A po pôste prišla Veľká noc. Tak ako vlani.
Osobne som vlani pôst prežila na študijnom pobyte v Holandsku. Vlastne neprežila, to bolo totiž pohodlnejšie. Nebolo s kým ísť častejšie na omšu, na MTV vyhrával Santana, pulty lákali holandskou čokoládou a modlitba - vzácne momenty v zahraničí si vydrankali spotrebu vyššieho množstva adrenalínu.
Bolo to iné ako doma. Ani nehovorím o prežití Veľkého piatku: celý deň som presedela v autobuse, smerom do Madridu, kde študovala moja priateľka. A znovu: hudba, slnko, úsmevy, radosť. Pri spomienke na našich na Orave ma striaslo - určite už kľačia v ponurom priestore kostola, sú ticho a tvária sa, že sú smutní. Ale veď udalosť, ktorú si pripomínajú, sa ich fingovaním čiernej atmosféry nezopakuje. Už vopred vieme, že ten opakujúci sa scenár končí happy-endom. Tak prečo sa stále vracať k jeho depresívnemu začiatku?
A po pôste prišla Veľká noc. Španielske slnko a obraz Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych. A moje slzy.
Nie, nechcem spraviť z úvodníka melodrámu, ale musím priznať, že až vtedy mi to došlo: O čo viac som sa teraz mohla radovať, keby som sa na prežitie radosti pripravila...
Veľká noc je bomba sama osebe; jej sile neuberie fakt, že okrem kraslíc a šunky v chladničke vám pár dní pred tým nič viac neprinieslo.
Ale ten pocit straty, pocit nenaplnených možností, vedomie premrhanej šance popracovať na tom, čo je najdôležitejšie...
Tohtoročný pôst prežila redakcia Nových dimenzií sčasti aj prípravou čísla, ktoré držíte v rukách. Možno sme sa počas jeho tvorby zvlášť pôstne neobmedzovali v tom, čo máme radi, ale prežili sme zopár napätých chvíľ, ktoré nikto nemá rád.
Hoci dúfame, že na obsahu čísla sa to neprejavilo, obetujeme tie negatívne pocity za vás, našich čitateľov.
Aby váš život prenikala najsilnejšia radosť. Radosť Veľkej noci.
Lucia
