcich Albáncoch počúvajú v televízii (a pritom si akosi nevšimnú, že ide o Albáncov mimo albánskeho územia, a v tom je práve ten problém), sa v Albánsku nebojuje. O ich "národnej hrdosti" (je to politicky vhodnejší termín ako "nacionalizmus", nie?) som istú predstavu získala už v lietadle. Mladý muž, ktorý sedel vedľa mňa, si asi pol hodinu po štarte zavolal letušku a spýtal sa jej, prečo personál nehovorí aj po albánsky. "Lebo nikto z nás po albánsky hovoriť nevie," odpovedala zarazená zamestnankyňa švajčiarskych aerolínií. Fakt, prečo by sa Švajčiarka, ktorá pravidelne lieta do Tirany, nemohla naučiť po albánsky?
Nová nádej pre Balkán
Konferencia dopadla výborne. Zatiaľ čo sa v susednom Macedónsku bojovalo, v Tirane veselo debatovali Albánci i Slovania z Chorvátska, Srbska a Moslim z Bosny, o vytvorení pružnejších kontaktov na Balkáne. Aj niektorí novinári sa v čase najkritickejších momentov tohto regiónu zapojili do kampane podnecujúcej národnostnú nenávisť, ich aktivity smerom k integrite a spolupráci sú preto veľkou nádejou pre celý poloostrov. Napriek pozitívnym zmenám však zo strany politikov voči novinárom vo vznikajúcich balkánskych demokraciách ešte stále pretrvávajú totalitárske praktiky. "Keď tak počúvam o ťažkostiach novinárov v týchto krajinách, hovorím si, zlaté Slovensko," povzdychol si profesor Vojtek po jednej z panelových diskusií. Možno práve preto sa oplatilo prísť až do Albánska. Ktovie, aký pocit by sme mali zo Slovenska v Barcelone...
Lucia Kubošová
foto: Armando Baguca
Najdôležitejšie pamiatky Tirany
sú na Skendenbergskom námestí
Národný hrdina z 15. storočia - Skenderbeu