Priznám sa, že ešte pred rokom boli pre mňa charizmatici tak trochu „divnou“ skupinou ľudí v Cirkvi, o ktorých sa rozprávajú celkom dobré vtipy. Dnes sa s nimi môžete stretnúť všade. Bilboardy po celom Slovensku, evanjelizačné kampane na námestiach miest a mestečiek, pravidelný rozhlasový program, vlastný časopis, „evanjelizačné“ zápalky, stále populárnejšie chvály Riša Čanakyho a Braňa Letka. Ich „vplyv“ je dnes taký veľký, že dosiahli zrušenie dvojzmyselnej nemorálnej reklamnej kampane jedného zo slovenských mobilných operátorov. A to už radšej ani nehovorím o chystanom projekte kresťanského rádia. Za týmto všetkým nájdete Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina. Ako je možné, že 16 ľudí dokáže veci, pred ktorými oficiálne cirkevné štruktúry len neveriaco otvárajú ústa? Ako to ide dokopy s nie príliš lichotivým obrazom, ktorý o charizmatikoch panuje v našej Cirkvi? Dosť dôvodov na to, aby som sa pokúsil nahliadnuť do zákulisia tohto spoločenstva spolu s jedným z jeho zakladateľov a prvých vedúcich Braňom Škripekom.
Čo za „štruktúru“ je vlastne Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina?
Je to laické spoločenstvo. Myslím si, že dnešná katolícka cirkev je dobre zorganizované spoločenstvo, o čom nás presvedčuje už 2 000 rokov jej existencie, ale až od prvého poschodia jej hierarchickej štruktúry. A práve tie schody z prízemia na prvé poschodie sa pokúšame vybudovať. Teda chceme byť laickou „štruktúrou“, ktorá chce obnovovať to, čo je živoriace, prebúdzať to, čo je spiace, a kriesiť to, čo je mŕtve.
Takých spoločenstiev, ako je to vaše, je na Slovensku viac. Ste nejako spolu zviazaní, spolupracujete spolu?
Žiadna pevná organizácia neexistuje. Je to akási aliancia nezávislých spoločenstiev. My sme malá pevná skupina s 15 členmi, ktorí majú určitý záväzok, tzv. záväzné spoločenstvo. Sme typ laickej komunity, ktorá ešte nie je rádom, ale už nie je ani nezáväzným stretkom. Takýchto komunít je u nás, cca 5-7. Sami sa snažíme zakladať ďalšie. Najprv ako stretká, ktoré neskôr môžu prerásť do takýchto spoločenstiev.
Záväzok?
Zmesti sa na jeden list A4. Zaväzujeme sa v ňom spôsobovať prebudenie Cirkvi, zachytávať toto prebudenie, podporovať ľudí, ktorí takto aktívne a živo kráčajú s Pánom, prinášať im vyučovanie a naše praktické skúsenosti zo života s Pánom v každodennom bežnom laickom živote kresťana na tom konkrétnom mieste, kde človek existuje. Je tam niekoľko nenáročných povinností, akési minimum osobného duchovného života: polhodina sústredenej modlitby a štúdia Písma denne, liturgia podľa možnosti, adorácia v tichu, dravo nasledovať Pána. Sú tu aj určité finančné záväzky o podpore spoločenstva a povinnosť slúžiť a stretávať sa spolu.
Je spoločenstvo otvorené ľuďom v rôznych povolaniach?
Samozrejme, či slobodní, či ženatí alebo vydaté, ale boli by sme radi, keby si aj kňazi či zasvätené osoby našli k nám cestu, ale ani to by nič nezmenilo na tom, že sme laickí v tom najširšom ponímaní.
Čím sa odlišujete od klasickej „kamennej“ Cirkvi?
Myslím, že ľudí priťahuje k nám najmä to priame zameranie na praktický každodenný osobný život s Bohom: nachádzanie vedenia Duchom Svätým, preukazovanie praktickej lásky a milosrdenstva blížnym v rozličných situáciách, vytváranie vzťahov medzi ľuďmi. Chceme dať ľuďom spoločenstvo, vyučovanie a slobodu modlitby.
Ako mám chápať slobodu modlitby?
