Český spisovateľ Karel Čapek napísal pred časom román Bílá nemoc. Niektorí možno poznáte toto jeho dielo vo sfilmovanej podobe. Dielo má dvoch hlavných hrdinov. Na jednej strane tu je istý filozof, ktorý vie horlivo podávať svoje myšlienky. Jeho myšlienky sú však veľmi zlé. V podstate povzbudzuje ľudí k vojne. Ľudia mu veria. Má totiž silný manipulačný talent. Postupne si získa obrovský zástup nadšencov, ktorí mu súhlasne a hlučne prevolávajú na slávu. Jeho mítingy, to je horúci kotol.
Na druhej strane sú tu však aj jeho odporcovia. Tým hlavným je istý lekár, ktorý celý život hľadá liek proti malomocenstvu. Nesúhlasí so spomínaným filozofom, demagógom, ani s vojnou. Po dlhej výskumnej práci sa mu nakoniec podarí liek proti malomocenstvu vynájsť.
Jedného dňa sa odohrala nevšedná udalosť. Náš filozof, ako obvykle, reční na vyvýšenom mieste pred zhromaždeným a skandujúcim davom. A ako obvykle výrazne gestikuluje a búcha sa do pŕs. No zrazu, čo nezbadá: búcha sa síce do pŕs, no nič necíti.
Búcha znova a znova, už nie ako gesto pred davom, ale skôr preto, aby si overil, či sa náhodou nemýli... No nemýlil sa. Jeho hruď bola necitlivá. Odíde do zákulisia, dá si zavolať svojho osobného lekára a ten zistí, že u nášho filozofa sa začína malomocenstvo.
Vtom si spomenul na svojho odporcu - na lekára, ktorý objavil liek. Aj napriek osobným nesympatiám si ho dá k sebe zavolať - aj s liekom. Lekár poslúchne, zoberie fľaštičku s liekom a ide. No keď sa prediera cez dav, ktorý skanduje na slávu vojne, začne volať: Nie! Nie! Mier! Nie vojna, mier! To niektorí členovia davu neznesú, pustia sa do neho a zašľapú ho ksmrti.
Je to viac-menej utopické dielo, v skutočnosti je to však výstižné podobenstvo. Hovorí o malomocenstve nielen fyzickom ale hlavne duchovnom, t.j. o hriechu.
Malomocenstvo patrilo v dobe Ježišovej medzi najzákernejšie a veľmi rozšírené choroby. Asi niečo podobné ako dnes AIDS. Malomocenstvo spôsoboval bacil podobný tuberkulóznemu a začínalo sa obyčajnou bielou škvrnou. Táto škvrna bola na začiatku úplne necitlivá. Potom, v ďalšom štádiu, sa zväčšovala a rozširovala aj na iné miesta tela
a postupne sa začala meniť na vredy. V dôsledku nich začali malomocným odpadávať uši, nos, prsty, časti svalov. Človek takto začal zaživa hniť. Keďže to bola choroba nepríjemná na pohľad, zapáchajúca a nákazlivá, postihnutí museli odísť ešte pred tým, než to celkom u nich prepuklo, z ľudskej spoločnosti. Museli zanechať svoje rodiny a mali sa zdržiavať na zvláštnych na to určených miestach.
Malomocný človek bol jednoducho človekom úplne odpísaným. Keď sa priblížil náhodou k ľudskému príbytku, musel zvoniť a kričať: nečistý a nečistý som!
Keď sa vrátime k podobenstvu Bílá nemoc, vidíme že hriech, o ktorý tam v skutočnosti ide, má ten istý priebeh. Je viditeľný na zmene stavu u spomínaného filozofa, ale aj na dave. Na začiatku je tu nákaza. U filozofa nákaza zlou myšlienkou (možno z kníh, možno z vlastných úvah), u davu zlou myšlienkou, hlásanou filozofom. Táto postupne spôsobí, že svedomie, ktoré predtým fungovalo dobre a ktoré bolo citlivé aj na malé pády, zrazu začína znecitlivievať. Človek prestane cítiť zlo, výčitky a vinu. Ak sa tento proces včas nezastaví, privedie postupne človeka k stavu, v ktorom začne hniť a zapáchať. To je čas, kedy malomocný odchádza aj od spoločenstva ľudí. Vyčleňuje sa, prestáva medzi nich patriť, sťahuje sa do geta.
