Braňo Letko
        Boh ma má rád

Sú ľudia, ktorí milujú Boha. To, že sú ľudia, ktorých miluje Boh, je jasné. Sú ľudia, ktorí o tom dokážu rozprávať. Braňa Letka by som dokázala počúvať celé hodiny. Svoje svedectvo tiež rozpovedal mnohokrát. A vždy tak presvedčivo a nadšene, že človek zatúži milovať ako on. Je to jednoduché. Boh nerobí konkurz, ani si nevyberá. On miluje všetkých. Záleží len na nás. Opýtajte sa Braňa. I ja som sa pýtala. Vlastne som počúvala. A chcem sa o jeho krásne svedectvo s vami podeliť.

Boh ma má rád

Od malička ma k viere viedli rodičia. Spolu sme sa doma modlievali, chodili do kostola a potom prišla puberta a mne to náboženstvo prestalo nejako chutiť. Keď som mal 18 rokov, padol starý režim. To, čo bolo pred tým zakázané, chodiť po nociach na púte a hrávať náboženské piesne na gitare, sa zrazu dovolilo a úžasný pocit rebélie opadol. Čím ďalej, tým viac sme sa s partiou stretávali ďalej od kostola. Po krčmách a po diskotékach. Kresťanstvo bolo pre nás vcelku nudné. Vtedy som skúšal všelijake iné veci, hľadal som zmysel života v Kafkovi, v parapsychológii, v okulte a v rôznych iných oblastiach a myslel som si, že všetky tie duchovné veci, ktoré som našiel, sú správne. Tak som každé ráno meditoval, napĺňal sa vševesmírnou energiou a snažil sa, aby to bolo stále lepšie, aby moje srdce prekypovalo dobrotou. Čím viac som hľadal, tým viac bolo v mojom okolí zlo. Moji rodičia boli tesne pred rozvodom, už sa len čakalo, kto prvý ten návrh podá. Tak isto, ja som ich klamal, býval som po internátoch a vymýšľal som si všetky možné príbehy. Neučil som sa a na skúškach som len čakal, z ktorej kedy vyletím, všetko okolo mňa sa uzatváralo. Nebol som schopný udržať si vzťahy, tak som to skúšal s dvomi dievčatami naraz a ony sa o sebe navzájom dozvedeli. To už bola posledná bodka. Hovoril som si, tak poleziem bez istenia a keď sa pustím, aspoň bude dobre vyzerať ten pád, aspoň to si vychutnám.

C. V. (nadiktované cez telefón)

Narodil sa: 3. novembra 1971 v Bratislave
Študoval: stredná priemyselná škola elektrotechnická;
Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave - liečebná pedagogika
Rok strávil v komunite House of The Open Door (Dom otvorených dverí) v Anglicku
Práca: podnikateľ
Služba: kazeta Lamačské chvály; CD Pod jednou strechou; evanjelizačno-formačné výjazdy; koncerty chvál
Záujmy: gitara, výroba kovových predmetov, hudba, jedlo, varenie
Záľuby: manželka

Ako ku mne opäť prišiel Boh

A potom som raz kľačal v kostole, v Dóme sv. Martina a vedľa mňa plakalo jedno z tých dvoch dievčat. Povedal som jej, že chcem chodiť s tou druhou. Uvedomil som si, že som veľmi nadával na Pána. Doslova som naňho kričal: "Ty si taký nikto a ja som Ti bol na prijímaní a na birmovke a miništroval som Ti každý deň a Ty si pre mňa ani len prstom nepohol. Nikdy si pre mňa nič neurobil. Aj tí ľudia Ti tu stávajú v kostole ako také bábky a Ty nič pre nich nerobíš, len sa zvrchu smeješ!"