Ľudia dnes ani v klasickej Cirkvi, ani v rôznych hnutiach a spoločenstvách nenachádzajú slobodu modlitby, teda možnosť vyjadrovať svoj rozhovor s Bohom akýmkoľvek spôsobom: gestom, spontánnymi slovami, radosťou, pokrikmi, tancom. Človek potrebuje zažiť, čo to je byť úplne slobodný - „byť úplne nahý pred Božou tvárou“, a byť slobodný v tomto vyjadrení aj pred spoločenstvom ostatných kresťanov. Katolíci majú obrovský strach modliť sa spoločne a ozaj úprimne. Nie je problém modliť sa Otčenáš, svätý ruženec, či iné naučené modlitby. Šokujúco však na nich pôsobí výzva: „Teraz sa modlite tak, ako by ste chceli Bohu naozaj niečo úprimne povedať.“
Kladiete veľký dôraz na vyučovanie. V katolíckej Cirkvi aj vďaka štyridsaťročnému komunistickému prenasledovaniu prakticky úplne vymizlo vyučovanie. Aj dnes, keď sa ho podarilo dostať do škôl, končí prakticky v II. ročníku stredných škôl. A nedeľné kázne ho určite nenahradia...
My sa snažíme vysvetľovať princípy úspešného kresťanského života. Ježiš sľuboval život v hojnosti. A ten život môžeme žiť už tu a dnes a nie až vo večnosti. Život nádherný, hlboký, plný. Život v každodennom kontakte s Duchom Svätým... Teda naše učenie je o tomto, nie o dogmách, nie o teológii (aj keď ju niektorí z nás vyštudovali, či študujú). A keď už teológia, tak nie teológia univerzity, ale každodenného života.
Napriek tomu, že sa Sväté písmo vyníma v knižnici takmer každej katolíckej rodiny, jeho pravidelné čítanie, či štúdium je u nás veľmi zriedkavé. Vy však práve naň kladiete veľký dôraz.
Písmo musí byť základom každej spirituality. Písmo je stredom nášho života. Je to každodenné stretávanie s Božím slovom, sýtenie sa ním ako chlebom. Existuje nielen chlieb stola (eucharistia), ale aj chlieb Slova. Nie každý deň sa dostanem na svätú omšu, ale Písmo otváram každé ráno. Keby nebodaj prišla vojna či opäť prenasledovanie Cirkvi, môžem kvôli tomu na veľmi dlhú dobu zostať bez eucharistie, ostanem teda bez Krista? Nie, Božie slovo je tu ako chlieb na to, aby sme ho jedli každý deň, a tak aby do nás vstupoval Kristus.
Autorita v spoločenstve, vodcovia...
Naše spoločenstvo malo štyroch vedúcich, dnes sú už len dvaja. Ja som v pozícii poradcu. Snažíme sa spájať aj s vedúcimi iných spoločenstiev, vytvárame širší kruh vedúcich. Vedúci v našich spoločenstvách nie sú demokraticky volení. Snažíme sa profilovať vodcov, ľudí naozaj znovuzrodených, prijímajúcich vedenie Duchom Božím, s prirodzenou vodcovskou autoritou.
Ako prijímate autoritu Cirkvi, ako vašu autoritu prijíma Cirkev?
My si vážime autoritu katolíckej hierarchie, naša autorita však nie je autoritou postu, ale autoritou služby, ktorú robíme. Si autoritou na mieste, ktoré máš zastávať, kam si povolaný. To sa nedá nariadiť autoritou úradu Cirkvi. Zveruje ju Boh, je to povolanie do služby. Ide vlastne o autoritu vodcu, ktorého do jeho služby povolal Boh, vybavil ho potrebnými darmi a schopnosťami, ako aj spolupracovníkmi na konkrétny projekt. Týmto sa snažíme dopĺňať hierarchickú autoritu Cirkvi.
Prijíma takúto vašu autoritu aj pospolitý veriaci ľud, ktorý má u nás akúkoľvek autoritu v Cirkvi spojenú so svätením a kolárikom okolo krku?
