Dňa 21. februára 2001 na slávnostnom konzistóriu vo Vatikáne menoval pápež Ján Pavol II. štyridsať dva nových kardinálov katolíckej cirkvi. Stalo sa tak práve v deň, keď si celý kresťanský svet pripomenul 200. výročie narodenia kardinála, ktorý výrazne ovplyvnil svoju dobu a mnohými svojimi myšlienkami ju aj predbehol. Jeho meno a dielo sú aktuálne aj dnes.
John Henry Newman sa narodil 21. februára 1801, v zámožnej rodine londýnskeho bankára. Matka mu odmalička vštepovala lásku k Svätému Písmu. John neskôr s dojatím spomínal na domáce "biblické náboženstvo", ktorého základy od nej dostal. Svoje prvé obrátenie - na evanjelický kalvinizmus - prežil Newman v roku 1816, po dvoch bolestných udalostiach. Boli nimi bankrot otca a jeho vlastná choroba. "To vlastne ona urobila zo mňa kresťana", napísal o mnoho rokov neskôr o svojej chorobe. A naozaj, počas zotavovania sa mal mnoho voľného času na rozjímanie a čítanie, cez ktoré sa zblížil s kalvínskym protestantizmom. Zo všetkého, čo prežil, začal usudzovať, že skutočné je len to náboženstvo, ktoré má určené dogmy. Niektoré z nich - ako dogma o Vtelení či o Najsvätejšej Trojici - sa stali základnou časťou jeho ďalšieho života. V roku 1824 Newman prijal anglikánsky diakonát. "Stalo sa. Som Tvojím, ó Pane... Najprv, po vkladaní rúk, sa moje srdce zachvelo; slovo "navždy" je strašné. Ale neprosím, Pane, o potechu, ale o posvätenie," napísal si vtedy do svojho denníka. Nebolo ťažké všimnúť si, že pre mladého Newmana bola vtedy veľmi dôležitá otázka večnej spásy. Nasledujúce roky boli obdobím jeho horúčkovitého hľadania a túžby po pravej viere a pravom náboženstve.
Horúčkovité hľadanie
V januári 1828 Newman dostal miesto farára univerzitného kostola St. Mary v Oxforde. Vo svojej malej, prevažne študentskej farnosti začal sériu slávnych kázní, ktoré pohli srdcami takmer všetkých študentov. Jeho cieľom bolo zvýšiť morálnu úroveň veriacich. "Newman vyvíjal aktivity - a nie vždy na radosť svojich predstavených, ktorých cieľom bolo zvýšiť úroveň správania a vnútorných postojov svojich žiakov. Odkedy sa stal farárom, jeho kázne boli veľmi praktické a mali jednoduchý jazyk," napísal neskôr jeden z jeho priateľov. Okrem kázania sa Newman venoval intenzívnemu štúdiu diel otcov Cirkvi prvých storočí, najmä sv. Ireneja a sv. Justína. Postupne sa mu otvárali oči voči mnohým náboženským problémom, ktoré dovtedy nechápal, alebo - veď bol vychovaný v kalvínskom duchu - ich zle interpretoval. Na katolicizmus už nehľadel s takým odporom ako pred niekoľkými rokmi. V roku 1833 spolu s J. Kebleom, R. H. Freudem a inými intelektuálmi stál na čele tzv. oxfordského hnutia (Oxford Movement). Spoločnou túžbou členov hnutia bolo priviesť anglikanizmus k obnove, pomocou silnejšieho pripútania sa ku kresťanskej tradícii prvých storočí. Značná časť teologických štúdii v tomto duchu, vzišla práve spod pera Newmana. On sám však po mnohých rokoch úvah a modlitieb nadobudol presvedčenie, že nie katolícka cirkev zblúdila, ale naopak - anglická Národná cirkev odišla ďaleko od prvotného pokladu viery. Ešte dva roky sa venoval rozjímaniam vo svojej "pustovni" v Littlemore. Na jeseň v roku 1845 sa rozhodol prijať katolícku vieru.
V bezpečnom prístave
Newman bol prijatý do katolíckej cirkvi talianským pasionistom otcom Dominikom Barbierim 9. októbra 1845. Pre samotného Newmana to bolo do určitej miery bolestné rozhodnutie, lebo tým, že opustil anglikánsku cirkev, zriekol sa vysokej funkcie, ktorú v nej zastával, a stratil mnoho priateľov. Bol však človekom, ktorý stál pevne za svojimi rozhodnutiami. O mnoho rokov neskôr napísal, že jeho obrátenie "bolo ako vplávanie do prístavu po plavbe na rozbúrenom mori, radosť z ktorého trvá ničím nenarušená dodnes". Na dejiny tohto obrátenia je potrebné pozerať tak, ako ich on sám videl a chápal - ako výsledok dejín jeho celého náboženského života. Po prijatí katolíckej viery sa pre Newmana začal nový život v úplne inom svete. Dovtedy požíval slávu, mal vysoký post a úspechy, teraz sa stal členom menšinovej skupiny, ktorá sa iba zviechala po dovtedajších obmedzeniach. No Newman sa veľmi nezmenil. Naďalej často vyhľadával samotu v Littlemore, písal ďalšie štúdie (Apologia pro vita sua, Strata a zisk), sedem rokov zastával úrad rektora novovzniknutej Írskej univerzity v Dubline a neskôr bol krátky čas šéfredaktorom časopisu Rambler, mesačníka pre anglických katolíkov. Okrem toho v roku 1848 založil v Birminghame oratórium pre kňazov podľa vzoru oratória založeného v 16. storočí sv. Filipom Nerim v Ríme. "Keď som bol anglikánom, smutné bolo moje náboženstvo, ale nie život. Keď som sa stal katolíkom, smutný je môj život, ale nie náboženstvo," napísal niekoľko rokov po svojom obrátení. Uvedomoval si, že anglikáni sa cítia byť sklamaní jeho "zradou" a katolíci k nemu nemajú dostatočnú dôveru. Našťastie to, čo našiel v katolíckej cirkvi, mu pomohlo vyjsť z najväčších životných skúšok víťazne. V roku 1879 získal titul, ktorý si nesmierne vážil - pápež Lev XIII. ho vymenoval za kardinála. Toto menovanie dalo Newmanovi istú satisfakciu a očistenie od výčitiek a pochybností o úprimnosti jeho katolicizmu. Posledné roky života, až do smrti 11. augusta 1890, strávil Newman vo svojom oratóriu v Birminghame, v škole, ktorú založil, obklopený rozrastajúcim sa spoločenstvom, priateľmi a mnohými návštevníkmi.
