Koniec dobrý…

    Chcel sa stať hercom, no namiesto toho vyštudoval právo a neskôr sa stal kňazom. Možno práve preto privádza na scénu svojich umeleckých diel Herca a Kazateľa, svoju večnú vnútornú rozpoltenosť, dialektiku, ktorá smeruje ku koncu. No ten je v skutočnosti vždy iba novým začiatkom...

Július Barč-Ivan.

Jeho divadelné hry Mastný hrniec, Matka či Dvaja sa právom radia k literárnej i divadelnej klasike v zmysle "časom a praxou overených hodnôt", na druhej strane však jeho tvorba dodnes ukrýva pod akýmsi rúškom zabudnutia diela Neznámy, Veža či Koniec, ktoré vytvárajú vzácnu trilógiu o stretnutí človečenstva s Bohom na konci sveta. Hoci sám autor pokladal hru Neznámy za rúhanie sa Bohu, táto hra bola v skutočnosti začiatkom jeho hľadania.

Túto tvorbu, ktorá bola donedávna akoby ukrytá vo formuláciách teatrológov pod pojmami tendenčnosti, začali povolaní po "nežnej revolúcii" vnímať v širších súvislostiach - v kontexte tvorby literátov ako F. M. Dostojevskij, L. Andrejev, H. Ibsen, A. Strindberg, H. Hesse, či v kontexte myšlienkových prúdov filozofov, akými sú S. Kierkegaard či A. Schopenhauer.

Už v novele Úsmev bolesti figurujú medzi postavami prednášajúcimi svoje monológy kňaz a herec, ktorí sa znovu objavujú, hoci s presnejšími formuláciami a jasnejšími názormi aj v závere tvorby Júliusa Barča-Ivana, v jeho predposlednej dráme s názvom Koniec.

Táto hra je akoby zavŕšením osobného a umeleckého hľadania možností vzniku "nového sveta" a premeny starého človeka na človeka nového.

Dodnes nevydaný rukopis sa po 53 rokoch dočkal svojho vydania (zatiaľ v podobe bulletinu) i svojej javiskovej premiéry v košickom divadle. Koniec sa stal, celkom v duchu tvorby Júliusa Barča-Ivana, začiatkom. Čerstvý absolvent réžie na VŠMU - Patrik Lančarič - začal svoju dráhu v profesionálnom divadle práve Koncom. A hoci sa nevyhol istým rizikám, ktoré v sebe nesie tento hlboko filozofický text, treba povedať, že Koniec bol dobrý…

Ako si prežíval prechod zo školy do praxe v profesionálnom divadle?

Prechod zo školy do praxe je pre mňa ešte stále čiastočný, pretože som na doktorandskom štúdiu. To znamená, že som ešte akoby stále pod odborným dohľadom pána Mikulíka. Súčasne učím ako asistent hereckej tvorby a réžijnej tvorby u doc. Emila Horvátha.

Čo sa týka vstupu do profesionálneho divadla môžem povedať, že to, že sme sa na tej škole snažili čo najviac naučiť a robiť tú robotu už vtedy čo najlepšie, malo za následok, že som prakticky nemal problém získať ponuky. V podstate som si mohol vybrať, kam chcem ísť. Nepocítil som a neutrpel som žiadne traumy, práve naopak. Všetko, čo som sa na škole naučil, mi bolo absolútnou oporou.

Ako prebiehala príprava na inscenáciu?

S Petrom aj s Bašou (dramaturgovia, pozn. red.) sme pracovali už v lete. Robili sme analýzu textu a prípravu celej koncepcie - veľmi podrobne a veľmi precízne. Takže keď som prišiel pred súbor, ktorý som spoznal na základe niekoľkých predstavení a videokaziet, vedel som, do čoho idem, vedel som, koho asi do akej úlohy chcem obsadiť. Ten príchod pred súbor bol fajn najmä z toho hľadiska, že sme boli naozaj, ale naozaj veľmi dobre pripravení. Tak trošku tomu možno pomohla aj nejaká alchýmia hviezd alebo ako sa to dá povedať. Súbor nás prijal s dôverou, a tým sa predišlo dlhému procesu získavania si seba navzájom a toho všetkého, čo na prácu v divadle treba. Herci si na tomto základe mohli vytvoriť obraz o tom, aká bola príprava, a mohli sa odovzdať do našich rúk.

Všimla som si, že na tejto inscenácii si pracoval s kolegami zo školy…

To, že sme tu celá partia, je vlastne o tom, o čom je divadlo. Pre mňa je to asi prirodzené a je to ten šťastnejší spôsob, ak človek na svojej ceste stretne ľudí, s ktorými si rozumie, a tak vznikne istý inscenačný tím. Nezáleží na tom, či ide o hudobníkov, výtvarníkov alebo divadelníkov. Čo sa týka ľudí, s ktorými spolupracujem, nepotrebujeme veľa rečí a mudrovania, ale naše dialógy sú vecné a jasné a rozumieme si už v myšlienkových náznakoch.

Znamená to, že si zástancom generačného divadla? Aký máš názor na tento fenomén?

Tím považujem za veľmi dôležitú súčasť celej práce, no viem, že nie každý stretne ľudí, s ktorými si rozumie, a ja som veľmi vďačný osudu, že som týchto ľudí spoznal. O generačnom divadle si myslím, že je prirodzenou vecou, ale nerád o tom mudrujem. Pretože všetci, čo o tom hovoria, hovoria platonicky... A to sú potom reči - ako Kierkegaard hovorí - je to "tliachanie" a toto tliachanie ma nezaujíma. Ak niekto o niečom iba sníva, to je nič. Pri generačnom divadle vlastne ide o to, či človek v čase a priestore, v ktorom žije, dokáže pospájať mŕtve body, ktoré v umení existujú, a či ľudia spolu vôbec dokážu komunikovať. Nám sa to zatiaľ darí...

A čo herci?

Aký k nim mám vzťah zrejme vidno z inscenácií, ktoré sme robili. Základnou javiskovou a priestorovou architektúrou je pre nás dramatická postava a herec, vzťahy, konanie, emócie a príbeh, čím sa ten priestor vlastne napĺňa. Herec je pre mňa prvoradá záležitosť, herec je ten, kto tlmočí hru, ten, kto tlmočí výpoveď, herec je základným vyjadrovacím prostriedkom divadla. Všetko pre herca - všetko v mene herca.

Divadlo je v podstate výpoveďou, o čom je tá tvoja? Veríš, že divadlom sa dá zmeniť svet?

Meniť svet nechcem. Na ľudí, ktorí idú meniť svet si vždy treba dávať pozor. O tom som presvedčený. A výpoveď? Neviem si predstaviť, že by som robil niečo len tak, bez vnútornej potreby vyjadriť svoj názor k istému problému. Ale nejde nám o súdenie postáv. Snažíme sa skôr o to, aby každá postava mala svoju pravdu. Aby každú postavu, hoci sa môže zdať aj negatívna, aby ju mohol človek pochopiť, prečo koná tak, ako koná. Až potom si divák z toho vytvára akési resumé.

To, čo je pre nás podstatné, je človek. Jeho bytie, jeho existencia a hľadanie hodnôt. Asi máme nejakú vnútornú potrebu pomenovávať a hľadať hodnoty pre nás samotných. Skúmať, aké sú to hodnoty, a či vôbec existuje niečo také, ako základná etika; čo nám tu chýba, z čoho sme smutní, z čoho sme veselí… Láska je asi základ všetkého. Láska a nádej.

- zm - .