DEEP STILL: Authentic Celtic Hymns and Songs of Praise
Here To Him Music, 2000, CD
Súčasné chvály aj tradičné kresťanské hymny v akustickom "keltskom" spracovaní. Budete počuť autentické nástroje, ako napr. škótske píšťaly, malé gajdy, gombíkovú harmoniku, keltskú harfu, bodhran, oktávovú mandolínu, či husle. Na CD spieva o.i. Darlen Zschechová (Hillsong music), Denis Jernigan a Bob Haligan (Ceili
Rain).
Furious Record, 2000, CD / MC
Posledný album populárnej anglickej chválovej skupiny, ktorá svojimi piesňami bodovala nielen v domácich sekulárnych hitparádach, ale ako jedna z mála európskych kapiel aj v USA. Kombinuje moderný zvuk s priamočiarymi textami chvál. Vo väčšej miere sa tu prejavila tvorivosť samotných hudobníkov, a tak budete počuť sláčikové kvarteto, spontánne medzihry, ambientný zvuk aj zbor.
Alliance, 2000, CD
Druhý album tejto speváčky, gitaristky a súčasne aj autorky svojich piesní vás opäť zavedie do oblasti akustického rocku. Na tejto ceste si však môžete oddýchnuť pri balade s nádychom country, občerstviť sa príchuťou latino či riffami elektrickej gitary Tylera Burkuma - gitaristu skupiny Audio Adrenaline. Prejav Jennifer sa vyznačuje presvedčivosťou a drajvom, pričom jej hlas pripomína svojou farbou Alanis Morrisette.
FILM
Tanečnica v tme (Dancer in the dark),
scenár a réžia: Lars von Trier,
Dánsko/Francúzsko/Švédsko, 2000, 134 min.,
www.dancerinthedark.com
Čo si budeme hovoriť. Napriek tomu, že vo filmovom priemysle dominuje americký Holywood, filmové umenie posúvali vpred vždy Európania: od Charlieho Chaplina, cez Hitchcocka, Bergmana, Felliniho, Kieslowskeho až po Lars von Triera. Práve tento kontroverzný Dán je dnes považovaný za svetovú filmársku jednotku. Autor filmárskeho manifestu Dogma 95, v ktorom požaduje návrat k pôvodnej technickej čistote tejto profesie, sa prvýkrát zapísal do širokého povedomia diváckej obce v roku 1996 melodrámou Prelomiť vlny. Napriek prísloviu "dvakrát nevstúpiš do jednej rieky" sa to von Trierovi podarilo. Jeho najnovší film Tanečnica v tme je opäť melodrámou, príbehom krehkej ženy, ktorá sa obetuje za milovanú osobu, a jej hereckej predstaviteľke priniesol najvyššie európske ocenenia.. To, čo dokázal von Trier doslova "vyžmýkať" z Björk, je priam neuveriteľné. Sama Björk spomína na tri roky strávené nakrúcaním, ako na najťažšie roky svojho života, plné utrpenia a konfliktov s režisérom. Tvorivý konflikt týchto dvoch silných a zaťatých severských pováh však priniesol fantastický výsledok. Aj keď po natáčaní Björk vyhlásila: "Film už nikdy viac. Ja som speváčka...", Európska filmová cena a Zlatá palma z festivalu v Cannes za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe sú pre ňu dostatočnou satisfakciou.
Zatiaľ čo herecké výkony ukočíroval von Trier na jednotku, filmová forma sa mu vymkla z rúk. Kým reálny dej má vyzerať ako nezávislý, nízkorozpočtový film (hrubozrnný obraz, digitálna kamera z ruky, veľké detaily tváre v monológoch neustále prestrihované), pri muzikálových scénach "vybafne" na diváka scénami, pri ktorých používa viac kamier ako Ridley Scott v Gladiátorovi, pričom ich má upevnené na tých najnemožnejších miestach a uhloch a prestriháva ich v tak zbesilom tempe, že nešťastný divák s príznakmi morskej nemoci začne hľadať papierový sáčok. Režisérov exhibicionizmus zanecháva v divákovi dojem, že Dán a muzikál dohromady nejdú. Je škoda, že sa von Trier nedokázal lepšie vcítiť do veľmi zvláštnej a originálnej hudby, ktorú pre film skomponovala a naspievala sama Björk. Ako to celé mohlo dopadnúť, keby sa von Trier miesto sledovania amerických filmov, kde si môže pripadať ako filmársky génius, pozrel občas na niečo od Felliniho či Bergmana, aby videl, čo mu ešte ku géniovi chýba, dokumentuje posledné hudobné číslo 123 krokov. Je zvláštne tým, že je to realita kombinovaná so snom (Selma ide naozaj z cely smrti na popravisko), že nemá absolútne nič spoločné s klišé amerických muzikálov, že je čisto vokálna, a že sa pri nej von Trier dokázal krotiť. Ručím vám za to, že na tento srdcervúci des tak skoro nezabudnete!
