Už od malička veľmi pekne spievala. Ako dieťa precestovala s Bratislavským detským zborom (BDZ) kus sveta. Neskôr spievala v Lúčnici. Keď mala šestnásť, vybrali ju spomedzi stoviek dievčat z Čiech a Slovenska ako dvojníčku Scarlet O´Harovej, aby otvorila spolu s Karlom Gottom obnovenú premiéru legendárneho filmu Odviate vetrom. Zahrala si hlavnú úlohu v dvoch filmových rozprávkach. Spoluzakladala hudobno-vokálnu skupinu Atlanta, s ktorou nahrala 3 CD. So svojím sólovým debutom úspešne konkurovala Stingovi v TV hitparáde Deka. Na príprave jej prvého sólového CD sa podieľajú slovenské muzikantské špičky, ako Maťo Gašpar, Marcel Buntaj, Peťo Bič. Nahrávaniu sa však venuje len vo voľnom čase. Pracuje totiž ako mažérka v oblasti Public Relation pre slovenskú pobočku nadnárodného telekomunikačného koncernu. Na obrazovkách STV moderuje reláciu o gospelovej hudbe Poltón. Excelentne ovláda dva svetové jazyky. Aby toho nebolo málo, ešte stíha externe pripravovať svoju doktorandskú prácu. Má iba 25 rokov a keď sedí oproti vám, nechápete, kde sa to všetko v tom útlom dievčati berie.
Hudba a spev
Kedy som začala spievať, to by vedela skôr povedať mama. Na to, že mám väčší talent na spev ako ostatné deti, sa prišlo hneď v prvej triede na základnej škole. Vtedy sa organizovali rôzne spevácke súťaže. Napriek tomu, že som na spev nechodila, som tieto súťaže vyhrávala. Ľudí v porote udivil môj čistý hlas. Časom však tieto súťaže začali vyhrávať deti, ktoré chodili na spev do ľudovej školy umenia. Ja som strácala na tom, že som nemala takú vynikajúcu techniku, spievala som jednoducho vždy tak, ako mi hrdlo narástlo. Od šiestich rokov som spievala v BDZ, to však bol zborový spev, nie sólový. Pochodili sme celú Európu. Moja mama hovorila, že s hudbou sa človek všade dostane, a to ani nemusí vedieť reč; a veru mala pravdu. Počas základnej školy som chodila aj na husle. K tomu ma priviedla mama, ktorá učí už 25 rokov husle na konzervatóriu. Veľmi mi to vycibrilo sluch, čo som neskôr výborne využila. Cvičenie som vtedy neznášala, no neskôr, keď som začala na strednej škole hrať ľudovky, sa mi to zapáčilo. Keď som mala sedemnásť, odohrali sa dve udalosti: prešla som z BDZ do Lúčnice a začala sa formovať Atlanta. Mala som stále menej času a musela som sa rozhodnúť, či zostanem v Lúčnici, alebo sa budem realizovať v Atlante. Nakoniec som po dvoch rokoch Lúčnicu nechala, lebo ma to ťahalo k vlastnej tvorbe.
Z Lamača do Atlanty
Vyrastala som v Lamači. Bola som veľmi zaneprázdnené dieťa, tak ako moji rodičia, ktorí ma každé ráno vozili do školy do mesta. Chodila som do výberovej školy (jazykovka), vo voľnom čase som mala veľa rôznych krúžkov. Takže som vlastne v Lamači ani veľmi nežila. Taký bežný "ihriskový" život som tam isto nezažila. Chodili sme tam však do kostola, no nechodili sme na mládežku. Až keď som mala šestnásť, vybrala som sa na ňu, lebo som sa dopočula, že tam nejakí mladí pekne hrajú. Hneď sa mi to zapáčilo a suverénne som išla za nimi, že chcem s nimi spievať. Vzali ma. Vtedy zbor viedla pani Vagačová, po nej to časom prebral Maroš Kachút a Braňo Letko a dnes ho vedie Dano Kachút.
V spevokole sme si s Marošom a Danom Kachútom padli do oka. Všimli sme si, že sme na tom muzikantsky a spevácky lepšie, ako ostatní. Sadli sme si a začali sme skúšať. Ako prvú sme nacvičovali moju pieseň To be a child, ktorá bola pre päť hlasov, a my sme boli len traja: ja, Maroš a Dano Kachútovci. Začali sme teda hľadať ďalších spevákov, no dlho sme nevedeli nikoho stabilného nájsť. Boli sme síce piati, no dvaja sa nám stále striedali. Nakoniec k nám asi po roku pribudla Soňa Hradilová. V tomto čase prišiel Maroš s názvom kapely (kdesi videl veľmi pekné zábery tohto mesta v USA a veľmi sa mu zapáčili), a keďže sme veľmi nenamietali, začali sme vystupovať pod názvom Atlanta. Maroš bol hlavným autorom piesní, aj keď občas sme mu aj my, ostatní, pomohli. Ja som zas veľmi bazírovala na tom, aby spev bol čistý. "Vďaka" tomu ma dokonca niekedy podozrievali, že si vymýšľam, keď som stále počula chyby.