A potom som si uvedomil, že Boh stál predo mnou. Neviem to inak popísať, len že Ježiš stál predo mnou, pred takým vnútorným zrakom a hovoril mi: "Mám ťa rád." Tak som si myslel: "To si niekam ... daj za klobúk!" A on mi na to: "Mám ťa rád takého, aký si," a to ma úplne zlomilo. To mi dovtedy nikto nepovedal. Moji rodičia mi hovorili: "Ak budeš taký a taký, tak my budeme tiež dobrí..." Moje dievča: "Ak ostaneš pri mne, tak ťa budem ľúbiť..." Vždy tam bola nejaká podmienka a zrazu mi Boh hovorí, že ma chce takého, aký som. Vymenoval som mu všetky moje pády, vymenoval som mu moje klamstvá, podvody. Vtedy som bol závislý i na sebaukájaní z tých vzťahov. Pýtal som sa ho, či ma chce s tým všetkým a On hovorí: "Áno, presne s týmto všetkým ťa chcem, takého, aký si." A vtedy som plakal ako malý chlapec a spýtal som sa: "Keď odídem z kostola, neskončí sa to?" On mi na to: "Nie, toto je nekonečný príbeh, ja ťa nikdy neopustím. Vždy budem pri tebe a vždy budem s tebou."

Vyšli sme z kostola a hovoril som to môjmu dievčaťu, teraz už manželke. Bola z toho taká prekvapená a pozerala na mňa, že či mi nešibe. Vravím jej: "Skús to so mnou." Ona, že mi neverí. Ale mňa to vôbec nezlomilo, že mi v tej chvíli neverila, lebo som vedel, že za mnou stojí Niekto väčší, kto ma podrží, no a potom, po piatich rokoch, sme sa zobrali. Od tej chvíle viem, že Pán bol so mnou každý deň, vždy som sa na neho mohol obrátiť.

Pane mám ťa rád

Raz po jednej lyžovačke som bol spolu s Richardom (Čanakym) na jednom stretku. Richard bol taký divný a aj tí ľudia na tom stretku boli nejakí divní, vedeli toho o Bohu príliš veľa. Boli to také "sväté chrasty" a bol tam nejaký chalan, ktorý sa volal Braňo Škripek, a všetkých sa pýtal, kto je Ježiš Kristus. A všetci hovorili: "Teplo, svetlo, energia..." Ja som deň pred tým čítal knižku, v ktorej oslobodili jedného narkomana, lebo na súde na svoju obhajobu povedal, že Ježiš Kristus je jeho osobný Pán a Spasiteľ. Sudca bol akurát kresťan, tak ho oslobodil, lebo to bola preňho dostatočná záruka. Tak ja som na otázku, kto je Ježiš, odpovedal rovnako: "Ježiš Kristus je môj osobný Pán a Spasiteľ." A tie sväté chrasty: "Hmmm, to je ale múdra odpoveď."

Potom sa pýtal druhú otázku, ktorá bola taká záludná. Pýtal sa, že či dokážeme Bohu povedať, mám ťa rád. Opäť sme šli s odpoveďami do kola a ja som len tak cez zuby precedil: "No, Ježiš, tak mám ťa rád." Uvedomil som si, že toto je veru na mňa dosť. Naposledy som povedal mám ťa rád svojej mame, keď som mal tri roky. Naučil som sa nevyjadrovať svoje city. Vtedy mi bolo nepríjemné i vysloviť meno Ježiš. Volal som ho Šéf, alebo Boss. Ó, veľký Boss. To bola moja modlitba. No stretko na mňa aj tak silne zapôsobilo. Snažil som sa presvedčiť, že ide o nejakú sektu, alebo o niečo zlé. Vedel som, že tam už nikdy nechcem prísť. Ale zároveň som si uvedomil, že tí ľudia na tom stretku hovorili o Ježišovi, ktorý je živý a ktorého chcem nájsť.

Môj život patrí Bohu

Tak som tam nakoniec opäť prišiel, aj s Martou (svojou ženou) a Braňo sa ma hneď pri dverách opýtal: "Chceš si svoj život viesť sám?" Hovorím: "No, viem presne, kam to vedie, keď si ho riadim sám. Chcel by som ho dať jemu."

