Vo významnej, misijne zameranej encyklike Redemptoris Missio Svätý Otec píše: "V Cirkvi sa ponúkajú rôzne druhy služieb, funkcií, úradov a foriem, ako privádzať ku kresťanskému spôsobu života. Myslím pritom na novotu, ktorá sa v poslednej dobe objavila vo viacerých cirkvách: na veľký rozvoj 'cirkevných hnutí', ktoré sa vyznačujú mocnou misionárskou silou. Keď sa tieto hnutia postupne zapoja do života miestnych cirkví a biskupi a kňazi ich srdečne prijmú do diecéznych a farských štruktúr, budú znamenať pre novú evanjelizáciu a pre misijnú prácu v pravom zmysle slova skutočný Boží dar. Odporúčame ich propagovať a zapájať do činnosti predovšetkým medzi mládežou, aby dodali kresťanskému životu a evanjelizácii novú silu, pričom treba mať na zreteli mnohorakosť spôsobov združovania a výrazových foriem" (n.72).
Pre mňa osobne bolo priam zázračnou udalosťou, keď som sa začiatkom sedemdesiatych rokov po prvý raz bližšie stretol s hnutiami, ako sú Neokatechumenátna cesta, Comunione e Liberazione a Focolare. Spolu s nimi som prežíval odhodlanie a nadšenie, s akým žili svoju vieru, i to, ako ich radosť z tejto viery hnala podeliť sa aj s ďalšími o to, čo dostali do daru. Bolo to v čase, keď Karl Rahner a iní hovorili o "zime" v Cirkvi; naozaj sa zdalo, akoby po veľkom rozkvete, vyvolanom Koncilom, namiesto jari prišiel mráz, namiesto nového rozletu únava. Dokonca to vyzeralo tak, že k rozletu došlo na opačnej strane, tam, kde sa odhodlali budovať lepší budúci svet iba vlastnými silami a bez Boha. Každému, kto nebol slepý, bolo jasné, že svet bez Boha nemôže byť dobrý, tobôž nie lepší. Kde však zostával Boh? A Cirkev, nebola azda po toľkých debatách a namáhavom hľadaní nových štruktúr v skutočnosti vyčerpaná a ochabnutá aj ona?
Rahnerove slová boli vlastne celkom pochopiteľné, veď vyjadrovali všeobecnú skúsenosť. Zrazu sa však objavilo niečo, s čím nikto nepočítal. To sa, takpovediac, prihlásil k slovu sám Duch Svätý. V mladých ľuďoch sa nanovo rozhorela viera. Viera bez akýchkoľvek podmieňovacích "ak" či "ale", bez vykrúcačiek a ponechávania si zadných vrátok, viera žitá celá a braná ako dar, ako vzácna oživujúca danosť. Isteže, nechýbali ani takí, ktorí sa vo svojich rozumkárskych debatách, vo svojich modeloch celkom odlišnej Cirkvi, tvorených od zeleného stola na ich obraz, cítili dotknutí. Ale či to mohlo byť inak? Veď kde zasiahne Duch Svätý, zakaždým naruší ľudské plány.
Vyskytli sa však a ešte sa vyskytujú vážnejšie ťažkosti. Tieto hnutia totiž majú i svoje detské choroby. Bolo v nich cítiť silu Ducha, ten však pôsobí cez ľudí, ktorých nezbavuje nejakým čarovným prútikom ich slabostí. Objavili sa sklony k výlučnosti, k jednostrannému zdôrazňovaniu určitých skutočností a z toho plynúca neschopnosť zaradiť sa do miestnych cirkví. Títo mladíci a devy na základe svojho mladíckeho rozletu boli presvedčení, že miestna cirkev by sa mala dostať na ich úroveň a mať ich podobu, a nie naopak, aby oni zapadli do spoločenstva, hoci toto je často veľmi skostnatené. Dochádzalo k treniciam, na ktorých mali rozličným spôsobom vinu obidve strany. Bolo treba uvážiť, ako možno tieto dve skutočnosti - prejavy nového života v Cirkvi, zrodené novými okolnosťami, a doterajšie cirkevné štruktúry t. j. farnosť a biskupstvo - uviesť do správneho vzťahu. Na druhej strane tu dochádza k úkazu, ktorý sa v dejinách Cirkvi v rozličných podobách pravidelne opakuje. Jestvuje tu trvalá základná forma kresťanského života, ktorou sa zviditeľňuje kontinuita historických svätení. Sú tu však aj neustále zásahy Ducha Svätého, ktoré spôsobujú, že cirkevná štruktúra je stále živá a nová, lenže táto obnova skoro nikdy neprebieha bez bolestí a treníc.