Máme s tým dosť veľké problémy. My si však na nič nenárokujeme, my ponúkame. Obrovským povzbudením je pre nás, že takmer všetci, ktorí mali voči nám výhrady, nakoniec po čase uznali, že to, čo sme im ponúkli, im v živote pomohlo, isté veci napravilo, povzbudilo... A pochopili, že nenarúšame autoritu hierarchicky ustanovenej štruktúry pastierov, ale prinášame len budovanie vnútorného osobného duchovného života ľudí. Nevlamujeme sa do teritória žiadneho farára, či biskupa. Prichádzame len na pozvanie, či už do rodiny, modlitebnej skupiny, spoločenstva, stretka. Prichádzame ako priatelia k priateľom. Nie sme žiadnou oficiálnou katolíckou cirkevnou misiou. Z toho je jasné, že by sme nemuseli odnikadiaľ odísť, keby nás miestny duchovný správca vykázal. Radšej však ustúpime a odídeme, nechceme vyvolávať konflikty. Ale takýchto prípadov bolo málo, väčšinou nás kňazi prijímajú a vítajú, pretože sa stávame pre nich pomocou. Každopádne čas a miesta pôsobenia si vyberáme my, podľa toho, ako rozoznávame potreby ľudí, ktoré nám ukazuje Pán. Kňazi aj biskupi nám však v poslednom čase dávajú zelenú, lebo pozorujú výsledky našej práce. My najprv začneme pracovať a potom ich necháme vyjadriť sa k tomu. Prijímame od nich pripomienky a korekcie. Keby sa im však naša práca prestala páčiť a chceli by nás rozprášiť, ešte stále sme občianskym združením, spoločenstvom priateľov, kresťanov rôznych vyznaní a stále máme zákonnú bázu na ktorej môžeme pracovať. Ale pretože našu hierarchiu rešpektujeme, skončili by sme, alebo odišli. Napriek veľkým problémom, ktoré sme si pretrpeli, nás dnes prijímajú naši kňazi aj biskupi, sme známejší, môžeme konať svoje dielo a ľudia nás ľahšie prijímajú. Veď na zvestovanie evanjelia nie sú oprávnení iba kňazi a biskup, ale každý kresťan. Mám napamäti slová, ktoré pri mojej sviatosti birmovania povedal môj biskup Ján Sokol: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.“ Ja to chcem robiť zatiaľ tu na Slovensku.
Ako príjmajú katolíci charizmatické skupiny, najmä keď majú svoj historický pôvod v protestantských denomináciách?
Napriek tomu, že letničné hnutie sa objavilo v XIX. storočí v protestantských cirkvách, po II. vatikánskom koncile sa charizmatické hnutie spontánne prejavilo aj v katolíckej cirkvi. Letničný zážitok však môžeme vidieť od apoštolov, cez mnohých svätých a mnohé hnutia v dejinách Cirkvi (napr. františkánske či dominikánske hnutie).
My sa však v súčasnosti nepredstavujeme ako charizmatické hnutie, ale ako hnutie modlitbových skupín. Samotné slovo „charizmatický“ je totiž u nás červeným súknom, ktoré dráždi mnohých veriacich, ako aj ľudí z cirkevnej hierarchie. Vypustenie tohto slovíčka odstránilo mnohé problémy. Ale otvorene tvrdíme, že bez pôsobenia Ducha nemôže kresťan existovať. Charizmy sú nástroje, ktoré človek potrebuje. Ako sa zem nedá kopať vreckovým nožíkom, ale potrebujem nástroje: rýľ, motyku, lopatu, tak aj dobrý Pán dáva každému nástroje, ktoré vo svojom živote a diele potrebuje. To sú charizmy.
Mnohí ľudia majú averziu voči charizmatickým hnutiam, jednak preto, že ich nesprávne chápu, a jednak preto, že nie sú ochotní „stráviť“ ich radikálnosť. Tá vyplýva z pozvania a nárokov Ducha. Môže prebiehať v človeku postupne, ale nakoniec po týždni, mesiaci či roku rozlučovania sa so starým životom, ich človek musí prijať. Ďalší kameň úrazu je sloboda a spontánnosť v prejavoch. Tu neexistuje jediný správny spôsob modlitby či správania, ani jediné správne oblečenie vhodné do kostola. Duch prináša obrovskú inováciu. Svojho Pána skrytého v eucharistii si stále ctím, ale už nielen v tichu na kolenách , ale aj vo výskoku radosti. Je to výzva zažitým formám a spôsobom, ktoré však už pre dnešného človeka môžu niekedy pôsobiť archaicky či zväzujúco.