réžia: Khyentse Norbu,
Bhután/Austrália, 1999, 93 min.,
www.thecup.co.uk
Šport môže viesť k trvalej invalidite, ale môže tiež spájať ľudí bez rozdielu pleti či náboženstva. Určite si mnohí dobre spomíname na leto roku 1998, keď vo Francúzsku vrcholil svetový šampionát vo futbale. A teraz si predstavte, že tento ošiaľ zasiahol nielen nás, ale aj takmer polovicu ľudí na celej našej planéte. A tak by sme nemali byť prekvapení, že šampionát výrazne zasiahol aj do života jedného budhistického kláštora vysoko v indických horách, kde líšky dávajú dobrú noc. Aj keď sa to nezdá, budhistickí mnísi nie sú vôbec takí suchári, ako vyzerajú. Najmä mladšie ročníky. Taký 12-ročný Origenés má celú stenu vo svojej izbe polepenú fotkami futbalistov, takže veľký Budhov obraz už ani veľmi nie je vidieť. A niektorí ďalší mnísi si cez rekreáciu na dvore radšej zakopú do plechovky, ako by mali krútiť modlitebné mlynčeky. Všetko vrcholí práve cez šampionát, keď skupina najstatočnejších vedená najmladším a najsmelším Origénom uteká po nociach z kláštora do dediny, aby mohli sledovať v televízii futbalové prenosy a na druhý deň sa vychvaľovať pred ostatnými zvedavými mníchmi. Ale dovtedy sa chodí z krčahom po vodu, až kým ich predstavený nepristihne. Mesačná služba v kuchyni a podmienečný vyhadzov však nie je nič, v porovnaní s tým, že zrejme prídu o finálový zápas. Majú 12 hodín na to, aby sa pokúsili zariadiť "legálne" sledovanie televízneho prenosu priamo v kláštore. Na to treba len tri "maličkosti": povolenie predstavených, peniaze na prenajatie televízora a nakoniec samotný TV príjmač. Celý kláštor je zrazu posadnutý takou aktivitou, ako keby sa mal uskutočniť druhý príchod samotného Budhu. Tento milý film je zaujímavý najmä tým, že ho natočili samotní budhistickí mnísi. Režisér je slávny láma, ktorý je vtelením významného budhistického učenca z minulého storočia. S filmom sa prvý krát stretol pred 17 rokmi, keď robil odborného poradcu Bernardovi Bertoluccimu pri nakrúcaní filmu Posledný Budha. A kompletný herecký ansámbl sú originálni budhistickí mnísi, ktorí každé ráno vstávali o štvrtej, aby sa pomodlili všetky predpísané modlitby a o deviatej už boli k dispozícii režisérovi. Repliky sa učili priamo na pľaci pred záberom. Vďaka pomoci austrálskych peňazí a techniky sa podarilo aj tak maličkému štátiku ako je Bhután natočiť svoj vlastný film, ktorý vyvolal vskutku mimoriadny ohlas na festivaloch po celom svete. Myslím, že si určite nájde svojich divákov aj na Slovensku.
KNIHA
Lee Strobel: Kauza Kristus, Návrat domov,
2 000, 288 str., 260 Sk
Lee Strobel, úspešný absolvent práva na univerzite v Yale a uznávaný justičný reportér v Chicago Tribune, bol pôvodne svojím presvedčením ateista. Čitateľa svojej knihy stavia do úlohy porotcu.
V prvej časti knihy skúma všetky historické záznamy o Ježišovi. Kriticky skúma hodnovernosť životopisov - evanjelií a dôveryhodnosť ich autorov. Posudzuje, ako spoľahlivo sa tieto životopisy zachovali až do našich čias, hľadá dôkazy o Ježišovi aj v nebiblických prameňoch, konfrontuje evanjeliá s najnovšími archeologickými výskumami, ako aj s kresťanskými odporcami hodnovernosti Písma, združenými v tzv. Ježišovom seminári (skupina známa najmä v USA).