Obidve strany sa musia nechať vychovávať Duchom Svätým a tiež cirkevnou vrchnosťou, musia sa naučiť zabúdať na seba, bez čoho nie je možný vnútorný súhlas s mnohorakosťou foriem, aké môže nadobúdať žitá viera. Obidve strany sa musia učiť jedna od druhej, ako sa očisťovať, ako sa znášať a nachádzať cestu, čo vedie k správaniu, ako ho opisuje Pavol vo svojej hymnickej piesni o láske (1 Kor 13, 4n). Hnutia tak dostávajú napomenutie, že aj keď vo svojej ceste našli plnosť viery a odovzdávajú ju ďalej, sú darom, ktorý je určený Cirkvi ako celku, a aby zostali verné tomu, čo je pre ne podstatné, musia sa podriaďovať požiadavkám celku.
Treba však jasne povedať aj miestnym cirkvám, aj biskupom, že v dušpastierskych organizáciách a programoch nesmú strpieť nijakú uniformitu. Svoje pastoračné plány nesmú klásť za mieru toho, čo je dovolené konať Duchu Svätému. Pri čisto ľudskom plánovaní sa môže stať, že cirkvi sa stanú pre Ducha Svätého, pre silu, z ktorej žijú, nepreniknuteľné. Nesmie dochádzať k tomu, že sa všetko bude podriaďovať jednej jednotnej organizácii. Radšej menej organizovania a viac Ducha! V prvom rade sa nesmie pojem spoločenstvo (communio) chápať tak, že najvyššia pastoračná hodnota spočíva vo vyhýbaní sa konfliktom. Viera je vždy aj meč a môže si práve pre lásku k pravde a kvôli prejavovaniu lásky vyžadovať konflikt (prov. Mt 10, 34). Také chápanie cirkevnej jednoty, kde by sa konflikty apriórne odmietali ako polarizácia, takže vnútorný pokoj by sa dosahoval za cenu zrieknutia sa plnosti svedectva, by sa veľmi rýchlo ukázalo ako klamné.
A napokon, nie je dovolené, aby sa zaužíval určitý postoj intelektuálnej nadradenosti, ktorá by horlivosť osôb oživovaných Duchom Svätým a ich nepoškvrnenú vieru v Božie Slovo označovala za fundamentalizmus, a pripúšťala by sa iba viera, pre ktorú sú slovká "ak" a "ale" dôležitejšie, ako podstata toho, v čo sa verí.
Nakoniec sa všetci musia nechať merať metrom lásky k jednote jednej Cirkvi, ktorá zostáva jedna vo všetkých miestnych cirkvách a ako taká sa neustále prejavuje v apoštolských hnutiach. Oboje, miestne cirkvi i hnutia, musia ustavične uznávať a prijímať, že je pravda aj "ubi Petrus, ibi ecclesia (kde je Peter, tam je i cirkev)", ale aj "ubi episcopus, ibi ecclesia (kde je biskup, tam je i cirkev)". Primát i biskupský úrad, štruktúra miestnej cirkvi i apoštolské hnutia sa potrebujú navzájom: pápežský primát môže žiť jedine cez živý episkopát a s ním episkopát si môže zachovať svoj dynamizmus a apoštolskú jednotu jedine v trvalom zväzku s pápežským primátom. Pri oslabení alebo znevážení čo len jedného z nich utrpí celá Cirkev.
Po všetkých týchto úvahách by sme na záver mali zostať predovšetkým vďační a plní radosti, lebo je ozaj jasné, že Duch Svätý v Cirkvi pôsobí aj dnes a dáva jej nové dary a milosti, vďaka ktorým nanovo prežíva radosť z toho, že je mladá (Žalm 42, 4; Vg). Vďačnosť za toľkých ľudí, mladých i starých, ktorí sa oddali volaniu Ducha a neobzerajú sa okolo ani dozadu, ale sa s radosťou vrhajú do služieb evanjelia. Vďačnosť za biskupov, ktorí sa otvárajú novým cestám, poskytujú im priestor vo svojich cirkvách, vedú trpezlivé rozhovory s ich zodpovednými predstaviteľmi, aby im pomáhali a viedli ich prekonávať každú jednostrannosť a správne sa prispôsobovať.
Predovšetkým však na tomto mieste a v tejto chvíli ďakujem pápežovi Jánovi Pavlovi II. On svojou schopnosťou nadchýnať sa, vnútornou silou stávať sa mladým milosťou viery, rozoznávaním duchov, pokorným a pritom zápalistým úsilím za čoraz väčšiu službu evanjeliu, je stále pred nami. Je pred nami aj v jednote s biskupmi celej planéty, neúnavne im načúva a vedie ich. Ďakujeme pápežovi Jánovi Pavlovi II., že nás všetkých vedie ku Kristovi. Kristus žije a od Otca zosiela Ducha Svätého. To je radostná a živá skúsenosť, ktorá sa nám dostáva práve za stretnutia so súčasnými cirkevnými hnutiami.
kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery
