Ak ste niekedy navštívili Istanbul, určite budete súhlasiť s tvrdením, že v uliciach tohto veľkomesta, rozkročeného na dvoch kontinentoch, ovanie človeka, prichádzajúceho zo západu, po prvýkrát dych Ázie. Treba dodať, že postupujúc ďalej na východ, sa tento pocit bude vo vás stále viac a viac stupňovať. A keď, fascinovaní majestátnosťou biblického Araratu, prekročíte aj východnú hranicu Turecka, otvorí sa pred vami krajina, ktorá je ešte i dnes priamym predobrazom Orientu, ako ho poznáme z rozprávok Tisíc a jednej noci - kedysi stará Perzia, dnes Irán.
Autobus, ktorý si to už druhý deň vytrvalo šinie na východ, je plný veselých Iráncov. Zväčša sú to muži, vracajúci sa zo svojich tureckých pracovísk, ale nechýbajú ani rodiny, ktoré boli na návštevách či dovolenkách. Keďže Európania sú na tejto linke ešte vždy viac raritou ako pravidlom, stávate sa už od začiatku cesty predmetom nehraného záujmu. Vždy sa navyše nájde niekto, kto ovláda aspoň základy angličtiny a je vám vďačným poradcom i tlmočníkom. Tí ostatní sa aspoň veselo usmievajú a prejavujú vám náklonnosť úprimným ponúkaním jedla. Všetko, čo sa počas dvojdňovej cesty na trase Istanbul - Teherán naučíte, hodí sa vám neskôr ako soľ. Číslovky do desať, pár základných slovíčok a otázočiek typu: Koľko stojí lacný hotel? sú v krajine, kde cudzie jazyky nie sú zďaleka samozrejmosťou, životne dôležité. A napokon, ako v celej Ázii, i tu platí pravidlo: kto sa rýchlo "rozkuká", bude štedro odmenený.
Irán - na pohľad a na dotyk
Prvý dotyk s krajinou však môže byť malým sklamaním. Veď v očiach dychtivého turistu je vyprahnutá skalná a hornatá púšť, ktorá tvorí drvivú väčšinu územia, azda len predzvesťou teplotných extrémov a fotografickej nudy. Napriek tomu vo svojom vnútri ukrýva množstvo zaujímavých miest a príťažlivých skutočností, ktoré vypovedajú nielen o súčasnosti Iránu, ale i o jeho slávnej a veľmi dávnej minulosti, ktorá ovplyvnila historický vývin aj vo vzdialenejších oblastiach, Európu nevynímajúc.
Najstaršie perzské pamiatky, ktoré dokumentujú začiatok tohto dejinného oblúka, sa viažu k obdobiu vlády prvých perzských kráľov dynastie Achamenovcov (6.- 4. st. p. n. l.). Všeobecne známym je predovšetkým Perzepolis. Tento rozsiahly palácový komplex je ešte i dnes impozantným dôkazom vyspelosti a umelecko-architektonickej výpravnosti súdobej civilizácie. A to aj napriek tomu, že sa od čias dobytia Perzie Alexandrom Veľkým nachádza v ruinách. Pozostatky početných stavieb však oslovujú svojimi dávnymi tajomstvami a prebúdzajú fantáziu, ktorá vo vašej mysli projektuje dávnu podobu priestoru. Na druhej strane najznámejšou novodobou architektonickou pamiatkou Iránu je určite teheránsky Azadi Monument (Pamätník Slobody), postavený v roku 1971 za éry posledného šacha Rézu Páhlavího pri príležitosti 2500. výročia vzniku Perzskej ríše. Medzi týmito dvoma architektonickými artefaktmi sa nachádza nespočetné množstvo známych i menej známych, významných i menej významných pamiatok a miest spätých s dvaapoltisícročnou perzskou históriou. Sú to, napríklad, skalné hrobky perzských kráľov v údolí Naghsh-é Rostam; kráľovské mesto Pasargadae; dnes už mŕtve oázové mesto z prelomu letopočtov Bam; romantické poschodové mosty v Esfaháne; bazár v Shiráze; početné komplexy mešít a posvätných miest islamu a mnohé ďalšie.