Zopakoval som po ňom jednoduchú modlitbu a odovzdal svoj život Pánovi. Nestalo sa nič, nezatriaslo sa nebo, žiadny citový zážitok, ale isté bolo jedno, že od tej chvíle som Ho poznal, bol pre mňa niekým, kto mi bol veľmi blízky. Keď som sa modlil, bolo pre mňa úplne prirodzené, stáť pri Ňom, zhovárať sa s Ním, prosiť Ho, k Nemu volať, prichádzať k Nemu naspäť. Bol pre mňa Osobou. Živou a skutočnou. Vtedy nás bolo v tom spoločenstve asi 12 alebo 14. Zo začiatku sme mávali iba chvály. Dokázali sme Boha chváliť celých päť hodín a vôbec sme si nevšimli, ako plynie čas. To bol taký špeciálny dar, ktorý nám Pán dal. A tých zázrakov, ktoré sa diali okolo nás bolo veľa.

Moja žena Marta

Marta bola zo začiatku veľmi opatrná. Dávala si pozor na to, čo robia ľudia naokolo. Chvály sa jej vôbec nepáčili a celé sa jej to zdalo veľmi divné. Pán sa sám postaral o jej modlitbu, o jej čas, viedol si ju úplne inými cestami ako mňa. Postupne, keď videla ostatných a zistila, že ovocie, ktoré to nesie, je dobré, tak sa pre Pána rozhodla aj ona. Aj ona vydala svoj život Pánovi. Rozhodli sme sa, že chceme slúžiť a že táto služba má byť našou spoločnou.

Hneď po svadbe sme šli na rok do Anglicka do jedného spoločenstva, komunity Dom Otvorených dverí. Svojím spôsobom to bol taký duchovný skleník, uzavretie sa pred svetom, ale zároveň i tvrdá robota. Komunita má farmu, takú "menšiu". Asi 20 kráv a 40 oviec. O šiestej sa vstáva na chvály a tí, ktorí majú dojiť, idú hneď do práce, do maštale na konci farmy, čo je viac ako kilometer. Anglicko má maximálne 30 slnečných dní, takže sa pracuje väčšinou v daždi a je to tvrdá makačka na rozbahnených poliach. A potom, keď sa má ísť niekam na výjazd, na evanjelizáciu, človek sa cíti akurát tak, že nechajte ma spať, dajte mi pokoj. Je to úplne iný život. Keď sme sa vracali domov, rozmýšľali sme, kde budeme mať niečo podobné. Pýtal som sa Pána, čo budem robiť tu, na Slovensku. Uvažoval som nad tým, že si asi mám vypýtať niečo konkrétne. Tak som si pýtal: "Chcem prácu, kde budem sám sebe pánom, pánom vlastného času, aby som mohol kedykoľvek, aj dopoludnia, chodiť na výjazdy a slúžiť tebe, Pane. Ďalej, chcel by som, Pane, pracovať s vlastným počítačom, chcel by som mať vlastný mobil a vlastné auto." Keď som sa modlil, tak som ani netušil, že tú prácu naozaj dostanem.

Boh a hudba

K duchovnej hudbe som sa prepracoval cez náš lamačský kostolík, kde som zvykol hrávať na omšiach aj na chválach. Spolu s Rišom sme neskôr hrávali chvály na stretkových výjazdoch a akciách. Hudbu vnímam ako prostriedok na oslavu Boha, no keďže sme ľudia, túžim, aby to bol môj jediný motív, prečo hrám. Aj vo chválach sa dá ujsť do koncertovania, kde si akurát dobre zahráme s chalanmi. Ak by sme takéto hranie potom prezentovali ako chvály, ľudia by sa tam s Bohom asi ťažko stretli… Zažil som i chvály bez nástrojov, bez spevu, ktoré boli a sú úžasné. Celé je to asi iba o postoji srdca. Kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad.