Prijatie chariziem je prekážkou pre mnohých moderných ľudí...
Charizmy nie sú odmenou. Mnohí, ktorí ich majú, pôjdu do pekla. Ježiš to jasne povedal. Mnohí v jeho mene konali zázraky, vyháňali diablov, učili, ale On im povie na konci: Nepoznám vás! Charizma neznamená svätosť, ani zaručené nebo. Rozhodujúce je ovocie Ducha, ktoré prinesú. Najprv ich treba spoznať, až potom súdiť. A potom je moje odmietnutie mojím slobodným rozhodnutím. Ježiš v niekoľkých podobenstvách hovoril o rozdaní darov a talentov a vyžadoval, či dokonca súdil ich používanie. Používať charizmy je teda naša povinnosť, no prijatie do života v nebi je podmienené ovocím Ducha.
Charizma hovorenia v jazykoch je často kameňom úrazu. Keď už na nič iné, aspoň na hovorenie v jazykoch sa „zmôže“ takmer každý...
Je to problém. Sám si všímam, že mnohí sa v určitom prvotnom zážitku s Bohom zastavia a tvária sa, akoby už vyštudovali školu Ducha. A pritom sú iba prvákmi... Tú školu treba dokončiť, nechať sa osloviť Bohom, prijať jeho volanie, nechať sa vyučiť, vyzbrojiť, a potom prichádza prax. Táto nezrelosť sa potom v našom hnutí prejavuje masovým rozšírením hovorenia v jazykoch, ale takmer úplne absenciou iných zaujímavých a potrebných chariziem. Napríklad dar dávať, pomáhať, podporovať, potešovať. Nie sú na prvý pohľad také „žiarivé“, ale sú nutné, aby plnosť Cirkvi bola naozaj plnosťou.
Čo je to krst Ducha Svätého? Zavádzate novú sviatosť, či dokonca rušíte sviatosť birmovania?
Krst Duchom považujem za nevyhnutnosť v živote kresťana. Terminologicky sa používa aj vyliatie Ducha, vliatie Ducha, či uvoľnenie Ducha. Má pri ňom nastať voľné pôsobenie Ducha Svätého v tebe. Môže nastať v rôznom období života kresťana, či už pred prijatím základných sviatostí, alebo aj po ich prijatí. Sviatosť je prostriedkom milosti. Ideálne by bolo, aby ľudia pri prijímaní sviatostí, boli už natoľko pripravení, vyučení, aby pri vysluhovaní sviatosti došlo k vyliatiu Ducha. Tak to bolo v prvotnej Cirkvi. V našej Cirkvi behom dvoch tisícročí došlo k oddeleniu týchto dvoch skutočností. Sviatosť je udelená, nesie v sebe moc, ale neprejavuje sa pôsobenie Ducha, alebo len vo veľmi malej miere. Dnešní kresťania sa musia naučiť prijímať dve formy pôsobenia Ducha, sviatostnú a mimosviatostnú. Potrebujeme oba spôsoby. Bolo by ideálom, keby krst Ducha Svätého bol spojený s vyslúžením sviatostí, ale môže sa prejavovať kedykoľvek. Krst Duchom je prvé osobné stretnutie s Bohom. Je to mocný a úžasný zážitok, povolanie, naplnenie. Ale toto vyliatie môže každý zakúsiť aj viackrát, tak ako apoštoli po letniciach.
Ježiš poslal učeníkov hlásať evanjelium, uzdravovať chorých a vyháňať diablov. Tú poslednú úlohu akoby dnešná Cirkev nedokázala plniť, zato sa s nimi stretávame u charizmatických hnutí...
