Martina Dilonga (1973) poznám už skoro desať rokov. Keď som ho prvýkrát stretol na duchovných cvičeniach na Orave zaujal ma svojim idealizmom. Zdalo sa mi dokonca, že je dosť naivný. Práve sa chystal na Právnickú fakultu UK do Bratislavy a mal o tom svojské predstavy. Myslel som si, že ho naše veľkomesto zmení. V niečom sa zmenil, ale myslím si, že najmä k lepšiemu. A je skutočne príkladom, ktorý ťahá mnohých.
Začnime tvojím priezviskom. Máš niečo spoločné s básnikom katolíckej moderny Rudolfom
Dilongom?
Mám s ním spoločného dosť veľa. Je to môj vzdialený príbuzný z otcovej strany. Narodil sa v Trstenej na Orave, tak isto ako môj otec. Pokiaľ si dobre pamätám, jeho otec s otcom môjho dedka boli bratranci. Do konca svojho života si písal s otcovou sestrou a chcel, aby sme ho volali strýko. Zomrel v roku 1986 v Pittsburgu. Slovenská verejnosť sa až po roku 1989 dozvedela o tom, že napísal viac ako 100 diel. Som mu vďačný za to, že bol kňaz, básnik, spisovateľ a človek, ktorý mal svoj názor na veci. Vychádzal z toho, že Boh je láska, že Boh nás miluje. Mal veľmi ťažké detstvo, bol sirotou, ale napriek tomu nezanevrel na ľudí a v tom by mohol dnešných spisovateľov a básnikov inšpirovať.
Aké máš spomienky na detstvo na Orave?
Mal som veľmi pekné detstvo, hoci niekedy možno náročné. Pamätám si na mamu, ako veľa rozprávok mi prečítala. Otec mi čítal Bibliu a vozil ma na koníkovi, na chrbte. Mám aj veľmi dobrých starých rodičov z oboch strán. Myslím si, že pre deti je veľmi dôležité, aby mali svoje dospelé vzory, ľudí ktorí majú na nich čas. Oravská príroda ma fascinovala. Rád som chodil na ryby, na hríby. Zásluhou môjho strýka som sa zoznámil s poštovými holubmi. Koníček, ktorému som doteraz verný. Minulý rok som dosiahol s poštovými holubmi najväčšie úspechy. Moja holubica vyhrala. Takmer 600 km preletela prvá. Veľmi dobre sa mi umiestňovali holuby z počtu nasadených holubov. Jeden môj holub víťazne preletel skoro 3000 kilometrov.
Počas gymnaziálnych štúdií som sa viac zoznámil s vierou. Začal som chodiť na prvé stretká so spolužiakmi. Niektorí z nášho stretka sa stali kňazmi. Prvýkrát som sa stretol so spoločenstvom. Boli to začiatky môjho hlbšieho vzťahu s Bohom cez Sväté Písmo. Uvedomil som si, že je na mne, aby som veril v Boha, čerpal z Biblie a konal dobro. Veľmi mi v tom pomohol hlavne môj dlhoročný spovedník páter Edmund Peter Bárdoš, konvertita zo židovstva. Krátko po vysvätení za kaplána bol odvlečený do koncentráku a mal aj problémy s komunistami. Bol to veľmi skromný človek, človek s hlbokou vierou. Je pre mňa symbolom. Jemu môžem veľmi ďakovať zato čím som.
Čím ťa priťahovalo štúdium práva?
Uvažoval som o tom, akú školu si vybrať. Dal som si prihlášku aj na biológiu, históriu a slovenský jazyk. Rozmýšľal som, že ako právnik môžem pomôcť mnohým ľuďom. A byť tak užitočným. Veľakrát človek počuje, že právnici sú ľudia, ktorí ostatných zdierajú alebo myslia iba na seba. Myslím si, že to tak nie je. Záleží len na človeku, aký je. Poznám dosť slušných právnikov. Jednoducho, mal som chuť urobiť niečo dobré pre druhých.
Ako vyzerali tvoje prvé mesiace v Bratislave? Necítil si sa tu cudzí?
Bol to pre mňa šok. Bolo to dosť náročné. Nové prostredie. Nové veci v škole, na internáte. Nebolo mi to úplne jedno. Opití ľudia na izbe. (To tam nedávaj. Smiech). Myslím, že to bol dobrý šok, ono sa to hodí, veď život je zmena. Prvý polrok na práve bol veľmi ťažký.
Začal si chodiť na stretká právnikov aj v Bratislave. Postupne si sa stal takým vodcom, animátorom...