"Kardinál Newman nežije. Strácame v ňom nielen jedného z najväčších majstrov anglického štýlu, nielen človeka s neobyčajne čistým a pekným charakterom, nielen znamenitý príklad osobnej svätosti, ale vari môžeme povedať, že s ním od nás odišiel zakladateľ anglickej cirkvi v jej dnešnej podobe," napísal 11. augusta 1890 birminghamský denník The Guardian.
Život kardinála Newmana môže byť pre nás, ľudí na rozmedzí storočí, krásnym svedectvom hľadania vo viere. Ako povedal v roku 1975 pápež Pavol VI. vo svojom pozdrave účastníkom akademického sympózia o kardinálovi Newmanovi, tento človek "celý život s vierou a plným oddaním kráčal za svetlom pravdy a stával sa čoraz jasnejšie svietiacim majákom pre všetkých, ktorí dnes v neistom svete, svete, ktorý on prorockým spôsobom predpovedal, túžia po neklamnej orientácii a istom vedení".
Po vykonaní kanonického procesu ho Rím v roku 1991 vyhlásil za ctihodného, čím uznal hrdinskosť jeho čností.
S. Severa
Z myšlienok...
Na náhrobnom kameni má napísané: Z tieňov a obrazov k pravde. Jeho duchovné texty svedčia o hĺbke života z viery, sú usmernením a porozumením pre život kresťanov vo svete.
Jeho "teológia srdca" je cestou za vnútorným svetlom, vzrastom za poznanie viery a získaniu hlbšieho pohľadu do nej. "Veríme preto, že milujeme."
Pripravoval cestu k jednote v spoločnej viere. Cítil zodpovednosť za kresťanské hodnoty. Rozdelenie kresťanstva vnímal ako poblúdenie. "Okolo seba máme viac ako dosť dôkazov, že oddelenie cirkví je v hlbšom základe skazenosťou sŕdc."
Stal sa priekopníkom nového kresťanského myslenia. "Kresťan je človek, ktorý túži po Kristovi - - nie po zisku, alebo vyznamenaní, moci, sláve, alebo úžitku."
Bol zástancom vrúcneho vzťahu k Bohu, ktorého hlas si uvedomoval vo svojom svedomí. "Zem i nebo sú iba závojom medzi ním a nami... Život je krátky, smrť je istá. A svet, ktorý príde, je večný."
Absolútne pravdy podával vo svetle krásy, v hĺbke života z viery, ktorá sa mocne rozvíja a rozrastá, ale vo svojej podstate zostáva stále tá istá. "Žiť tu na zemi znamená meniť sa. Byť dokonalým znamená prejsť mnohými zmenami."
Spoznal, že naše vonkajšie skutky, vyjadrujú to, čo sa najprv uskutočnilo v zákutiach nášho svedomia. "Volanie sa nedeje len raz, ale často. Kristus nás volá po celý náš život."
Jasne vnímal kresťanskú cestu súčasným svetom. Vedel, že každý z nás zodpovedá svojmu svedomiu. "Ako pápež, tak aj posledný veriaci podliehajú majestátu svedomia." Horlil za "srdce dobré a úprimné, srdce nerozdelené".
Uznával službu. "Vyznanie bez poslušnosti je len klam a predstieranie." Ponúkal hlbší vnútorný život. Vyzýval k uvedomelému charakterovému postoju: vypočutie hlasu svedomia, uznávanie mravných hodnôt, rozvíjanie a používanie intelektuálnych darov.
Vnímal a odporúčal rozvíjať vzájomný vzťah medzi dušou a Bohom. "Zostaň pri mne, aby som sa stal svetlom a žiaril pre druhých."
Newman bol priateľom otvoreného dialógu, rozvážneho postoja nenarušujúceho bratskú lásku. Vytušil, že jednotu viery bude možné nájsť aj bez bolestných redukcií, ak dokážeme ako kresťania hlbšie žiť podľa evanjelia, v intenzite a plnosti naozajstnej a neformálnej viery, v osobnom prežívaní nádeje a lásky.
Možno bude jedným z otcov - učiteľov Cirkvi. Našiel nové smery vo vzťahu kresťanstva a sveta, v otázkach ekumenizmu. Dokázal vo svojich úvahách spájať rozdielnosť, rozmanitosť a rozvoj s podstatou, trvalosťou a totožnosťou. Rozpoznával, čo je nemenné a čo sa premieňa, kde je syntéza k jednote.
Dušan Jedinák .