Potom nás objavil Juro Drobný, ktorý nás zavolal na festival Verím Pane a potom aj na šnúru Šanca pre lásku. Jeho zásluhou sme sa dostali na verejnosť. Myslím, že sme mali dosť času na to, aby sme sa vypracovali predtým, ako sme sa dostali von. Chceli sme oslovovať najmä neveriacich, a tých oslovíme vtedy, keď naša hudba bude naozaj kvalitná.
Úspech sme vôbec nečakali. Nečakali sme žiadny vydaný album a zrazu sme mali dva za prvé tri roky. Na naše koncerty chodili stovky divákov a výborne sa bavili. Veľmi nás to tešilo. Je to krásny pocit, keď človek vidí, že sa naša hudba ľuďom páči. To nás aj stimulovalo k ďalšej tvorbe. Vtedy sme boli všetci študenti, mali sme dosť času a úžasne nás to bavilo. Bolo to veľmi milé obdobie.
V roku 1999, po treťom albume Krídla v daždi, sa Maroš začal postupne vytrácať. Mal pocit, že chce hrať iný štýl, a v podstate každý z nás sa vydal svojou cestou. Maroš si založil kapelu Seven days to winter, Dano tam s ním začal spievať. Soňa začala spievať chvály s Rišom Čanakym a ja som sa tiež rozhodla skúsiť niečo nové. No Atlanta nezanikla. Na nácvikoch sa už síce nestretávame, no fungujeme na akciách. Keď nás niekto niekam zavolá, tak radi ideme. Často bez Maroša, niekedy sa však objaví Rišo Čanaky. Maroš, ktorý bol hlavným tvorcom piesní, teraz tvorí pre inú kapelu, čiže nové piesne nevznikajú. Chceli by sme ešte nahrať vlastný "atlanťácky" vianočný album. Máme dosť našich kolied, ktoré sme zložili a na ktoré by bola škoda len tak zabudnúť.
Sólová dráha
Svoju prvú pieseň som napísala, keď som mala pätnásť. K tomu ma vyprovokoval na strednej škole učiteľ hudobnej výchovy Dušan Kabina, ktorý vyhlásil v triede súťaž o najlepšiu pesničku. Zapojili sme sa traja. Vyhodnotené to síce vtedy nebolo, no ja som zložila spomenutú pieseň To be a child, ktorú sme neskôr začali ako prvú cvičiť s Atlantou.
Vtedy som v sebe objavila niečo nové. Vôbec som si nemyslela, že som niečoho takého schopná. Komponujem väčšinou bez nástroja, melódia mi vznikne v hlave a často mi "príde" aj so slovami, zvyčajne s anglickými. Väčšinou mi napadne nosná časť pesničky a zvyšok sa už dolepí. Druhý štýl, ktorým tvorím, je s gitarou. Na sólovú dráhu ma priviedol Maťo Lišhák z LUX-u, ktorý mi veľmi verí. Jeho nápadom bolo zo mňa spraviť sólovú speváčku, ktorú sprevádza kapela. Rada spievam sólovo, lebo tam môžem viac ako v kolektíve precítiť to, čo prežívam. Samozrejme, že táto zmena priniesla aj nový hudobný štýl, odlišný od Atlanty.
Na mojom novom projekte však nebudú len moje piesne. Čo sa týka textu, niektoré som robila ja, niečo Dano Hevier a Miro Jurika. Snažila som sa o to, aby ma po hudobnej aj po textovej stránke vystihovali. Určite by som nespievala nič, s čím by som sa nedokázala stotožniť. Nové CD sme sa rozhodli robiť s najlepšími hudobníkmi na Slovensku: Maťo Gašpar - basa, Marcel Buntaj - bicie, Peťo Bič - gitara. Na nahrávanie sme sa chystali asi rok a ďalší rok už na tom robíme. No aspoň to neunáhlime. Ja verím, že to raz vyjde, dúfam že už tento rok.
Mária Podhradská
Narodená: 2.7.1975 v Bratislave
Absolvovala: FiF UK - angličtina, španielčina
Hudobné vzdelanie: husle (ĽŠU), spev (súkromne prof. Bilová)
Diskografia: 1994 Atlanta - Dlhý príbeh 1996 Atlanta - Miesto na zemi 1999 Atlanta - Krídla v daždi 1999 Výber slovenskej gospelovej hudby -Bez teba niet neba (Tváre a Na hrane)
Filmografia: 1992 Sedmero krkavců (r. Ludvík Ráža) 1994 Sen o krásné panně (r. Ludvík Ráža)
Zamestnanie: PR manager
Na filmovom plátne a TV obrazovke
Keď som mala šestnásť, mama počula v rádiu, že sa vyhlasuje konkurz na dievča, ktoré sa najviac podobá na Scarlet O´Harovú z filmu Odviate vetrom (1939), ktorú hrala Vivien Leighová. Mama ma prihlásila a na moje počudovanie som vyhrala. Ja som tomu vôbec neverila, a tým pádom som na konkurze nebola vôbec strémovaná, a možno práve to sa porote páčilo. Otvárala som potom obnovenú premiéru filmu s Karlom Gottom v Prahe, kde ma videl jeden pán od filmu, ktorý ma neskôr zavolal na konkurz do rozprávky Sedmero krkavců. Tam si ma vybral pán režisér Ludvík Ráža do hlavnej úlohy. O dva roky na to som s ním robila ďalšiu rozprávku - Sen o krásnej panne. Bolo to zaujímavé, ale neprebudilo to vo mne sklon k herectvu. Navyše, zrejme nemám dostatočne "hrošiu" kožu, aby som sa mohla pohybovať v tejto branži... Ale bola to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť.