Myslím si, že pre mladého človeka je veľmi dôležité, aby nezostal sám. Keď som prišiel na právo, povedal som si, budem chodiť na stretko, budem sa učiť a modliť. Niekedy si treba naplánovať dve-tri veci a tých sa držať. Hneď v prvý deň na práve som sa stretol s jednou mladou katolíčkou, ktorá sa dozvedela od istého kňaza, že som tu. Prišla za mnou na izbu, na intrák. Moji spolubývajúci sa smiali, že som tu prvý deň a už som si nabalil dievča. Ale vôbec to tak nebolo. Prišla, lebo vedela, že som veriaci. Porozprávali sme sa a spoznali sme viac kamarátov v prvom ročníku a mali sme stretko právnikov.
Aj svoju budúcu manželku si spoznal, keď si raz išiel "lanáriť" mladých právnikov na stretko...
Bol som druhák a ešte s jedným kamarátom sme si povedali, treba ísť, prváci majú prednášky... V prestávke jednej prednášky sme študentom povedali, že máme stretká, na ktorých si rozprávame o Pánu Bohu, modlíme sa, pomáhame si. A ako poslednú vetu som povedal, že sme katolíci. Z obrovskej sály so štyristo študentami za mnou prišla bola Ľubica. Tak som sa prvýkrát stretol s mojou manželkou. Keď nás počúvala myslela si, že sme jehovisti. Až to keď sme povedali, že sme katolíci, úplne ju to prebralo.
Ako to bolo so sľubom čistoty, ktorý si zložil do rúk Svätého Otca?
Bola to veľmi dobrá iniciatíva. Prišiel s ňou páter Lacko Csontos, SJ v roku 1995 ako dar mladých zo Slovenska Svätému Otcovi pri jeho návšteve u nás v tom istom roku. Mne osobne dal tento sľub veľmi veľa. Táto otázka mi bola jasná. Ak chcem mať dobré manželstvo, zachovanie čistoty je jedna zo základných vecí. Bolo to veľmi dobré. Tento istý sľub zložila aj moja manželka v tom istom čase ako aj ja. Vtedy sme spolu ešte nechodili.
Ako zástupca Slovenska na Svetovom stretnutí mládeže so Svätým Otcom v Paríži v roku 1997 so potom pápežovi odovzdal dar 150 mladých Slovákov, ktorí sa rozhodli pre sexuálnu zdržanlivosť až do manželstva. Aké máš osobné dojmy zo stretnutia s pápežom?
Na stretnutí v Paríži ma veľmi oslovila rozmanitosť katolíckej Cikvi. Boli tam ľudia z celého sveta a všetci sme mali spoločné hodnoty. Bolo to pre mňa silné svedectvo o spolupatričnosti, o tom, že Ježiš prišiel pre každého človeka. Miništroval som na omši Svätého Otca. Aj nás prijal na osobnom stretnutí. Cítil som, že je to človek, ktorý má veľmi rád mladých ľudí, ktorému na nich záleží. Nájde si pre nich čas a pochopenie. Dar mládeže zo Slovenska ho vtedy veľmi potešil.
A čo tvoje manželstvo?
Neviem či sa dá merať úspešnosť manželstva. Ale faktom je, že pre mňa osobne je vzťah medzi mnou a Ľubkou niečo veľmi pekné. A naozaj každému zo srdca prajem, aby mohol prežívať pekný vzťah.
Aká je podľa teba dobrá príprava na manželstvo. Čo sa osvedčilo vám?
Nám sa veľmi dobre osvedčila vzájomná komunikácia, otvorenosť. Keď sme mali nejaký problém, tak sme si to hneď povedali. Nie vždy to ide rýchlo, ale treba hľadať k sebe cesty. Vzájomná pomoc vo veciach, v ktorých je ten druhý slabší, prijatie toho druhého možno v tých ťažších situáciách, v tých veciach, v ktorých je zranený. Dobrý vzťah je darom a treba sa zaň modliť a niečo preň robiť. Veľmi dôležité pre mladých ešte pred vstupom do manželstva je tiež, aby sa zaujímali o prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Aby neboli nútení používať rôzne antikoncepčné metódy, lebo tie podľa mňa môže veľmi ochudobniť vzťah.
Tu sa dostávame k tomu, čo je o tebe známe. Si jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva života. Prečo sa venuješ ochrane života?
Venujem sa jej preto, lebo som presvedčený, že sú skupiny ľudí, ktorým nie sú zaručené ľudské práva, najmä právo na život. Nechcem len kritizovať, chcem aj pomôcť. Veľakrát je dôležitý ľudský prístup. Pomôcť, tým čo to potrebujú.
