Prišla som raz do izby, kde zomieral bývalý vrcholový športovec. Mal viac než 80 rokov. Odchádzal ticho, bez bolesti, doslova zaspával naveky. Pri jeho posteli stála jeho dcéra, ktorá okamžite po mojom vstupe do miestnosti povedala:
"Prečo sa môžu utrácať psy a pre človeka nie je eutanázia dovolená?"
Pošepla som jej, aby si sadla k otcovi, chytila ho za ruku, hovorila s ním a poďakovala mu - veď ju ešte počuje…
Potom som rýchlo odišla. Čo a kto je človek? Pochopí niekedy táto žena, že jej otec bol i na smrteľnej posteli, hoci už bez medailí, viac ako psom? Povedala by som, že práve tu stojíme pri filozofickom jadre problému eutanázie. Záleží na tom, ako budeme definovať človeka.