Esfahám
Napriek všadeprítomnej tradícii, má už súčasný Irán aj inú - modernú tvár. Už prvý kontakt s krajinou spoza okna autobusu vám napovie, že máte do činenia s automobilovou veľmocou svojského charakteru. Najmä hlavné mesto Teherán je nereprodukovateľným predobrazom dopravného chaosu. Hoci sa tento fenomén pripisuje ázijským krajinám vo všeobecnosti, zdá sa, že teheránskej doprave sa nič len tak nevyrovná. No napriek tomu, že na iránskych cestách zjavne neplatia žiadne pravidlá, je fascinujúce sledovať, ako sa chaos na rozpálenom asfalte samovoľne vyvíja, žije svojím vlastným životom, ako ho ľudia so stoickým pokojom rešpektujú. Človek je v istom momente náchylný uveriť, že tam, kde chaos vrcholí, začína sa vyššia forma usporiadanosti.
Azda práve na pozadí prebujnelého dopravného ruchu veľkých miest si naplno uvedomíte, že sa nachádzate v ropnej veľmoci. O význame a predovšetkým sile tunajšieho ropného priemyslu referujú najmä jeho druhotné znaky. Tým najvypuklejším a pre každého cudzinca absolútne neprehliadnuteľným je cena benzínu a nafty. Pre Európana je nepochopiteľnou skutočnosťou a privádza ho do stavov plačlivej závisti. Ešte v roku 1998 sa za jeden dolár dalo kúpiť 100 litrov nafty, ale len smiešne 3 (slovom tri) litre iránskej koly. Odvtedy cena pohonných hmôt o čosi stúpla, ale keďže kola stojí stále rovnako, treba uznať verejné pohoršenie Iráncov nad "zdražovaním" za celkom oprávnené. Napriek tomu sa v mestskej doprave odveziete, v prepočte na našu menu, za halierové a v medzimestskej za korunové sumy. Rovnako lacné sú i vnútroštátne aerolínie, ktorým dominuje štátna spoločnosť IranAir, disponujúca veľmi moderným strojovým parkom. Za letenku na najdlhších iránskych linkách zaplatíte (v závislosti od sprostredkovateľa) v prepočte 20 až 25 amerických dolárov a na letisku i na palube lietadla budete považovaný za hosťa, ktorému je často všeličo odpustené a dovolené.
Napriek uvedeným faktom však treba zdôrazniť, že nie sú prejavom nejakého klonovaného socializmu. Každý taxikár sa vám napríklad posťažuje, koľko stojí ojazdený Paykan (miestna škodovka), o novom aute ani nehovoriac. Kuriozitou je, že paradoxne najnižšiu cenu majú obrovské krížniky ciest, ktoré sú pozostatkom predrevolučnej americkej éry. Vzhľadom na svoje rozmery sú v mestskej doprave prakticky nepoužiteľné. A tak na okrajoch ciest opustene stoja automobily, ktoré by svojou značkou, vekom i vzhľadom v európskych veteránkluboch zaujímali čestné miesta.
Po rope sú druhým najväčším vývozným artiklom Iránu, samozrejme, perzské koberce. Aj keď tento fakt človeka, ktorý si vie dať do jednej rovnice Irán a Perziu, asi neprekvapí, predsa je len ťažké uveriť, že suma, ktorú Irán ročne zarobí na exporte kobercov, predstavuje až tretinu sumy, získanej z vývozu ropy. Teda pomer zisku z týchto dvoch kľúčových výrobných odvetví je neuveriteľných 3:1. Perzský koberec je nepochybne jednou z estetických dominánt krajiny. Jeho monumentálnosť je daná najmä jeho všadeprítomnosťou: veľký či malý, ležiaci či visiaci, na ozdobu či na denné použitie, úžitkový kus či muzeálny exponát. Podľa týchto kritérií sa jeho cena pohybuje v rozpätí od desať do sto tisíc amerických dolárov. Predtým, ako sa koberec dostane k budúcemu majiteľovi, je jeho domovom Bazár. Bazár je ďalší fenomén, ktorý robí Orient Orientom a púta vašu pozornosť celé hodiny. Zložitá spleť ulíc a uličiek, v ktorej sa skôr či neskôr zaručene stratíte, je dômyselne rozvrhnutá na "zóny", podľa druhu predávaného tovaru. Špecializácia obchodníkov pritom nepozná hranice. Ani osobitný "biznis" s prackami do opaskov (!) nie je výnimkou. Stačí presne vedieť, čo potrebujete, a úspešný nákup je istý.