Asi pred tromi rokmi LUX-áci hľadali niekoho na moderovanie relácie Poltón so zameraním na zahraničnú gospelovú hudbu. Dlho nevedeli nikoho nájsť, potom si pozvali mňa. Táto práca ma baví, lebo o gospelovú hudbu sa zaujímam aj zo študijných dôvodov. Externe pracujem na doktorandskej práci na Filozofickej fakulte UK na Katedre kulturológie na tému sociálno-kultúrny kontext kresťanskej hudby na Slovensku. Poltón píše Juro Drobný a sem-tam si tam aj ja niečo upravím. Trochu mi vadí, že tam nemôžeme púšťať najnovšie klipy svetových gospelových spevákov a to z finančných dôvodov.
Vždy som túžila robiť hudbu nielen pre kresťanov. Myslím, že keď sa pred rokom objavila moja pieseň Na hrane v televíznej hitparáde DEKA, bolo to čiastočné naplnenie tejto mojej túžby. Tešilo ma, že tam vydržala dosť dlho - 4 týždne.
Za scénou
Hudbu momentálne nerobím pre peniaze. Mám iný zdroj financií, z ktorého žijem, a to moju hudbu oslobodzuje. Ja samu seba nachádzam v speve. Som však rada, že som sa za posledné tri roky mohla uplatniť aj inde ako v hudbe. Vždy som sa venovala viacerým veciam naraz. V práci mi kolegovia ako speváčke fandia a majú záujem o moje CD.
Ja nie som vôbec typ pre kariéru. Čo sa týka rodiny, určite chcem mať aspoň dve deti. Mám priateľa, ktorý ma veľmi podporuje, a keď vidí niekde článok o mne, teší sa ešte viac ako ja. Som si istá, že budem mať u neho podporu aj neskôr.
Čo pre mňa znamená...
Rodina: Je to miesto, kde môžem byť sama sebou, kde sa môžem úplne uvoľniť, ale aj miesto, kde najviac spoznávam svoje chyby.
Viera: Pre mňa viera znamená veľmi veľa. Mne Boh pomohol v rôznych ťažkých situáciách. Tie sa s vierou dajú prežiť o dosť ľahšie. Človek môže uveriť, že keď je teraz tma, neskôr vyjde znovu slnko. S vierou sa dá zlé premeniť na dobré.
Spoločenstvo, priatelia: Spoločenstvo je veľmi dôležitá vec, je potrebné, aby sa ľudia spolu stretávali, aby sa rozprávali o skúsenostiach, modlili. Spoločenstvo ma povzbudzuje vo viere. Veľmi veľa pre mňa znamenajú hlbšie priateľstvá a hlavne to, že druhým na mne záleží. Som rada, že mám takých priateľov.
Priateľ: Najbližší človek, ktorému môžem povedať všetko, ktorý ma podrží v každej situácii. Môžem mu dôverovať, môžem mu veriť. Dáva mi istotu lásky z jeho strany. Má ma rád takú, aká som, a nemusím sa pred ním na nič hrať.
Dobré vlastnosti: Úprimnosť, otvorenosť, trpezlivosť, vytrvalosť, poctivosť...
Zlé vlastnosti: Nedochvíľnosť, nezodpovednosť, výbušnosť, precitlivenosť
Povaha: Bobor alebo aj melancholický sangvinik.
Koníčky: Spev.
Voľný čas: Spev a priateľ.
Film: Telku vôbec nepozerám a v kine mi je zle, ale páčili sa mi S tebou mně baví svět a Pelíšky
Kniha: Michael Quist: Povídej mi o lásce
CD: Veľmi sa to strieda, teraz asi Vlasta Redl a Shade.
Kvet: Nezábudky a na jar snežienky.
Závisť: Stretla som sa s tým. Neznášam pretvárku - keď sa so mnou niekto nechce baviť a ja neviem prečo, keď o mne hovorí veci, ktoré vôbec nie sú pravdivé.
Cením si: Vernosť v partnerstve. Medzi priateľmi otvorenosť, úprimnosť.
Neznášam: Pokrytectvo.
Sen: Chcela by som mať malý domček, dobrého muža, štyri deti, ešte dve CD-čka a chcela by som sa živiť hudbou. A ešte by som chcela, aby tu, na Slovensku, už konečne bol všetkým dobre, aby sme sa nemuseli báť o budúcnosť a o svoje zamestnanie.
Životný cieľ: Snažiť sa každým dňom byť lepšou.
Drobec a Jožo foto: archív M. Podhradskej
Vivien Leighová - na jej miesto vyhrala Mária konkurz