Festivaly, koncerty a široké publikum

Našimi koncertmi boli dlhý čas polosmičky (omše o pol ôsmej) v Lamači a výjazdy do okolia. A tam nám bolo úplne jedno, čo si tí ľudia o nás myslia, pretože to bola naša omša a tam sme mohli chváliť Pána, ako sme chceli, volať naňho z plného hrdla, tancovať, tlieskať. Tie prvé koncerty mali charakter uzavretých skupín. Potom prišli veľké festivaly, no pre nás naše vystúpenie ani nie je koncert, ale modlitba. Túžime, aby každý spoznal Pána. Takže vždy je to spojené s modlitbou a svedectvom.

Evanjelizácia

Na Slovensku sme založili rôzne stretká. Ja patrím do záväzného spoločenstva, je nás dvanásť a našou túžbou je slúžiť chválami, organizovať evanjelizačné stretnutia a jedného dňa žiť spolu v komunite. Toto moje domovské lamačské stretko spoluorganizuje so spoločenstvom pri Dóme sv. Martina a Richardovým stretkom každú stredu tzv. verejný míting, na ktorý môže prísť každý. Prichádzajú rôzni ľudia. Rôzni svojím vekom, povolaním, postavením, vyznaním. Prichádzajú a chvália Boha. Pán prišiel a priniesol nám slobodu. Takže je úplne jedno, ako sa modlíme. Je jedno, či kľačíme, či dvíhame ruky, či tlieskame. Včera napríklad jedno dievča tancovalo celé chvály. Ja osobne rád skáčem. Kde je Pánov duch, tam je sloboda.

Mojou túžbou je to, aby ľudia spoznali Boha. Ale je to Pán, ktorý dáva dar viery a mojou úlohou je iba hlásať. My potrebujeme hlásať a svedčiť a On dáva obrátenie.

Boh nesklame

Teraz cez prázdniny sme usporiadali akciu Slovensko potrebuje Ježiša. Venoval som tomu veľa času a málo som pracoval. Vedel som, že by som svoje sily a čas mal rozdeliť inak, ale vždy som si to odôvodnil pred sebou i pred Bohom: "Pane, veď ja pracujem na Tvojom poli. Ty sa nejako postaráš." Keďže som v práci platený podľa toho, čo spravím, a nie podľa počtu hodín, práca mi nejako utiekla pomedzi prsty. Potom sme si dali s manželkou tri týždne dovolenky a zrazu bolo horko-ťažko z čoho platiť účty. Prišlo ťažké obdobie. Volal som na Pána, tri mesiace som naňho kričal a chvíľami aj hromžil, až kým mi neukázal, že chyba bola na mojej strane a bol som to ja, kto si neuvedomil vlastnú nezodpovednosť. Vtedy som Ho prosil o odpustenie. A On prišiel a zmiloval sa… a požehnal mi aj v práci. Ale verím, že Boh má rád, keď mu úprimne vyjadríme, čo k Nemu cítime, hoci si naňho aj pofrfleme. Farizeji boli takmer dokonalí v dodržiavaní náboženských predpisov, a napriek tomu ich Ježiš karhal - pre ich neúprimnosť. (Mt 23,25) A potom chce, aby sme sa vrátili naspäť k Nemu. Niekedy nie je jednoduché nájsť cestu späť. Niekedy sú i samotné chvály ťažké, ubíjajú a unavujú. Nie nadarmo Dávid hovorí o obeti chvál. Občas pred chválami hovorím Bohu: "Otče, ja teraz nemôžem, ja nie som schopný a chcem ísť domov, nemôžem tu vôbec zostať. Ak to Ty nespravíš, ak neurobíš tento večer, tak z toho nič nebude." A On vždy prichádza so svojím povzbudením. A On to vždy urobí. On je Ten, ktorý je vždy verný.

-Evka-