Príkladom je aj človek v postavení: politik, podnikateľ, cirkevný predstavený. Dostávať sa hore, alebo začať mať vplyv znamená, že bude vystavený pozorovaniu, hodnoteniu a kritike. Niektoré kritiky sú jedovaté a zlomyseľné. Niektoré sú však dobré. Človek, ktorý sa uzavrie pre kritiku, začína strácať tvár. Toto je tzv. hrošia koža. Mnohí, ktorí sú hore, majú túto hrošiu kožu. Nič nimi už nepohne a nič ich nepresvedčí. Cítia sa bohorovnými. Priebeh takéhoto stavu je presne ten istý, ako priebeh malomocenstva: najprv necitlivosť na malom mieste, táto sa číri, až prerastie do hniloby.
Ďalším príkladom je človek - obeť závislosti (to je jedno akej: alkohol, drogy, sex, hráčstvo, práca, vzťahy...) Na začiatku je to málo, neskôr sa tolerancia zvyšuje a človek prestáva vnímať výčitky okolia. Stav človeka prepadnutého závislosti, napríklad alkoholu, je odpudzujúci. Akosi automaticky sa vylučuje zo spoločenstva ľudí triezvych a vyhľadáva len geto svojich "priateľov z mokrej štvrte".
Za zmienku stojí jedna zaujímavosť. Veriaceho človeka hriech vylučuje z eucharistie. Človek v ťažkom hriechu nemôže ísť k eucharistii. Takto hriech vlastne vylučuje človeka zo spoločenstva veriacich. Je to preto, lebo spoločenstvo veriacich je eucharistiou vytvárané. Tí, ktorí nechodia k eucharistii, v skutočnosti netvoria spoločenstvo veriacich. Na prijímanie nemôže ísť človek, ktorý nie je ešte naplno členom spoločenstva veriacich, alebo ten, kto žije v ťažkom hriechu. Hriech je akousi automatickou exkomunikáciou. Účasť na prijímaní sa po latinsky povie communio. Lenže communio je aj spoločenstvo. Exkomunikácia je vylúčenie aj z eucharistie aj zo spoločenstva. Človek v ťažkom hriešnom vnútornom stave je vlastne automaticky mimo spoločenstva nielen s inými a s Bohom, ale aj so sebou samým. Je mimo. Je vyhnanec. No aj napriek tomu je členom iného spoločenstva: spoločenstva rovnako postihnutých - malomocných.
Uzdravenie jestvuje. Má ten istý priebeh, ako uzdravenie malomocného z evanjelia. Je k nemu nutné, aby "malomocný" oň stál a uvedomoval si svoj stav, ako malomocný z evanjelia. Uzdravenie prebieha nie naraz, ale v etapách. Najprv si malomocný uvedomil, že uzdravenie mu môže dať jedine Ježiš. Nikto iný nie je schopný ho uzdraviť. Šiel teda za ním, vyhľadal ho a poprosil ho (pokorným spôsobom) o uzdravenie. Ježiš malomocného najprv uzdravil, ale nedovolil mu ešte vstúpiť do spoločenstva, do dediny, do rodiny, medzi jeho blízkych. Najprv sa musel ísť predstaviť kňazom, priniesť obetu za svoje očistenie a dostať verejné prehlásenie, že je to s ním už v poriadku. Hoci naše hriechy odpúšťa Ježiš cez našu dokonalú ľútosť, na to, aby som sa mohol zaradiť do plného spoločenstva Cirkvi (t.j. aby som mal prístup k eucharistii), potrebujem tzv. moc kľúčov: spoveď. Spoveď mi dá plnú moc zúčasťňovať sa na eucharistii, ktorá je znakom jednoty a lásky medzi Ježišom a tými, ktorí sa rozhodli ho nasledovať v boji proti zlu v sebe a okolo seba.
Kde som ja? V ktorom spoločenstve sa nachádzam? Som v spoločenstve tých, ktorí sú zdraví a teda "komunikujú"? Alebo som v gete, medzi malomocnými? Ako k tomu prišlo? Nebola to na začiatku necitlivosť, ktorá sa ešte v danom štádiu dala hravejšie riešiť?