Irán - zvonku a zvnútra
Pod tlakom médií, ktorým prísna a zväčša komerčne podmienená selekcia správ neumožňuje informovať o Ázii inak ako na úrovni senzácie (havária, prírodná katastrofa), či v lepšom prípade výnimočnej politickej udalosti (voľby, prevrat), vytvára sa v našich mysliach obraz "necivilizovaných" krajín, ktorým vládnu neštandardní politici, extrémisti a náboženskí fundamentalisti, a kde národným športom číslo jeden je terorizmus. Potiera sa tak, bohužiaľ, predstava o obyčajnom občanovi. O človeku, ktorý žije v podstate veľmi podobným a často i šťastnejším životom ako ktorýkoľvek bežný Stredoeurópan.
Už pri prvých kontaktoch s Iráncami si uvedomíte, že ich vzťah k cudzincovi, ktorý túži spoznať ich krajinu, je nesmierne srdečný. Jeho návštevou sa cítia byť poctení. Zároveň je pre nich nesmierne vzácne spoznať sa a v rámci možností porozprávať s príslušníkom "iného sveta". Dlhé rozhovory, posedenia i pozvania do domácností sú preto bežné, ale v istom momente i únavné. Otvorená nevraživosť je výnimkou, a zväčša si za ňu môže cudzinec sám nevhodným správaním. Po krátkom čase je dokonca i prišelec schopný trochu z iránskej náklonnosti domácim vrátiť. Naučí sa, ako čo pochváliť, ako sa podeliť so svojimi dojmami. Každá ochota sa ráta. Najmä tí, ktorí nie sú schopní komunikovať inak ako v materinskom jazyku, úprimne ocenia cudzincovu trpezlivosť a záujem odpovedať na štandardné otázky (odkiaľ a kam?), pomocou niekoľkých perzských slov a fráz. Cudzinec navyše efektne zaboduje i vtedy, keď sa pokúsi uhádnuť spoločníkovo meno. Vzhľadom na frekventovanosť mien Ali, Reza a Mohammad i na fakt, že mnohí Iránci majú hneď dve z nich, je veľmi pravdepodobné, že tipujúci bude mať v tejto veselej lotérii úspech.
Irán - ako ďalej
Najokatejším špecifikom iránskej reality posledných dvadsiatich rokov, ktoré naľavo od Bosporu vnímame tiež viac-menej okrajovo, je prepojenie štátu s náboženstvom. Politická línia výkonnej moci funguje od islamskej revolúcie v úzkej spätosti s cirkevnou hierarchiou. Tá (v mnohých prípadoch i právom veta) kontroluje politický vývin krajiny. No najmä v poslednom čase, keď sa i na najvyšších postoch čoraz silnejšie prejavujú snahy po demokratizácii iránskej spoločnosti, dostáva sa tento spôsob politického rozhodovania do rozporu s reálnymi očakávaniami občanov. Vzhľadom na našu podobne dlhú normalizačnú skúsenosť, by sme mohli byť k súčasným náladám Iráncov vcelku empatickí. Napriek ich jasnému presvedčeniu o pravosti viery sa totiž zdá, že sa za tento čas zároveň presvedčili o regresívnosti spájania viery so štátnou mocou. Dá sa teda zjednodušene povedať, že tak ako u nás fungovala brzda štátnej strany, v Iráne po islamskej revolúcii funguje brzda štátnej viery. A to so všetkými neduhmi, ktoré k tomu patria. Ak sa vám podarí nadviazať bližší kontakt s človekom, ktorý si - aspoň na istých miestach - dovolí prejaviť kritiku, dozviete sa, že iránski náboženskí vodcovia obľubujú prepychové sídla, poľovačky a súkromné lietadlá rovnako, ako ktorýkoľvek z ich kolegov v európskej vysokej politike. To, že tým upadajú do tajenej nemilosti svojich komunít, hádam netreba zdôrazňovať.
Súčasná mohutná podpora proreformného prezidenta Mohammada Chatámího, ktorý je obľúbený predovšetkým u stredných vrstiev obyvateľstva, však dáva prívržencom demokratizácie nádej, že nastúpený proces uvoľňovania sa už nemôže zastaviť inak ako násilím, ktoré by radikálne mocenské štruktúry museli, z didaktických dôvodov, pravdepodobne demonštrovať i na osobe prezidenta. Zdá sa, že Irán očakáva dôležité obdobie svojej novodobej histórie. Citeľná únava z islamskej revolúcie a túžba po nových možnostiach i občianskej slobode je na tvárach väčšiny Iráncov neprehliadnuteľná. A to aj napriek tomu, že mnohé z tém ich každodenných rozhovorov sú naďalej oficiálne tabu.
Martin Michálek, foto: Martin Kaňuch