Je to úžasné dedičstvo a bohatstvo našej Cirkvi. Ale v súčasnosti mi to pripadá, akoby sme žili v nádhernom paláci našej matky Cirkvi, ale skoro všetko je v ňom zanesené storočným prachom a my používame len pár vecí a pár miestností s najzákladnejšími potrebami k životu. A na ostatnom máme tabuľky s nápisom: Nedotýkať sa, muzeálny exponát! Vyháňanie démonov je niečím úplne bežným. Nie je to totiž len exorcizmus. Ale je to služba oslobodenia, ktorá je daná každému z nás, aby sme sa modlili za oslobodenie iných. Ak sú ľudia posadnutí priamo Satanom, to je rezervované biskupom, aby učinili exorcizmus. Ale ja môžem ísť a modliť sa za každého, kto je zviazaný duchom alkoholizmu, narkománie, vášne, či akejkoľvek inej závislosti. A toto potrebuje dnes veľa ľudí.
Vaša minuloročná evanjelizačná Kampaň pre Ježiša oslovila mnoho ľudí na celom Slovensku, ale čo s týmito ľuďmi bude ďalej?
My ideme tam , kde cítime, že nás Pán volá. Nie sme tu však nato, aby sme vytvárali nejakú štruktúru, či paralelnú Cirkev. Ľudia môžu s nami zostať v kontakte cez náš časopis, cez rozhlas, či internet... Pokiaľ však cítia volanie po takom spoločensve a spôsobe života, aké žijeme my, sme ochotní a schopní pomôcť pri príprave vodcov, poprípade poskytnúť naše „know-how“ o fungovaní takéhoto spoločenstva. Ale tá aktivita, to volanie, musia zachytiť sami ľudia na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase.
Dnes už máte svoje priestory, technické vybavenie, časopis, čoskoro budovy a možno rádio. Nehrozí vám, že „skameniete“?
Samozrejme, je to možné. Duch Svätý v celej histórii Cirkvi inšpiroval mnoho ľudí, spoločenstiev, reholí, či kongregácií, ktorým zveril v konkrétnom čase konkrétne poslanie. Myslím, že mnoho zakladateľov takýchto inštitúcii sa dnes obracia v hrobe, pretože ich diela stále existujú. A to napriek tomu, že ich poslanie skončilo možno už pred niekoľkými storočiami, ale sú stále „pietne“ udržiavané pri živote. Preto sa snažíme byť veľmi vnímaví na vedenie Ducha, aby vo chvíli, keď zistíme, že naše poslanie je skončené, budeme schopní všetko, čo sme vytvorili a máme, podmínovať a bez milosti „vyhodiť“ do vzduchu. A tak uvoľniť miesto tým, ktorých Pán určite zavolá po nás.
|
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina |
Aktivity Spoločenstva
Kampaň pre Ježiša
leto 2000, jar 2001, chystá sa leto 2001
vystúpenia na uliciach 13 slovenských miest s hudbou a svedectvami o Ježišovi;
kampaň sprevádzaná 120 veľkými bilboardami po celom Slovensku a vystúpeniami v 6 rádiách;
osobný kontakt s cca 20 000 ľuďmi, mediálny dosah 1 000 000 ľudí
Zápalky
zakúpenie reklamnej plochy na 1 000 000 kusov zápalkových krabičiek, potlačených evanjelizačnými motívmi
Časopis NAHLAS
mesačník s nákladom 2 600 kusov, distribuovaný zdarma.
Rozhlas
relácia Frekvencia M, každý tretí pondelok v mesiaci o 19.20 h na frekvenciách Rádia Slovensko (dosah cca 100 000 ľudí)
Otvorené stretnutia
každý týždeň v stredu o 18.15 h v budove Únie žien na Štefánikovej ul. v Bratislave (účasť cca 400 ľudí)
Evanjelizácia
pouličná, väznice, kasárne, mítingy, konferencie
Chvály
vedúci Braňo Letko, Richard Čanaky, Marián Waschek, Ján Novotný;
každý týždeň v rámci otvoreného stretnutia, na evanjelizačných akciách, gospelových festivaloch;
albumy:
Braňo Letko: Lamačské chvály (MK, vydalo B&B Studio)
Richard Čanaky:
Vďaka Ježiš I. (MK, vydalo vydaveteľstvo Oto Németh)
Vďaka Ježiš II. (CD a MK, vydalo vydaveteľstvo Oto Németh)