Ako vzniklo Spoločenstvo života?
Vzniklo ako spoločná iniciatíva Erka, Domky, Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže a KDMS v roku 1995. Táto iniciatíva chcela upozorniť na otázky súvisiace s ochranou života. Na deň ľudských práv, 10. decembra, sme na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave zorganizovali prvý sviečkový míting za počaté deti. Prišlo viac ako 300 ľudí. Neskôr sme sa traja asi pol roka modlili. Na jeseň v roku 1998 vzniklo prvé stretko Spoločenstva života.
Od roku 1999, od zaregistrovania občianskeho združenia Spoločenstva života, si jeho prezidentom. Povedz nám niečo o spolku, ktorý niektorí považujú za taký zvláštny, alebo za spolok exotov?
Exotov? To som ešte nikdy nepočul. (Smiech). Spoločenstvo života je občianske združenie, ktoré sa snaží podporovať úctu ku každému ľudskému životu od jeho počatia po prirodzenú smrť. Solidaritu, vzájomnú pomoc medzi ľuďmi. Chceme dávať mladým ľuďom aspoň v obmedzenom rozsahu a množstve kvalitné a dobré informácie. Robíme prednášky a kurzy pre mladých ľudí, odborné konferencie, benefičné koncerty na pomoc azylovým domom pre matky i hospicom, vydávame časopis. V roku 1999 sme vyhlásili Deklaráciu práv počatého dieťaťa, ktorú osobne s radosťou prevzal aj Svätý Otec. Naši členovia prispievajú do rôznych časopisov. Spoločenstvo života je vyššia forma stretka, na ktoré som bol zvyknutý zo študentských čias. Dávame dosť veľa zo seba. Snažíme sa ako mladí ovplyvniť druhých mladých, aby chránili ľudský život. Oplatí sa žiť pre druhých.
Spoločenstvo ti určite zaberie veľa času. Podarilo sa ti zohnať už niekoľko tisíc korún pre jeho akcie i pre časopis Áno, ktorého tisícky kusov sám predávaš. Ako sa na všetky tie aktivitity pozerá tvoja manželka?
Veľmi to podporuje, povzbudí ma, keď už vidí, že nevládzem, že som unavený. Drží mi palce a aktívne pomôže vždy, keď môže. Na druhej strane ja si uvedomujem, že tieto aktivity nemôžu byť na úkor nášho vzťahu, a to ani nie sú. Mám veľmi rád svoju manželku. Viem sa zastaviť a povedať si dosť. Sme síce obidvaja veľmi aktívni ľudia, ale nájdeme si dosť času na seba.
Ľubica o tebe povedala, že chceš vnášať nádej do prostredia, v ktorom sa pohybuješ. Od roku 1999 pracuješ na Ministerstve zahraničných vecí SR. Ako sa ti páči táto práca? Prečo si si vybral práve toto miesto?
Mal som veľký ideál, že keď človek bude pracovať v zahraničnej službe, môže urobiť veľa dobrého. Nielen pre seba, ale pre mnohých ľudí. Keď som prišiel na ministerstvo, bol som niekedy prekvapený, mnohé veci som nechápal. Niektoré veci sa mi zdali veľmi zbyrokratizované, pretechnizované. Nezmyselné. Postupne človek príde na to, že všetko nie je také jednoduché a jednoznačné. Momentálne robím na Odbore ekonomicko-právnych vzťahov s EÚ. Zostávam v práci aj dlhšie, lebo chcem veci robiť poriadne. Pre mnohých mladých ľudí je začiatok pracovného života, v štátnej alebo súkromnej sfére, zlom. Je to iné ako v študentských laviciach. Je potrebné nestratiť ideál, že to čo robíme, nerobíme len pre seba. Ale myslieť aj na druhých. Práca môže napĺňať. Treba však prijať aj to, že nie všetko je príjemné, super, dobré. Práca je niekedy aj kríž.
A ciele na najbližšie mesiace, roky?
Chcel by som aktívne pomôcť Spoločenstvu života. Budúcnosť záleží od nás, od nášho osobného vkladu, osobnej zodpovednosti. Pár ľudí nezmôže veľa. Ale v našom spoločenstve sú ľudia, ktorí sa aktívne snažia a urobili veľa pozitívneho.
pripravil: M. Brenčič
foto: archív M. Dilonga
Zástupcovia Slovenska na Svetovom stretnutí mládeže, Paríž 1997
Na kongrese v Južnej Kórei