Druhá časť je venovaná Ježišovej identite. Bol Ježiš naozaj presvedčený, že je Boží Syn? Nebola to len psychická porucha? Mal všetky atribúty Boha? A splnil všetky znaky proroctva o mesiášovi len on?
Zásadný význam má tretia časť knihy. Autor v nej skúma dôkazy o vzkriesení. Lekár konštatuje smrť. Teológ a biblista skúmajú, čo sa stalo s Ježišovým telom a či naozaj Ježiša po smrti niekto videl. Filozof pripája nepriame dôkazy - sociálne javy, ku ktorým by nemohlo dôjsť, keby Ježiš nevstal z mŕtvych. Záverečné zhrnutie autora smeruje k jednoznačnému historickému verdiktu. Verdiktu, ktorý ateistu Lee Strobela veľmi prekvapil a osudovo zmenil celý jeho život.
Čitateľa skutočne prekvapí forma, v akej je kniha napísaná. Každá kapitola má výstižný názov zo žargónu súdneho spisu: zoznam očitých svedkov, preverovanie výpovedí očitých svedkov… V jej úvode je opísaný skutočný kriminálny či justičný prípad, v ktorom daný dôkaz, či úkon vo vyšetrovaní prípadu, priniesol rozhodujúci obrat. Tieto "súdničky" sú nielen vítaný čitateľský doplnok, ale pomáhajú slovenskému čitateľovi v orientácii, keďže medzi európskym a americkým poňatím procesného práva je dosť priepastný rozdiel. Skutočné autorove žurnalistické schopnosti vynikajú najmä pri jednotlivých interview s vedeckými kapacitami. Strobel sa dokázal vynikajúco pripraviť na všetky "výsluchy" svojich svedkov. Jednoznačne formulované otázky, logický postup, kvalifikované námietky a doplňujúce otázky si vyžadovali dôsledné a jednoznačne formulované odpovede. Jazyk knihy zodpovedá štandardu novinárskej výpovede: je zrozumiteľný aj pre čitateľa, ktorý nie je v danej oblasti odborníkom. V závere má odvahu aj na veľmi osobné otázky. V niektorých prípadoch sú tieto osobné pasáže silnejšie ako samotná odborná výpoveď. Úroveň knihy podčiarkuje aj bohatý poznámkový aparát s uvedením presných citácií, ktorý je vzhľadom k použitej forme rozhovoru nadštandardným doplnkom. Z vlastnej skúsenosti čitateľovi odporúčam, aby mal počas čítania knihy po ruke Bibliu. Je predsa len "hlavným dôkazovým spisom" tejto kauzy a pre jej časté používanie sa vždy nedal príslušný odstavec doslova citovať. Jedinou chybičkou krásy sa javí vynechanie "fotografického" dôkazu. Je to zrejme spôsobené tým, že kniha vychádza z evanjelického prostredia, kde sa Sindona alebo inak Turínske plátno nepokladá za autentický dôkaz.
Pre koho je táto kniha určená? Nemyslím si, že je určená na obracanie ateistov. K obráteniu je totiž treba aj nejaký ten kúsok Božej milosti. Bez nej zostane každé srdce tvrdé aj proti sile historických dôkazov. Je však ako stvorená pre hľadajúcich. Pre tých, ktorí sú schopní pre pravdu odhodiť svoje predsudky a položiť si spolu s Lee Stroblom otázku: "A čo ak je to predsa len pravda?" Takýmto ľuďom môže pomôcť prejsť kus cesty, ktorú už pred nimi prešľapal autor knihy. Záverečný rozsudok už ale bude musieť vyniesť každý sám za seba. Kniha však môže pomôcť aj mnohým kresťanom. Môžu si prehĺbiť svoje vedomosti o historickom Ježišovi. Môžu v nej nájsť odpovede na otázky či pochybnosti, vyvierajúce buď z nedostatočného rozhľadu v problematike alebo z podpichovania ateistických "intelektuálov".
Na záver chcem poďakovať vydavateľstvu Návrat domov, že sa táto kniha dostala k našim čitateľom v slovenskom preklade Braňa Škripeka. Je to jeden z mála prípadov, keď kvalitný zahraničný titul nevydalo skôr jedno z mnohých agilných českých nakladateľstiev. Určite si u nás nájde dosť vďačných čitateľov.
Recenzie pripravil Roman Tarina